Vstúpila do najlepšieho: boli to podnetné časy. Hrala v divadle, recitovala, učila, vídali sme ju v televíznych pondelkoch a v rôznych nezabudnuteľných dielach, v klasike i v aktuálnych hrách, mnohí si ju pamätajú zo seriálu Leto s Katkou, z filmu Pacho, hybský zbojník, Skrytý prameň, Mário, zapískaj. Úloh bolo veľa, ale dnes si pripomíname najmä človeka, zaujímavú ženu Idu Rapaičovú.
Skôr deva ako motýlik
Bývali sme vtedy neďaleko divadla, a tak som často stretávala hercov. Aj mladú Idu Rapaičovú, ktorá sa vždy usmievala. Keď sme sa na ulici míňali, mala som pocit, že aj na mňa. Jej úsmev nebol lacný, vyjadroval dobrosrdečnosť a nádej. Ida Rapaičová bola už vtedy známa tvár, a tak jej optimizmus všeobecnú dobrú náladu umocňoval.
Hrať začala už ako študentka, mala príležitosť vystupovať vo výborných projektoch s vynikajúcimi hercami. Spomínam si, ako som ju stretávala pred divadlom napríklad so Ctiborom Filčíkom, starším kolegom, ktorý mal povesť veľmi vážneho muža, ale pri Ide akoby sa stával tiež mladým chlapcom. Smiali sa a usmievali spolu.
Čítajte viac Ida Rapaičová slávi jubileum. Na svoj vek sa vraj nepozerá
Keď som ju videla hrať v pozoruhodnom filme Tá tretia s významným českým hercom Václavom Voskom, pôsobila rovnako prirodzene ako na tej ulici. Voskova postava štyridsiatnika sa tam rozhodovala medzi mladou a staršou ženou, a tú mladú stvárňovala práve Ida Rapaičová. (Film bol nakrútený v roku 1966 podľa románu Jaroslava Havlíčka, zdatného autora psychologickej prózy, ktorý napísal aj Petrolejové lampy.)
Spomínam si, že som bola na túto herečku až pyšná, ako výborne hrá so špičkovými českými hercami a herečkami. Priam tam dominovala. Hrala s ňou napríklad Blanka Bohdanová, Leopolda Dostalová, no a samotný Václav Voska. Ten vraj bol taký náročný na spoluhráčov, že odmietol (podľa Václava Vorlíčka) hrať vo filme Kto chce zabít Jessii? s Olgou Schoberovou, lebo sa mu zdala málo vzdelaná.
Ida Rapaičová ho musela očariť, lebo vo filme Tá tretia boli obaja veľmi spontánni, prirodzení a presvedčiví. Myslím, že v podobnej motýlikovskej postave som ju už ani nevidela, hoci hrala veľa krásnych mladých diev a žien.
Divoké deväťdesiatky
ldu Rapaičovú nazývajú aj krátkovlasou ikonou, a naozaj – chodí stále s typickým, až chlapčenským účesom. Mala aj obdobie dlhých vlasov, na jednej fotografii ju vidím s mladým Mariánom Labudom s vlasmi až po pás. A práve vo filme Tá tretia hrala aj s dlhými, aj s krátkymi vlasmi. Oboje jej svedčalo, ale osobnosť herečky asi viac vystihujú tie krátke vlasy.
Pristal jej účes Jany z Arku, ktorú stvárnila v inscenácii Škovránok na Novej scéne v roku 1969. Podobne pôsobila tiež vo všednom živote. Ako keby nedbala na parádu, nechcela sa len páčiť, starať sa iba o seba, ale aj sa obetovať pre všeobecné dobro.
Foto: Divadlo Nová scéna
Asi s takými pocitmi a predstavami vstúpila aj do politiky v deväťdesiatych rokoch. Bola dokonca poslankyňou Národnej rady. Ľudia sa čudovali, nepasovalo to k nej, ale to boli roky ošiaľu a nových príležitostí. Každý sa hľadal. Aj tento krok urobila však poctivo, v mene svojho presvedčenia. Dnes hovorí, že ľutuje, ale iste aj táto skúsenosť sa jej zišla.
Musela prejsť sklamaním a bolesťou, lebo politika ju izolovala od jej najmilšieho umeleckého prostredia. Ale vrátila sa, už koncom deväťdesiatych rokov zasa účinkovala aj učila. Veľký návrat zažila v roku 2014, keď ju Ľubomír Paulovič obsadil do tragikomédie Najstaršie remeslo na javisku Novej scény. V inscenácii hrali mnohé staršie herečky, ktoré kedysi žiarili na doskách tohto divadla a Ida Rapaičová k nim patrí, veď tam hrala (nastúpila hneď po skončení školy) vyše tridsať rokov.
Momentka z Dunajskej
A tak je späť a pri príležitosti jubilea ju môžeme pripomínať ako skvelú herečku, usmievavú milú ženu. Stále nosí aj tie krátke vlasy, len už biele. Pôsobí upokojujúco, matersky. Raz som ju, v oných dávnych časoch mladosti, uvidela v predajni potravín na Dunajskej, keď už bola vydatá, za sympatického, solídne pôsobiaceho lekára Jozefa Zajaca, a mala dve deti.
Čítajte viac Herečka Zuzana Mauréry: Ženské telo je stále veľká zbraň
Kupovala veľký balík škatuľového mlieka (asi desať kusov), držala ho v náručí pri pokladnici. Zasa s tým svojím úsmevom, prívetivá, a tak sa jej niekto opýtal, kam s toľkým mliekom ide. A ona, že na chatu a mlieko je pre celú rodinu. Utkvelo mi to v pamäti, lebo s tým mliekom herečka žiarila, ako keby kúpila mercedes.
A toto jej pozitívne vyžarovanie sa, ako vidíte, nestratilo, je nejako stále prítomné v našej pamäti, v našej kultúre, v našom živote, lebo my len zdanlivo žijeme nevšímavo rýchlo a povrchne. Všetko sa vrýva do pamäti, dejinné udalosti, ale aj bezvýznamné milé okamihy. Možno v tých momentkách sme najozajstnejší.
