Iveta Škripková: Nedajme možnosť snahám patologických spasiteľov

Ukazujete špinu vojny! Je to ohováranie nášho vojaka, osloboditeľa! Vo vašej knihe je naše víťazstvo strašné! S týmito a podobnými výčitkami odmietali vydavateľstvá v Sovietskom zväze knihu Svetlany Alexijevič Vojna nemá ženskú tvár. Keď konečne v polovici osemdesiatych rokov vyšla, výrazne do nej zasiahli bdelí cenzori.

13.01.2017 12:00
Jana Kovalčiková a Zuzana Rohoňová v inscenácii... Foto: Braňo Konečný
Vojna nemá ženskú tvár Jana Kovalčiková a Zuzana Rohoňová v inscenácii Vojna nemá ženskú tvár.

Laureátka Nobelovej ceny z roku 2015 v nej prináša svedectvá sovietskych žien o ich účasti v druhej svetovej vojne. V Červenej armáde ich bojovalo viac ako milión. Predlohu zdramatizovala dramaturgička, spisovateľka a riaditeľka banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí Iveta Škripková, ktorá píše pod menom Horváthová. Inscenáciu Vojna nemá ženskú tvár uvádza dnes v premiére Slovenské komorné divadlo v Martine.

Objavili ste v knihe aj niečo, o čom ste netušili?
Všetko, čo sa spája s vojnou. Nemáme o tom ani najmenšiu predstavu. Na naše veľké šťastie.

Čím vás predloha chytila?
Oslovili ma všetky výpovede vojnových veteránok. V neposlednom rade autorkin zámer, jej úvahy o situácii žien a tiež nesmierna odvaha cestovať po bývalom Sovietskom zväze a stretávať sa so ženami, bývalými frontovými dievčatami. Vytvorenie knihy trvalo desiatky rokov.

Čo bolo pri dramatizácii literárnej predlohy najnáročnejšie?
Román je zostavený z úvah autorky a zo spomienok tisícok žien. Svetlana Alexijevič uvádza, že pri čísle päťsto prestala počítať. Najnáročnejšie bolo preniesť tieto výpovede z prozaickej formy do divadelného tvaru. A vytvoriť kompaktnú divadelnú formu mimo klasických dramatických pravidiel s jednotou deja, postáv a času.

Pri čítaní textu som podchvíľou musela prestať. Hovorí o síce na prvý pohľad obyčajných, ale v podstate hrozných situáciách. Knihu možno odložiť, v divadle však pred tými hrôzami divák nikam neutečie. Mysleli ste pri dramatizácii aj na to?
Výpovede žien obsahujú viacero vrstiev. Často je v nich ukrytý humor a nadhľad, ktorý im pomáhal prežiť toto šialené obdobie. Rovnako je v nich veľa poézie a surrealistických pozorovaní. To sme zámerne zachovali.

Mozaiky autentických výpovedí ste rozčlenili do niekoľkých kapitol. Aby ste výraznejšie konfrontovali naivné predstavy tínedžeriek, ktoré sa náhle ocitli zoči-voči smrti?
Presne tak. Nešlo však len o naivitu tínedžeriek, i keď vek zohráva svoju rolu. Všetci sme viac či menej naivní a domnievame sa, že zlo, škaredosti, choroby a bolesť sa nás akosi netýkajú a sú vzdialené. To, pred čím sa ocitli tieto dievčatá a celá vtedajšia generácia, sa rozohrávalo roky predtým a dennodenne pred ich očami. A nielen pred ich očami – bez preháňania možno povedať, že aj celej Európy.

„Najnáročnejšie bolo preniesť výpovede z... Foto: Ivan Majerský, Pravda
Iveta Škripková „Najnáročnejšie bolo preniesť výpovede z prozaickej formy do divadelného tvaru,“ tvrdí dramaturgička Iveta Škripková.

Výrazný je motív konfliktu ideológie a reality, problém, ktorý je aj dnes aktuálny.
Zlo si vyberie svoju daň vždy. V rôznej forme. Nemôžeme sa tváriť, že neexistuje. Nemôžeme zlo ani podceňovať, ani démonizovať. Treba o týchto veciach hovoriť. O motívoch, o neviditeľných súvislostiach, ktoré povoľujú uzdu takémuto šialenému ľudskému konaniu. Presne ho pomenovať a nedovoliť, aby nás ovládlo, i keď často v bežných situáciách života ani nevieme, ako a kto nás ovláda. Zvlčenie vzťahov v súčasnosti, agresivita, strach voči moci, voči migrantom alebo ľahostajnosť voči tomu, čo sa okolo nás deje sa isto-iste zmnožujú od roku 2013 a od volieb do Slovenskej národnej rady v roku 2016 sa situácia nezlepšuje. Preto rozhodnutie Slovenského komorného divadla v Martine zaradiť tento titul do repertoáru vnímam ako ľudský a profesionálny počin. Dúfam, že si nájde svoje publikum. Herečky sú výborné, vlastne celý herecký tím vrátane dvoch kolegov hercov.

Aké posolstvo adresujete súčasníkom?
Nemlčať. Neprepisovať dejiny a fakty. Nech sa nikdy nezopakuje žiadna vojna! Nech nikto, kto sa cíti byť povolaným spasiteľom národa, komunity, hocijakých problémov v krajine, nedostane legálnu možnosť pre svoje patologické spasiteľské ambície.

Na dramatizácii sa podieľal aj režisér Marián Pecko. Považovali ste za dôležité konfrontovať svoj pohľad s pohľadom muža? V tomto prípade nešlo o to, že je muž, ale o jeho profesiu. Režisér je jeden z tých, čo nesie najväčšiu zodpovednosť za inscenovaný tvar. Samozrejme, vrátane herečiek. Máte pravdu, nedá sa oddeliť profesia od rodu, ale Marián Pecko rodové témy pozná. Určite vie o nich omnoho viac ako ostatní kolegovia, muži či ženy, keďže sleduje ženskú feministickú tvorbu. Napriek rodovým tenziám zosúladenie verbálneho materiálu a inscenačných postupov z hľadiska režiséra býva vždy osožné pre predstavenie.

Nie je však vojnové zabíjanie v mene akejkoľvek ideológie vraždením ľudskosti bez ohľadu na pohlavie?
Samozrejme, násilie v akejkoľvek forme a z akýchkoľvek pohnútok voči akémukoľvek pohlaviu, rase, veku človeka je neprijateľné. Kniha Vojna nemá ľudskú tvár vznikla kvôli zviditeľneniu ženského hlasu, ale s takýmto jednoznačným posolstvom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #premiéra #divadlo #Slovenské komorné divadlo Martin #Svetlana Alexijevič #Iveta Škripková #Vojna nemá ženskú tvár #Iveta Horváthová