V publikácii sú nielen umelcove obrazy, ale aj množstvo fotografií ľudí, ktorí umelca poznávajú a milujú. Je to, skrátka, veľmi živá kniha, ktorá reaguje nielen na samotné dielo, ale mapuje aj odozvy a súvislosti. Je ich dosť – však pred piatimi rokmi Jiřího Načeradského na Slovensku zakázali a toto leto u nás triumfoval!
Boli sme zvedaví, či sa to všetko v knihe odráža a ako to autor podáva: „Výstava Načeradský v Bratislave mala nesporný úspech. Získala uznanie odborníkov, mala vysokú návštevnosť a patronát až dvoch veľvyslancov,“ hovorí Jakub Prokeš.
Vďaka veľkému záujmu výstavu vo Francúzskom inštitúte aj predĺžili. Kto nestihol, ale aj ten, kto na výstave bol, iste uvíta túto publikáciu. Prokeš približuje legendárneho českého výtvarníka Načeradského (1939 – 2014), ktorý bol maliarskou ikonou 60. rokov minulého storočia, zo všetkých strán. Píše o jeho vášni a talente, o prvých úspechoch, o roku 1968, o láske, o vpáde vojsk, o túžbe po slobode, nevydarenej emigrácii, bojkote i rebelantstve.
A napokon o roku 1989 – profesúra, chvála, výstavy, úspech, medzinárodná uznanie a náhla smrť. „Svoju deviatu výstavu na Slovensku, s ktorým ho spájal nielen čas tu prežitý počas povinnej vojenčiny, ale aj silné priateľstvá, by si temperamentný Načeradský iste užil, ako aj túto knihu,“ predpokladá Prokeš a dodáva, že čitatelia sa z nej dozvedia aj to, prečo Slováci vystavili jeho obrazy zo súkromných zbierok práve v galérii ambasády Francúzska.
Prvý raz na Slovensku
Prekvapením výstavy bolo, že niektoré obrazy spoznala verejnosť po prvý raz práve na Slovensku. Je to tak aj v knihe – niektoré diela sú v nej po prvý raz zverejnené a dokonca je v nej obrazov viac, než bolo na výstave. „Publikované sú všetky diela, ktoré mohli ľudia vidieť vo Francúzskom inštitúte plus tri obrazy, ktoré sme mali k dispozícii, ale do galérie sa, žiaľ, už nezmestili,“ hovorí Jakub Prokeš, kurátor výstavy a autor knihy.
„Až na niekoľko výnimiek išlo o výstavné premiéry, a to nielen slovenské – väčšina diel bola vystavená vôbec po prvý raz! To bol jeden z dôvodov, prečo výstava vzbudia rozruch aj v Českej republike. Tamojší milovníci a znalci umenia boli totiž zvedaví, čo sa Slovákom podarilo dať dohromady. A boli naozaj prekvapení, dokonca aj maliarova vdova Věra Načeradská, ktorá prišla na vernisáž z Prahy, sa s potešením čudovala. Rovnako vzácne bolo to, že sme vystavili diela výhradne zo súkromných slovenských zbierok – projekt podporilo pätnásť zberateľov. Podarilo sa tiež zostaviť doteraz najrozsiahlejší vystavený súbor prác na papieri a kartóne zo 60. rokov 20. storočia, teda z najoceňovanejšieho obdobia Načeradského.“
Uznanie však nezískal len rozsah expozície, ale najmä kvalita diel. Viacerí odborníci sa zhodli, že na výstave videli – a v knihe Načeradský v Bratislave sú publikované – všetky najvýznamnejšie kresby maliara zo 60. rokov, ktoré sa nachádzajú na Slovensku. Petr Mach, český kurátor výstavy, správca pozostalosti a archívu legendárneho umelca, sa na margo výstavy vyjadril, že na podobnú poctu v Českej republike Jiří Načeradský ešte len čaká.
Maľoval aj na rube
Kniha má 240 strán a ponúka komplexný príbeh, je takou večnou spomienkou na výstavu, jej zámer, motiváciu, prípravu. Zároveň pripomína ľudí, ktorí sa pri obrazoch Načeradského stretli – sú v nej fotografie z vernisáže, finisáže, výber z významných návštev, najdôležitejšie ohlasy, ktoré boli v médiách i reakcie návštevníkov. Obsahuje aj archívne fotografie umelca, dokonca také, ktoré v doterajších knihách či katalógoch o diele Jiřího Načeradského nie sú.
Čítajte viac Piešťany ho zakázali, v Bratislave triumfuje. Legendárny český maliar ukazoval život v plnej nahote
Unikátne je aj to, že kniha je trojjazyčná, všetky texty, popisky pod dielami a fotografiami, dokonca aj odkazy a vysvetlivky, sú v slovenčine, francúzštine a angličtine. „Navyše, ako bonbónik sme v knihe publikovali aj niektoré reverzné, teda rubové strany diel, ktoré bežne ostávajú divákom galérie skryté. Načeradský totiž veľmi často využíval obe stany papiera, kartónu, ba i plátna. Pri komentovaných prehliadkach sme preto zvykli niektoré diela pred návštevníkmi aj zvesiť a otočiť, ukázať im tieto skryté poklady, čo malo nesmierny úspech, pretože zážitok z návštevy galérie bol umocnený o nový rozmer,“ spomína Prokeš.
Dušan Kállay všetkých dojal
Knihu uvítal do života výtvarník Dušan Kállay, ktorý má s Načeradským veľa spoločného. „Obaja sú jedineční, originálni a špičkoví výtvarníci. Vážia si poctivú prácu a ľudí. Ctia remeslo. Ich umenie rešpektujú znalci a milovníci umenia doma i vo svete. Som nesmierne rád, že profesor Kállay prijal túto ponuku. Je to nesmierna česť. Všetkých dojali jeho slová, ktorými knihu vyprevadil do sveta.“
Kállay hovoril o tom, že dobrá kniha nie je tá, čo roky leží v poličke a stále sa tvári ako nová. Naozaj majú ľudia radi tie knihy, ku ktorým sa opakovane vracajú. Ustavične ich ohmatávajú očami aj rukami, sú teda dochytané, používané. A práve to zaželal Dušan Kállay aj knižke Načeradský v Bratislave, pretože, ako povedal, už po prvom prelistovaní je očividné, že by taká mohla byť aj táto.
Foto: Jakub Prokeš
Kniha je aj príkladom česko-slovenskej spolupráce. Podieľal sa na nej autorsky aj kurátor Petr Mach z Prahy a slovenský historik a architekt Ján Pálffy, ktorý je autorom dizajnu a konceptu publikácie. Věra Načeradská veľmi ocenila nielen výstavu a knihu, prekvapilo a potešilo ju aj srdečné, veľkorysé prijatie na Slovensku. „Vďaka patrí aj veľvyslancom Francúzska a Česka, ktorí nad celým projektom prevzali patronát, Galérii Francúzskeho inštitútu, Českému centru, hlavnému partnerovi Komerčnej banke Slovensko a mediálnym partnerom denníku Pravda a televízii TA3,“ rekapituluje Jakub Prokeš podporu projektu.
Vražedná nahota
Zaujíma nás, či sa kniha zmieňuje aj o afére z Načeradského výstavy v Piešťanoch. „Bola to výstava zo zbierky Ivana Melicherčíka s názvom OBRY – OBRAZY v Piešťanoch v roku 2018. Áno, bez zmienky o nej by príbeh nebol úplný. Navyše škandalózna cenzúra a predčasné ukončenie tejto výstavy Načeradského diel z dôvodu, že na vystavených plátnach sú nahé mužské a ženské figúry – to bol druhý významný impulz, ktorý inicioval projekt Výstava Načeradský v Bratislave, s podtitulom Ženy • Venuše • Modlivky.“
Čím vlastne vtedy Načeradský podráždil v Piešťanoch? Musí s takýmito reakciami nepochopenia kurátor či autor knihy o výtvarnom umení rátať? Pýtal sa aj Prokeš, čo vystaviť na verejnosti a čo ukázať iba v súkromí? Načeradského obrazy sú veľmi provokatívne a kto nepozná abecedu, môže byť šokovaný. No dá sa na obraz dať nálepka „Mládeži neprístupné“? Ako to riešili organizátori tejto výstavy a autor knihy?
„Dá sa povedať, že Načeradského mužské a ženské figúry sú predovšetkým akčné. Každá akcia, ako je známe, vyvoláva reakciu. To sedí, Načeradský rozhodne nenechá diváka chladným. Iste, jeho diela nemusia oslovovať každého, nepochybne však stojí za to ich vidieť a vystavovať. Trefne o tom v júni na vernisáži výstavy Načeradský v Bratislave hovoril známy výtvarník Martin Kellenberger, keď pripomenul, že aj toto patrí k umeniu. Veď kedysi ľudia nechápali velikánov, ako sú Picasso či Matisse, a predtým nemali záujem ani o obrazy van Gogha. Nuž a dnes ich považujeme za parádne a pyšne sa s nimi fotíme v najslávnejších galériách sveta a takéto snímky zverejňujeme na sociálnych sieťach.“
Foto: Silvia Litva Polák
Áno, Načeradský maľuje nahú pravdu. Nahota a drsná skratka obnažuje charaktery, a to práve pôsobí. Expresívne umenie vyruší z pokoja, rozčúli, núti premýšľať. Má kniha aj takýto význam? Čo si od nej sľubuje autor? „Každá dobrá výstava, kniha, divadelné predstavenie, koncert, film, ale aj jediný dobrý obraz, fotografia, pieseň, báseň či trefný aforizmus má takú moc. Pretože to je sila umenia a kultúry. Kultivuje. Hovorí sa, že umenie umožňuje vidieť to, čo oči nevidia a uši nepočujú, pretože nám umožňuje vnímať svet srdcom. Dúfam, že aj táto kniha je taká."
Burič v ateliéri aj v živote
Kto žije podľa svojho srdca, nemýli sa. Jiří Načeradský bol taký. Nebral ohľady na cudzie reči ani na následky. Nielenže sa nebál kráčať vlastnou cestou, on po nej dokonca sebavedome, ba až drzo, bežal. Navyše – bežal ďaleko vpredu, na čele pelotónu a so vztýčenou hlavou, charakterizuje umelca Prokeš a spresňuje: „Vidíme to na jeho slávnych Bežcoch, na veľkých olejoch zo šesťdesiatych rokov. Okrem dôkazu majstrovstva sú jeho obrazy aj dôkazom rebélie, no v tom najušľachtilejšom zmysle slova. Išlo mu o neúnavné hľadanie vlastnej cesty, o naplnenie túžby po slobode. V práci i v živote.“
