Pribudli nové udalosti a aj nové postavy.
Ako vznikol nápad spracovať takúto historickú tému? Oslovili vás alebo to bola vaša iniciatíva?
V roku 2012 som si prečítala krátky námet na dokument, bol to rodinný príbeh Ingrid Mayerovej, pedagogičky VŠMU. Začali sme to vyvíjať spolu s Barbarou Janišovou Feglovou ako hraný film, teda ja som začala pracovať na námete hraného filmu a treatmentu a robiť si rešerš. V roku 2012 som sa zúčastnila na workshope v rámci Art Film festu s Milenou Jelínek, českou scenáristkou, ktorá pôsobila na Kolumbijskej univerzite v USA. Práve ona mi povedala, že zber materiálu je príliš veľký a je to na seriál.
A aby som upustila od skutočných udalostí a nenechala si nimi príliš zväzovať ruky v rámci príbehu. Z rodinného príbehu zostal motív dezercie a splodenia potomka a téma zelenokádristov, Irena Bandlerová bola priateľka Ingridinej starej mamy. Ale jej postava v seriáli nesie iba toto meno, jej naturel a charakter i zobrazený osud sú scenáristická fikcia. Tak, ako aj všetko ostatné. V roku 2016 ma oslovil Tomáš Kaminský z RTVS, či pre nich nechcem písať niečo k meruôsmym rokom. A začala som pracovať na seriáli, ktorý mal pôvodne šesť deväťdesiatminútových dielov. Následne po dva a pol roku práce prišla požiadavka na hodinovú minutáž. Začala som pracovať odznova.
Foto: archív Scarlett Čanakyovej
Od prvej chvíle som si robila rešerš a mala som možnosť konzultovať s historikmi
Čas nádejí je historický seriál, postavený na faktoch, skutočných udalostiach, nebáli ste sa, že sa v niečom pomýlite, že niečo nechtiac posuniete do inej roviny či zobrazíte inak, než sa to udialo?
Nie, pretože od prvej chvíle som si robila rešerš a mala som možnosť konzultovať s historikmi. Autor si môže vymyslieť čokoľvek, ale autor historického príbehu je zodpovedný za to, že nebude zavádzať a vymýšľať si hoaxy. Všetko som si niekoľkokrát overila a odkonzultovala s Jánom Hlavinkom, Vierou Feglovou, Michalom Ďurčom, Tomášom Králikom.
Právo, ktoré študoval v príbehu Gézov syn Vojto, som konzultovala s odborníčkou na historické právo Alexandrou Letkovou. Hotový napísaný seriál dostal do rúk Ivan Kamenec, ktorý mal nad ním finálnu odbornú supervíziu. Príbeh je vždy licencia poetica, ale odborne v tom mojom všetko sedí. A nesmierne sa teším, že si to myslia aj historici a etnografi, s ktorými som nespolupracovala. Vo výsledku divák vníma príbeh rodiny, vzťahy, lásku a život na pozadí tém a udalostí, ktoré do deja vstupujú prirodzene a nenútene. A o to mi šlo.
Seriál mapuje pomerne dlhé obdobie v novodobých dejinách Slovenska – takmer 40 rokov. Pri príprave scenára ste iste siahli po historickej literatúre, z čoho alebo od koho ste čerpali?
Toho je naozaj veľa. Vojenské denníky Samuela Činčuráka, Úvahy o holocaustu Jehudu Bauera, Nepokradeš od Hany Kubátovej, Marína Zavarská a jej Ľudácka prevýchova, ale najmä Ján Hlavinka a Eduard Nižňanský a ich kniha Pracovný a koncentračný tábor v Seredi 1941 – 1945, kniha z knižnice môjho deda Zlatá kniha Slovenska 1918 – 1928, Tancerove Rozviazané jazyky, čítala som si z Zweigových kníh kvôli atmosfére… A, samozrejme, veľa vecí z dobovej tlače.
Foto: RTVS
Mali ste pri práci na scenári určité nejasnosti?
Nie, nemala som nejasnosti. Tvorba je proces, ktorý vás vždy niekam zavedie. Mala som tvorivú krízu, keď mi to dva mesiace proste nešlo. A potom to vytrysklo. A to mám rada.
Ktoré roky, respektíve obdobie vám v scenári robili najviac starostí?
Roky mi nerobili starosti. Roky determinovali veci, s ktorými môžem pracovať tak, aby to bolo v rámci témy zaujímavé.
Na seriáli som pracovala osem rokov. Ak rátam ešte roky prípravných fáz okolo filmového námetu, je to dvanásť rokov môjho života
Osudy hlavných hrdinov sú riadne zamotané, už sme v polovici a zdá sa, že sa zamotávajú čím ďalej, tým viac. Ako ste tvorili ich charaktery? Majú nejaký svoj predobraz v literatúre či v skutočnom živote alebo priamo v rodinnej histórii?
Inšpirovala som sa všetkým, čo som pokladala za vhodné, dobré, čo ma napĺňalo pri tvorbe radosťou, ale i bolesťou a smútkom a toto je výsledok. Je v ňom aj veľa inšpirácie z mojej rodiny, napríklad ako sa u nás nazeralo na komunistov, ktorí sa po roku 1946 dostali k moci, ako následne nehanebne znárodnili dedovi stolársku dielňu v jeho vlastnom dome a on tam nesmel ani vkročiť, následne mu vyťali dvetisíc koreňov vinohradu… Ale pre mňa je pri tvorbe najlepšie odistiť zátku a vypustiť fantáziu ako prúd vedomia. Všetko, čo vás kedy v živote inšpirovalo, čo sa vás dotklo, vystrašilo, ovplyvnilo, sa tam niekde určite objaví.
Všetci účinkujúci si váš scenár chválili, boli ste aj pri nakrúcaní?
Bola som sa pozrieť raz. Aj to náhodou, lebo som cez Klariskú ulicu prechádzala. Janko Sebechlebský nemá veľmi rád, keď sa chodí na pľac „obsmŕdať“. Tam sa treba sústrediť. A ja ani nemám potrebu dívať sa na realizačný proces, pokiaľ si s režisérom prejdem všetko tak dôkladne, ako s ním. Prežuli sme si každú scénu, každú vetu. Vo finále sme ešte sedeli nad dialógmi v budove rozhlasu aj cez víkendy a po polnoci.
Krčma v seriáli zostala. Lebo je našou silnou súčasťou, pri tých pohároch sa riešili radosti aj smútky. Bôle aj agresie.
Ako sa vám s ním spolupracovalo?
My sa poznáme z projektu Kriminálka Staré Mesto, z oboch sérií, ktoré som dramaturgovala. Vedel o mojom scenári, keď som ho písala ešte ako film, zaujímal ma jeho názor. Raz sme sa dokonca stretli v Prahe, kde som bola s rodinou, lebo môj vtedy ešte malý syn tam mal futbalový zápas. Sedeli sme spolu tri hodiny a ja som sa naštvala, lebo mi povedal, že by to nemala byť krčma, ale napríklad niečo iné, stolárska dielňa, akú mal môj dedo, lebo ten príbeh si nesiem v sebe. Viem, že som sa rozčúlila a nepovolila. Krčma zostala. A o pár rokov neskôr mu ponúkli režírovanie. A tá krčma zostala. Lebo je našou silnou súčasťou, pri tých pohároch sa riešili radosti aj smútky. Bôle aj agresie. Pozrite sa, ako žijeme dnes.
Konzultovali s vami aj účinkujúci?
Nie. Konzultovali s režisérom a tak to má byť.
Pri úvode seriálu niektorí kritici vyčítajú, že sa rozbiehala pomaly a že v nej bolo niekoľko psychologicky nepravdepodobných scén (napríklad keď sa hlavný hrdina vráti za svojou láskou napriek nebezpečenstvu života alebo že by sa syn zbeh neprihlásil vlastnej matke). Čo si o tom myslíte?
V prvom prípade hovoríme o téme riskovania. Géza riskuje, len preto, že sa chce s Vesnou ešte naposledy rozlúčiť. Je to silnejšie ako on.
To sa ľuďom v živote stáva, že si nemôžu pomôcť. Nikdy sa vám nestalo, že ste rátali minúty a sekundy, mimo akéhokoľvek racionálna, aby ste sa aspoň na chvíľu stretli s milovanou osobou? Géza za svoj risk, za tých pár predĺžených minút, zaplatil. A to ho determinuje v rozhodnutí nevystaviť po dezercii nebezpečenstvu smrti aj svoju matku. Tu už riskovať nechce, život ho naučil. A to, že jeho žena Róza o tom vie a požiada ju o pomoc, je istým spôsobom veľmi racionálne, ale zároveň aj veľmi kruté. Naznačuje to totiž líniu ich kolísajúceho vzťahu, kedy jeden miluje a druhý má iba rád. To je môj autorský vhľad. Niekto ho môže mať iný. Ale mám radosť, že sa o seriáli hovorí a diskutuje.
Čítajte viac RTVS predstavila svoj dobový seriál Čas nádejí
Mne osobne bolo ľúto napríklad zaujímavej postavy geja Williho, ktorý hneď na začiatku seriálu zomrel.
Áno, ale bol silnou súčasťou rodinného príbehu a rodinnej tragédie. I témy rozmanitosti alebo ak chcete odlišnosti od väčšiny, ktorá je tu odnepamäti a ktorej sa aj v 21. storočí bojíme.
Aké máte ohlasy na seriál Čas nádejí?
Zatiaľ dobré a to ma teší. To, že mi volajú ľudia a hovoria o svojich zažitých historických rodinných príbehoch, ma ubezpečuje v tom, že téma zarezonovala. V akomkoľvek čase a priestore, pri akejkoľvek vládnej garnitúre si my všetci žijeme svoj čas nádejí. A stále musíme ráno vstať, ísť, zaradiť sa do života a rozhodnúť sa, ako ďalej a niesť za to zodpovednosť.
Ako vidíte svojimi očami jeho stvárnenie, ste spokojná s výslednou podobou vášho scenára?
Áno, som spokojná. A som v ňom teda poriadne hlboko, lebo za tie roky prešiel toľkými verziami, že občas sa pri jeho pozeraní pristihnem, ako si vravím, tuto by som tú jednu vetu nechala! Ale inak sa dívam na príbeh, ktorý sa ma stále dotýka a ktorý som chcela vyrozprávať. Aj vďaka nesmierne talentovaným a citlivým hercom, vďaka architektovi Tomášovi Berkovi, kostýmovému výtvarníkovi Jankovi Kocmanovi, kameramanovi Tomášovi Stanekovi a všetkým ostatným skvelým tímovým hráčom, ktorí sa ním nadchli a urobili maximum. A, samozrejme, vďaka dirigentovi celej partitúry, Jánovi Sebechlebskému.
Seriál sa rodil niekoľko rokov, ako dlho trvala príprava scenára?
Na seriáli som pracovala osem rokov, zažil aj obdobie covidu. Ak rátam ešte roky prípravných fáz okolo filmového námetu a treatmentu vtedy ešte pod názvom Niekde v Európe, je to dvanásť rokov môjho života. Občas je pravda naozaj absurdná!
