Venujete sa architektúre aj hudbe. Čo bolo prvé a čo vám to dáva?
Hudbu a architektúru vnímam ako jednu a tú istú vec, pretože hudba má v sebe veľmi striktnú architektúru. No a keď sa človek začne venovať architektúre, tak mu to veľmi pozitívne zmení život, pretože architektúra je predchnutá racionálnym myslením. Je v nej konštrukcia, kompozícia, sú v nej materiály a o zmysle použitia všetkého toho, čo som zmienil, sa rozmýšľa. Takže to je oslobodzujúci moment.
Neviem, ako je to v Česku, ale u nás nie je dostatočná emancipácia v chápaní architektúry ako umenia. Hudbe asi rozumie viac ľudí. Kultivuje sa to?
Najjednoduchšia možnosť, ako sa zaujímať o architektúru, je vlastne primárny záujem o prostredie, v ktorom človek žije. Existuje urbanizmus, potom konkrétna architektúra domov, stien a všetkého ostatného, nasleduje interiérový a exteriérový dizajn. To sú tri základné meradlá architektúry.
Vo chvíli, keď sa človek začne zaujímať o to, kde žije a prečo sú materiály také, aké sú, a prečo domy nejako vyzerajú a ktoré z nich sú zaujímavé a ktoré menej, prichádza k pochopeniu architektúry. Priaznivci zahoria záujmom a láskou a hneď sa im v meste lepšie žije. To je zaujímavé zistenie!
Čiže menej sebecký pohľad?
Naozaj nejde len o to mať čo najluxusnejšie opravené mesto, oveľa silnejší moment je mestu rozumieť. A vo chvíli, keď človek rozumie mestu a vidí, kam sa vyvíja, žije sa mu tam omnoho lepšie. Zistí, že nie je všetko zlé. Dôležitý je názor a vedomosti. Mám pocit, že sa to zlepšuje, že vzťah k architektúre sa kultivuje.
Prvá kapitola vašej knihy sa začína tým, že zrúcali Stalinov pomník v Prahe. Jeho autor sa potom sám zmárnil. Keď sa zaoberáte architektúrou, vstupujú vám do zorného poľa aj tieto osobné príbehy architektov? Rôzni umelci mohli emigrovať, ale architekt je pripútaný k svojej krajine, je závislý od zákaziek, nemôže pracovať úplne na vlastnú päsť. Čo ste zistili – sú architekti citliví ľudia, trápili sa? Spracovávate aj tieto príbehy?
V našom projekte sú okrem príbehov architektúry aj príbehy architektov. Kniha je štruktúrovaná cez osobnosti, samozrejme sú tam ich príbehy. Jedno z ďalších pretrvávajúcich klišé je, že si ich ľudia stotožňujú s budovateľmi komunistického režimu. To nie je úplná pravda, skôr žili, dalo by sa povedať, v zmluve s diablom.
Mnoho z nich nebolo nikdy v strane. Mnohí mali zákaz publikovania. Niektorí viac, niektorí menej kolaborovali, samozrejme s mocou, lebo pri architektúre to inak nejde. Proste hlavným, jediným a stopercentným zadávateľom v tej dobe bol štát a nikto iný. A nebolo možné ísť, ako to robili spisovatelia, do kotolne. Spisovateľ v kotolni je stále spisovateľ, ale architekt v kotolni nie je architekt. Tak to je a aj o tom je kniha a výstava.
Čítajte viac Na nových výstavách v SNG žiaria hviezdy a príbehy
Boli aj vzbury?
Bolo niekoľko pokusov, ako sa vyviazať z dogmy štátu, ale to sa nikdy poriadne nepodarilo. Dôležité však je, že formálne sa architektúra absolútne oddelila od akejkoľvek ideológie, proste formálne to je svetová architektúra! Sledovala svetové tendencie, či už západné, alebo celosvetové – bol to boj o slobodu ako akýkoľvek iný boj o slobodu. Aj architekti podnikali tento boj o slobodu, lebo to boli intelektuáli, prevažná väčšina z nich vedela, že ten režim nie je v poriadku.
Akú architektúru máte rád? V akom dome bývate? Máte aj architektonické fantázie? Čo by ste postavili?
Ja bývam na Vinohradoch, v klasickom historizujúcom dome z prelomu 19. a 20. storočia, v ktorom sa býva perfektne. Z okna sa pozerám na krásnu funkcionalistickú sokolovňu. Architektonické ambície nemám z toho dôvodu, že všetko je architektúra a ja architektúru robím pomocou hudby, pomocou kníh, pomocou toho, ako formulujem svoje myšlienky. To všetko vnímam ako architektúru, takže som úplne spokojný.
