Oscarová Zóna záujmu o živote za múrmi koncentráku je hrôza v pastelových farbách

Režisér Zóny záujmu Jonathan Glazer zavedie diváka až do kuchyne, spálne a záhrady tejto početnej šťastnej rodinky, ktorá získala „dobrý flek“ aj s bytom. Rudolf Höss môže v tábore uplatniť svoje organizačné schopnosti a vynaliezavosť. Však aj stále zdokonaľuje projekt vyhladzovania – tempo upaľovania väzňov bolo treba zvýšiť, lebo ľudské telo len tak rýchlo nezhorí a „paliva“ pribúda. Veliteľ robí prepočty, kreslí projekty, inovuje, až kým nedosiahne zrýchlenie metódy likvidácie tiel. Nadriadení sú s ním spokojní, má ich uznanie.

A manželka si užíva mužov vzostup. Je pyšná a doma vládne. Ich príbytok vonia čistotou, je presvietený slnkom, biele záclony poletujú v sviežom prievane a nikde ani smietky, ani sadze, hoci hneď za múrom záhrady komíny stále dymia.

Kráľovná z Auschwitzu

Divák sleduje dej, ktorý sa odohráva výlučne za múrmi koncentráku, v súkromnej sfére, v pastelovom svete tých, čo tábor prevádzkujú. Je to ako keby sme vstúpili do impresionistického obrazu, všetko ľahké, jemné, hravé, jasné, pokojné. Občas, vlastne dosť často, doľahnú spoza plota zvuky utrpenia, hrôzy, výstrely, pach, no Hössovci sa tým nevzrušujú. U nich je raj a pokoj. Užívajú si krásny dom a záhradu, stretnutia s priateľmi. Rodinnú pohodu paradoxne naruší práve správa, že Rudolf Höss má byť povýšený a prevelený do iného tábora, aby sa podelil o svoje vyhladzovacie skúsenosti.

Je to ešte lepšie miesto, ale manželku odmena nepoteší. Nechce sa sťahovať. Však si už vyslúžila titul Kráľovná z Auschwitzu a ona sa tak aj skutočne cíti. Po dome vždy túžila a tento si vybudovala podľa svojich snov – je veľký, vzdušný, so záhradou, v ktorej ona všetko vypestovala a urobila zo zanedbaného priestoru raj. Šťastné sú tam aj deti – majú ich päť – vždy pekne oblečené, dobre vedené, varí im slúžka v bielej zásterke.

Čítajte viac Oscarová dráma, dokument o Havlovi aj príbeh vraha

Samotná Hedviga (hrá ju Sandra Hüllerová známa z filmu Anatómia pádu) sa naparuje ako morka. Chodí po svojom kráľovstve, je hrdá na svoje materinské aj gazdinkovské úspechy. Keď ju navštívi mama, svokra veliteľa tábora, tiež sa roztápa blahom a hrdosťou, kam až to dcéra dotiahla, ako dobre sa vydala, ako si vedela zariadiť život! Matka však nie je celkom ľahostajná voči žiare pecí, ktorú v noci vidí cez okná domu a od nepríjemných pocitov si pomáha alkoholom. Dlho u dcéry nevydrží, ale divák aj cez túto postavu pochopí, kto je Hedviga Hössová, akú výchovu dostala, aké zadubené sebectvo sa v nej skrýva a z akých banalít vyrastá všeobecné zlo.

Manželia Hössovci majú navonok – a vlastne aj tomu veria – dokonalé manželstvo, hoci on si ukája svoje sexuálne chúťky s krásnou väzenkyňou a Hedviga ich vlastne už ani nemá, lebo manžel splnil to najdôležitejšie – poriadne zaopatril rodinu. Vášne chladnej Hedvigy sa uplatňujú v domácnosti, v záhrade. Zdesí sa teda, keď jej muž oznámi, že by sa mali sťahovať na iné miesto. Hedviga sa rozčúli a vyčíta mu, že nemá cit pre rodinu. Ako môže brať deťom domov, to všetko šťastie, čo im Auschwitz dáva a čo pre nich znamená? Rudolf súhlasí, že bude teda dochádzať. Hedviga je šťastná, že vybojovala tento boj a môže zostať v raji: pergoly, ruže, bazén, terasa, altánok, povznášajúca čistota a poriadok.

Čo to boli za ľudia?

Pod týmto príbehom sa skrýva hlbšia dráma než len návrat do histórie. Režisér vykreslil charakter dvojice, ktorá mala žalúdok v takýchto podmienkach žiť a vychovávať deti, s pocitom, že všetko je tak, ako má byť. Čo to boli za ľudia? Kde sa vzal ich cynizmus? Film skúma, ako sa asi správali medzi sebou, v rodine, s priateľmi, v službe, na poradách, na zábavách, v samote. Film odhaľuje intimitu fašistického prostredia, ich reč, gestá, pohodu aj krízy.

Každá situácia v snímke má napätie, zvláštnu estetiku. Je ako keby očistená od všetkej hrôzy, ktorá bola podstatou tej doby a ktorá sa diala v táboroch smrti. Všetci sa správajú až nonšalantne, zľahka, ako keby sa nič zvláštneho nedialo. Práve táto očistená situácia – nevidno jedného väzňa, jednu pec – je na filme to najhrozivejšie. Divák vie a – oni všetci vlastne tiež vedeli, ale vytvorili si krycí pastelový svet.

Táto historická dráma vznikla v koprodukcii USA, Veľkej Británie a Poľska podľa rovnomennej knihy Martina Amisa. Režisér napísal aj scenár a kým Amis pomenoval v knihe postavy vymyslenými menami, Glazer urobil film o skutočných Hössovcoch. Vraj sa dva roky venoval štúdiu podkladov a histórie. Sústredil sa najmä na ľudskú stránku príbehu – je to analýza nízkosti: nízkosť záujmov môže človeka priviesť na dno ľudskosti a ani si to nevšime, lebo všetko je sladučké, peknučké a čistučké. Ako u Hössovcov v koncentráku.