Prekážajú vám nahé telá, divoké farby, alebo neha, hádka a vtip na obrazoch? Pozrite si diela jedného z najlepších českých maliarov. Výstava Načeradský v Bratislave, s podtitulom Ženy • Venuše • Modlivky, sa koná v centre hlavného mesta Slovenska a hoci sa začala len nedávno, už teraz sa o nej hovorí ako o kultúrnej udalosti roka. Výstava sa koná od 29. júna do 29. septembra 2023 v Galérii Francúzskeho inštitútu na Slovensku.
Výstavné priestory sa naplnili ctiteľmi a znalcami tvorby tejto legendy. Každý bol zvedavý na diela zo zbierok slovenských zberateľov, z ktorých mnohé mali na výstave premiéru. Ako povedala vdova Jiřího Načeradského, ktorá sa tiež vernisáže zúčastnila, veľké práce síce poznala, ale aj ona videla niektoré manželove kresby po prvý raz až tu. Expozícia obsahuje asi päťdesiat diel – od robustných plátien po intímne skice, priam krehké kresby na papieri. Výber kurátorov Petra Macha a Jakuba Prokeša dáva tušiť silu, rozmanitosť a obsiahlosť Načeradského tvorby.
Čítajte viac Český kurátor: Legenda Načeradský na takú poctu ako na Slovensku doma iba čaká
Kňažko bol jemný
Pred vernisážou sa v sále spájala energia, ktorú vyžarovali obrazy, s tou, ktorú prinášali ľudia. Panovalo vzrušenie a slávnostné očakávanie. Odznelo veľa vrúcnych slov a mimoriadne pôsobivé bolo vystúpenie Milana Kňažka, ktorý mal na vernisáži malý koncert s hudobníkmi projektu Story. V civilnom oblečení, v ležérnom postoji spieval piesne, ktoré boli skôr clivé a jemné, a predsa tak veľmi korešpondovali s obrazmi Jiřího Načeradského. Všetko to, čo zaujímalo maliara, bolo obsiahnuté aj v melódiách, hlase a hudbe, ktorá príjemne znela v hlbokom tichu medzi obrazmi. Kňažko spieval o živote, o obyčajných milých veciach, ktoré však prinášajú toľko zložitostí, radosti i smútku! O tom vlastne sú aj Načeradského práce, hoci on sa vyjadroval celkom inak. Divoko, drsne. Niekedy až bezohľadne strhával z postáv nielen šaty, ale aj všetku retušujúcu banalitu. Odhaľoval život naozaj v plnej nahote a maľoval o tom, čo ho rozčuľovalo, dráždilo, vzrušovalo, čo chcel pochopiť a k čomu sa chcel vyjadriť. Z obrazov sála energia vášne, s akou poodhaľoval tajomstvo života. Sú to akoby momentky, s námetom figurálnym alebo abstraktným. Postavy sú skôr ostré, než oblé, majú v sebe útočnosť, ale aj gráciu a vyzývajú na dialóg. Každý divák si môže vybrať, čo bude skúmať: či hravosť a bohatú predstavivosť autora, jeho výtvarnú vynaliezavosť, alebo bude rozuzľovať príbeh, ktorý do diela autor zašifroval. Oboje je zážitok.
Čítajte viac Slovenský kurátor: Načeradský bol večný rebel, ale najmä slobodný človek
Francúzske lásky
Vernisáž moderovala Katka Feldeková a aj z jej hlasu bolo cítiť úctu voči tomuto umelcovi. Rečníci však vyslovili obdiv aj k samotnému podujatiu, ktoré na najvyššej úrovni odštartovalo kultúrne leto. Vystúpili dvaja veľvyslanci – český a francúzsky – ktorí ocenili úroveň tejto výstavy. Jej český kurátor Petr Mach sa dokonca zmienil, že v Česku zatiaľ len túžia po takom veľkolepom prezentovaní tvorby ich uctievaného umelca. Sympaticky prehovoril aj český veľvyslanec Rudolf Jindrák, ktorý pripomenul, že máme s Čechmi nielen podobnú reč a spoločnú históriu, ale že sme si blízki aj mentalitou a máme teda aj „spoločných“ umelcov. Vystúpenie francúzskeho veľvyslanca Pascala Le Deunffa toto tvrdenie ešte umocnilo – blízki sme si aj s francúzskou kultúrou. Však Načeradský aj Kňažko boli v šesťdesiatych rokoch na štipendijných pobytoch vo Francúzsku. Jeden aj druhý sa tam vtedy zamilovali a s touto krajinou už celý život súzneli. Milan Kňažko to vyjadril vtipne epizódou, že do tohto medzinárodného spoločenstva patrí celým svojím srdcom, lebo mal manželku Češku, potom Francúzku a napokon Slovenku. Jiří Načeradský zostal so svojou manželkou Vierou, ktorú spoznal vo Francúzsku, po celý život. Bola aj na vernisáži, milá a stále pôvabná. Zdôverila sa, že je šťastná z výstavy aj z pobytu v Bratislave, však Jiří Načeradský tu mal medzi výtvarníkmi dobrých priateľov a mal tu veľa výstav.
Čítajte viac Piešťany utrpeli po zvesení obrazov Načeradského svetovú blamáž
V životopise maliara sa spomína, že keď sa vo Francúzsku Jiří Načeradský zoznámil s budúcou manželkou, odišli do Čiech, kde sa vzali a narodila sa im dcéra. On bol ďalej na študijnom pobyte v zahraničí, ale žena s dcérou za ním nesmeli. „A teraz dcéra žije vo Francúzsku a je tam lekárkou! Má francúzskeho manžela a tri deti,“ usmieva sa pani Načeradská a spomína, ako to vlastne bolo, keď po prvý raz svojho budúceho muža uvidela. Hneď ju upútal. Bol robustný, vysoký, páčil sa jej. Život s ním bol náročný, nielen pre politické problémy, ktoré prekonávali, bol aj bohém a workholik. Ona však bola jeho múzou. „Pozrite, to som všetko ja,“ smeje sa a ukazuje na obraz, pri ktorom stojíme a kde sú dve nahé ženy s prsami ako kružnice v tanečnom úklone. „Manžel bol v ateliéri sedem dní v týždni. Od rána do večera. Taký bol náš život.“ Pani Věra Načeradská hneď na druhý deň po vernisáži odchádzala do Prahy, ale naznačila, že počas výstavy ešte bude stretnutie s divákmi, na ktoré príde, a rada o manželovi, ktorý zomrel pred deviatimi rokmi, porozpráva.
Čítajte viac Článok Pravdy o cenzúre umenia v Piešťanoch vyvolal v Česku mediálne cunami
Ruky ako klepetá
Čím dlhšie ste medzi Načeradského obrazmi, tým viac im rozumiete a vťahujú vás. Ruky ako klepetá, nosy ako zobáky, obnažený mechanizmus fungovania ľudského tela, zázrak jestvovania. Začnete sa tým baviť – ako sám maliar. Je to znepokojujúci ohňostroj vtipu a originality. Niet sa ale čo čudovať, že nepripravenému divákovi sa z toho môže až zamotať hlava. Vo svete umenia sa to stáva, horšie však je, keď niekto s takýmto chápaním má moc a snaží sa ostatných pred vyspelým umením „chrániť“. Stalo sa to aj na Slovensku – Načeradského výstava bola pred piatimi rokmi predčasne uzavretá, lebo niekto si myslel, že jeho videnie sveta ľudia neunesú. A výsledok? Načeradský sa stal ešte známejším. Umenie má takú moc, že paradoxne silnie potláčaním, lebo to vždy znamená, že zaúčinkovalo. Hovorí sa, že dnes kultúra upadá, že sa devalvujú hodnoty, že umelci nemajú vážnosť. Ako vidno, nie je to celkom tak. Rešpekt voči Načeradskému napríklad rastie. A to sa teraz prejavilo v mimoriadnom kultúrnom počine práve na Slovensku, kde ho iba pred piatimi rokmi cenzurovali. Nie je to s nami až také zlé, Načeradský by asi tú epizódu pôvabne zvečnil vo svojom síce drsnom, ale aj láskavom panoptiku.
Čítajte viac Načeradského obry
Veľmajster irónie i Sopka na plátne
Na Slovensku má Jiří Načeradský priaznivcov aj v spisovateľských rodinách. V jeho tvorbe nachádzajú vlastné motívy a pocity, ako aj o paralely s modernou literatúrou. Patria k nim aj Jarošovci a Feldekovci.
Peter Jaroš: Veľmajster irónie
Majster Jiří Načeradský je nielen veľmajstrom irónie, ale je aj veľmajstrom ľudských vzťahov. Žičlivý parodik ľudskej plodnej sexuality, ktorá nás teší a aj zarmucuje. Hoci – ja si stále myslím, že milovanie sa so ženou je jeden z najkrajších príbehov nášho pozemského života. Jiří Načeradský je aj veľmajster plodného života vôbec, jeho oslavovateľ. Sláva zamilovaným, lebo bez nich by aj ľudstvo vyhynulo.
Zuzana Jarošová: Sopka na plátne
Sex, „sranda“, smrť. Tieto tri ingrediencie, dobre namiešané, musí mať dobré umenie. Maliar Jiří Načeradský ich vo svojich maľbách namixoval na tisícoraké spôsoby. Jeho obrazy sú divoké bolero. Tanec lásky a zrady, zápas vášne, citov, splynutia, pokory, odcudzenia, nenávisti, žiarlivosti, manipulácie, odpustenia. Večný zápas dvoch rozdielnych vesmírov muža a ženy. Na pohľad nezmieriteľného mužského a ženského princípu, jingu a jangu, ktoré sú však kompletné iba v spojení a jednote…
Načeradského divoká maľba, expresívna art brut, vybuchuje na plátne ako nespútaný a nekontrovateľný živel, ako žeravá láva z práve prebudenej sopky. „Divočák“ Načeradský je vskutku virtuózny kresliar a skvelý figuralista. S ľahkou bravúrou rozihráva plochu plátna. Maľuje divoko, spontánne, s priamymi agresívnymi výpadmi, ale aj s premyslenou taktikou a gracióznymi arabeskami. Ako odvážny toreador v aréne vždy ide naplno. Je to hra na život a na smrť, s dušou vyplazenou na jazyku. A rovnako ako toreador, aj Načeradský dráždi diváka – svojho zúrivého býka – odvážnymi žonglérskymi kúskami, provokáciami obrazov ľudského zápasu, otvoreného sexu i irónie a satirickej paródie. A so zjavným potešením dráždi všetkých moralizujúcich cenzorov, všakovakých svätuškárov, vyháňačov diablov, frustrovaných, zakomplexovaných. Nastavuje tak zrkadlo a odmyká trinástu komnatu vlastne v každom z nás.
Dnes, keď sa mnohí maliari opierajú o barličky digitálnych technológií a všakovakých virtuálnych metaverzií, prebúdza Načeradský dušu vriacou magmou svojho horúceho srdca a pachom človečiny!
Čítajte viac Keď si maliar a zberateľ padnú do nôty
Katka Feldeková: Zarecitovala som buriča buričovi
Jiří Načeradský vystavoval v Oravskej galérii, v Dolnom Kubíne, v Považskej galérii umenia v Žiline. Z Oravy je moja mama, zo Žiliny môj otec, možno aj pre tieto, zdanlivo hoci odťažité, súvislosti som mohla účinkovať na vernisáži diela Jiřího Načeradského v Bratislave. Bolo to vo Francúzskom inštitúte, kde som vlani spievala pri prezentácii knihy poézie Charlesa Baudelaira (v preklade môjho otca) Tej, ktorá prešla popri mne. A to sú tie najdôležitejšie súvislosti – práve k veršom Baudelaira má totiž blízko aj tvorba Jiřího Načeradského! A tak som na vernisáži zarecitovala báseň Charlesa Baudelaira Obryňa, v ktorej je aj obraz: „…pri mladej obryni by som rád posedával – zmyselný kocúrik pri nohách kráľovnej“. Ako to vyznanie Baudelaira vystihuje aj silu a radostnosť Načeradského obrazov!
ĽubomírFeldek sa vyjadril priamo prekladom básne francúzskeho buriča:
Charles Baudelaire OBRYŇA
V čase, keď príroda už splodila ten nával gigantov, tiež by som si našiel miesto v nej, pri mladej obryni by som rád posedával – zmyselný kocúrik pri nohách kráľovnej.
Čas pri nej strávený by sa mi nezdal dlhý, kvitnúť aj rásť by som ju videl počas hry a vedel by som vždy, keď oči by jej zvlhli, že strašná vášeň sa jej v srdci rozhorí.
Jej formy nádherné rád by som známkoval a z kopcov obrovských kolien sa sánkoval, za horúčav, keď nik by nevystrčil prst
na slnko, vtedy ja, – nech pod ním neuhorím, – by som si pospať šiel v tôni jej veľkých pŕs
tak ako dedinka v údolí pod pohorím.
Čítajte viac Diagnóza: Delirium collectoris
MÍĽNIKY ŽIVOTA JIŘÍHO NAČERADKÉHO
- narodil sa 9. 9. 1939 v Sedlci v Benešovskom okrese vo vtedajšom Československu
- v rokoch 1957 – 1963 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe u prof. Vlastimila Radu
- od augusta 1968 do decembra 1969 žil v mestách Caen a Paríž vo Francúzsku
- v roku 1970 získal trojmesačné štipendium v Paríži, odkiaľ sa snažil zaistiť aj príchod manželky a novonarodenej dcéry s úmyslom emigrovať z Československa; nepodarilo sa mu to však, a tak sa vrátil
- za normalizácie ho oficiálne miesta socialistického režimu ignorovali, nemohol vystavovať, živil sa reštaurovaním fasád historických budov
- v roku 1978 kúpila parížska galéria moderného umenia Centre national d‘art et de culture Georges Pompidou sedem jeho kresieb do svojich zbierok, dvakrát ich vystavovala
- od roku 1987 bol členom voľného zoskupenia 12/15 Pozdě, ale přece
- po roku 1989 bol vedúcim Ateliéru figurálnej a monumentálnej maľby na Akadémii výtvarných umení v Prahe a na Fakulte výtvarného umenia VUT v Brne
- v roku 1991 ho vymenovali za profesora
- svojimi dielami je zastúpený napríklad v múzeách a zbierkach: Národní galerie, Praha, Galerie hl. města Prahy, vo väčšine regionálnych galérií v Českej republike, v galériách Muzeum Kampa, Galerie Zlatá husa; na Slovensku v Danubiana Meulensteen Art Museum v Čunove a vo viacerých súkromných zbierkach
- zomrel náhle 16. 4. 2014 v Prahe, iba dva mesiace pred svojou najväčšou výstavou na Slovensku práve v Danubiane; výstava zo Zbierky Ivana Melicherčíka sa tak nečakane stala Načeradského prvou retrospektívou in memoriam
Čítajte viac Zomrel významný český maliar Jiří Načeradský
