Svetlana Alexijevič zachytáva v knihe život obyčajných ľudí v sovietskom Rusku od boľševickej revolúcie v roku 1917 (Veľká októbrová socialistická revolúcia) až do obdobia vzniku knihy formou oral history, snaží sa čo najautentickejšie zachytiť podstatu prežitej skutočnosti.
Foto: DODO SAMAJ
Smutné a silné výpovede o sovietskom človeku
Najnovšia činoherná divadelná adaptácia v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici vznikla na základe scenára Ivety Š. (Škripkovej) a v réžii Mariána Pecku. Príbehy, ktoré inscenačný tím predstavuje, sú smutnými výpoveďami mladých či starých žien, mužov či detí o ich utrpení i nádejach s veľmi premyslenou inscenačnou kompozíciou.
Herci a herečky v rôznych postavách citlivo a civilne rozprávajú o tom, ako ich kvôli väčšej izbe v komunálnom byte udala suseda a dcéra vychovaná v láske ku Stalinovi a vlasti ju na matkino zdesenie obhajuje.
Čítajte viac V diele Alexijevičovej sa odrážajú kľúčové okamžiky dejín Bieloruska
Pätnásťročný presvedčený komsomolec v čase hladomoru na Ukrajine udal brata svojej matky kvôli ukrytému obiliu. Ako na vojne vojaci mučili a znásilňovali svojich druhov, ale ich láskou k vlasti predchnutí otcovia sa tešili, že sa z nich stanú chlapi.
Ako väzenských katov – obyčajných chlapcov z dedín – boleli ukazováky na pravej ruke od množstva dennodenných popráv pištoľou, až prišiel príkaz, že musia dva razy do týždňa povinne dostávať masáž ruky. Množstvo iných krutostí z bežnej sovietskej reality sa do banskobystrického divadelného príbehu ani nedostalo.
Foto: DODO SAMAJ
Premyslená kompozícia
Rozprávanie každej z postáv sa začína tým, že si z úzadia, kde sedia všetci vedľa seba, prenesie svoju umelohmotnú stoličku do centra javiska a po skončení príbehu ju odloží na kopu vzadu na scéne. Rastie z nich pomyselný pomník nešťastných ľudských osudov, ktorý má veľmi zvláštnu – až meditatívnu rovinu.
Stoličky sa totiž vŕšia za chrbtom bábky so šedivou hlavou, ktorá sedí na invalidnom vozíku a nemo pozerá na dookola premietaný zostrih filmu Human (Človek, 2015), zobrazujúci všedný život obyčajných ľudí na celej planéte a krásy prírody. Vďaka tomu sa všetko, čo sa na javisku odohráva, postupne, akoby „potichu“ a nenásilne dostáva do ostrého etického kontrastu s filmom.
Čítajte viac Iveta Škripková: Nedajme možnosť snahám patologických spasiteľov
Zvláštne sa pointuje i starý „bábkový“ muž. Keď ho herci a herečky privezú čelom k divákom a animujú jeho osud, zistíme, že bol rovnako krutý ako život ostatných postáv. Ibaže vďaka použitej kompozícii sme sa „zrazu“ nedívali na osud jedného človeka – postava bezvládneho muža sa stala symbolickým vyobrazením „homo sovieticus“.
Sovietskeho človeka, ktorý napriek všetkému zlému stále myslí na „našu“ vlasť a iba na jej „dobro“. Aj keď sedemdesiat rokov stálo na sociálnom experimente, ktorý bol založený na všadeprítomnom strachu, udavačstve, gulagoch, fatálnom rozdeľovaní rodín a presídľovaní celých národov.
Foto: DODO SAMAJ
Inscenácia však nie je založená iba na snahe o civilné prerozprávanie osudov „sovietskeho človeka“ hercami. Postavy ich rozprávajú priamo divákom či hovoria do mikrofónov, dokonca do mobilov alebo na kameru a vtedy sa ich obraz premieta na väčšiu plochu v zadnej časti javiska.
Spôsob zachytávania orálneho rozprávania „postáv“ v Alexijevičovej knihe na „mikrofón“ bol v inscenácii však použitý ako princíp zverejňovania – až medializácie – ich vnútornej bolesti a strachu. Príbehy jednotlivých postáv sa dostávajú do širších kontextov sovietskeho i dnešného Ruska prostredníctvom ďalšieho výrazového prostriedku dokumentárnej drámy.
Čítajte viac Svetlana Alexijevič: Časy zo second-handu / Koniec červeného človeka
Na dvoch televíznych obrazovkách po bokoch hracieho priestoru sa vo funkcii tematických a informačných predelov objavujú texty, ktoré vysvetľujú významy použitých slov ako gulag, NKVD (Narodnyj komisariat vnutrennich del) či krátke videoportréty Stalina, Putina, videokomentáre, fotografie Gorbačova, Jeľcina, Navaľného atď.
V inscenácii je však použitý ešte jeden dokumentárny prvok vzťahujúci sa k aktuálnemu času. Herci v jej úvode – sami za seba – proklamujú, že sa v nej idú vyjadriť k príčinám diania v dnešnom Rusku. Divadelný dokument sa tým stal aj ich osobným vyjadrením názoru na vojenský a policajný sovietsky režim, ktorý neustále zdokonaľoval metódy fyzického a duševného strachu obyčajných ľudí z moci. Inscenácia je i preto viac ako potrebná.
HODNOTENIE Pravdy: 5 HVIEZDIČIEK
Svetlana Alexijevič: Časy zo Second Handu. Koniec červeného človeka/ Bábkové divadlo na Rázcestí Banská Bystrica / preklad: Kristína Karabová / scenár: Iveta Š. / hudba: Robert Mankovecký a. h./ výprava: Pavol Andraško a. h., Marián Pecko / réžia: Marián Pecko/Hrajú: Marianna Mackurová, Ivana Kováčová, Terézia Šusteková, Matúš Hollý, Kevin Ivanko.
