O tvorbe umeleckých drotárov, ktorí sa venujú sochárstvu či šperkárstvu, sme už neraz písali – naposledy sme priblížili veľkolepú výstavu na zámku v Hlohovci, ktorá bola venovaná storočnici Ladislava Jurovatého. Jeho štafetu prevzal syn Ladislav Jurovatý mladší, ktorý je kurátorom tejto aktuálnej drotárskej výstavy. Okrem Jurovatého exponátov sú na výstave práce Blanky Šperkovej, Blaženy Krivákovej, Márie Krajčovej, Petra Valacha, Jaroslava Drotára, Martiny Piatkovej, Tamary Kostovskej, Jozefa Šaba, Šimona Mišurdu, Slavomíra Pecucha, Michala Hanulu a Tibora Uhrína.
Blíži sa Rok drotárstva
Výstava poskytne návštevníkovi mimoriadny zážitok – toto umenie totiž každý pochopí, nech by bol námet akokoľvek absurdný. Prekvapenie spočíva už v tom, čo všetko sa dá z drôtu urobiť! Ako vedia novodobí drotári tento materiál povýšiť! Dajú sa ním vyjadriť zložité myšlienky i jednoduchá krása. Na výstave uvidia diváci rôzne bytosti – žabiakov, drôtožrútov, medúzu, sediaceho drotára, vtákov, hada, ale aj iné čudá a čarovné predmety. Stačí trocha fantázie a v ríši z drôtu sa budete cítiť ako v rozprávke alebo v sci- fi. Zároveň však návštevník ocení remeselnú zručnosť a intelektuálny vklad tvorcov, ktorí do diel premietajú svoje príbehy a ambície.
Jednoducho, v drotárstve je pre nás niečo domáckeho, milého a hravého, však toto remeslo patrí k Slovensku oddávna a motív drotárstva sa vyskytuje aj v mnohých našich literárnych dielach. V katalógu k výstave sa píše, že toto remeslo preslávili vo svete najmä Slováci a že od roku 2019 je zapísané vo Svetovom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva, ktorý vydalo UNESCO. Poukázaním na výtvarné podoby drotárstva – aj touto výstavou – chce ÚĽUV podnietiť medzi remeselníkmi, výtvarníkmi, dizajnérmi i študentmi dialóg o možnostiach novej tvorby v danej oblasti.
Čítajte viac Drôtená svadba a iné zázraky od Ladislava Jurovatého na Hlohoveckom zámku
Cieľom je rok 2026, ktorý bude v ÚĽUV- e tematickým Rokom drotárstva. Tento projekt je zaujímavý a primeraný, veď kov a drôt majú veľký potenciál. Dávna tradícia a moderné cítenie sú predpokladom objavnej tvorby, čo naznačuje už výstava Kresba v priestore. Človek má po jej zhliadnutí naozaj chuť niečo začať z drôtu splietať alebo si aspoň položiť do vlastného priestoru provokujúcu drôtenú vecičku, ktorá je oslavou dôvtipu, šikovnosti a trpezlivosti. Vraj mnohí drotári majú doškriabané ruky od drôtov, bolia ich kĺby od toľkej piplavej práce, ale stojí im to za to.
Pomohli aj furmani
Ladislav Jurovatý nám priblížil priamo na výstave Kresba v priestore pôvabnú kolekciu. Vystavujú dizajnéri, sochári, umelci, ktorí robia aj s inými materiálmi, nielen s drôtom, no tento materiál obľubujú a uznávajú. Napríklad Peter Valach je aj medailér a ostatní tiež robia rôzne veci, len časť ich tvorby je venovaná drôtu. „Títo umelci pracujú s drôtom už asi 34 rokov. Niečo dokázali, vytvorili, ale máme aj mladých výtvarníkov, ktorých tento materiál zaujíma,“ hovorí Ladislav Jurovatý.
Foto: Robert Hüttner
Je rád, že s drôtom pracujú aj umelci v zahraničí, čo sa dá sledovať na internete. Robia napríklad objekty, ktoré sú vytvorené novými počítačovými technológiami, z nových materiálov, z technických pletív a podobne. „Jeden tvorca je z Číny a žije v Taliansku, kolegyňu drotárku máme tiež v Anglicku. Chceme pripraviť spoločnú medzinárodnú výstavu. Však aj táto čiastočne je medzinárodná – pani Šperková je z Brna,“ usmieva sa Jurovatý.
Zdá sa ale, že slovenskí výtvarníci majú výhodu pred ostatnými – u nás je tradícia drotárov veľmi živá a stále sa v nej pokračuje. Sú rôzne podujatia venované drotárstvu, bývajú kurzy, drotári sa kontaktujú medzi sebou a majú aj teoretické zázemie. Venujú sa im odborníci, galérie aj ÚĽUV. Drotárstvo nám leží na srdci a drôt máme radi. Je to tak aj v iných krajinách, kde pracovali drotári?
„Aj keď pôsobili drotári inde vo svete, zisťujeme, že to boli vždy tí naši. Môžu za to Kysuce, kde sa vytvorili podmienky na rozvoj tohto remesla. Slováci sa natoľko v drotárstve zdokonalili, že zakladali po svete dielne a mali úspech. Na Kysuciach sa žilo ťažko, v zime sa iba ťažilo drevo, ale viedli tadiaľ cesty z Poľska. Cez kopce prechádzali furmani, ktorí v Gelnici, kde boli hute (vyrábali aj drôt), brali tovar a rozvážali ho. To znamenalo možný kontakt so svetom. Mali čo ponúknuť.“
Urob si sám
Pre rozvoj remesla bolo dôležité, že ľudia si mnohé veci nemohli kúpiť, a tak si ich vyrábali sami. Objavovali pri tom vlastnú šikovnosť a vkus. Robili misky, košíky, rôzne praktické veci z drôtu a plechu. „Po kuruckých vojnách bola krajina zničená, samí invalidi, siroty, nemal sa kto starať o gazdovstvo,“ hovorí Jurovatý.
„A keď nemáte čo jesť, musíte začať rozmýšľať, aby sa to zmenilo. Sociálno-ekonomické podmienky zohrávali nemalú úlohu pri rozvoji drotárstva. V Rakúsko – Uhorsku bolo ale veľa byrokracie. Keď sa niekomu začalo dariť, hneď mal problémy, a tak sa drotári rozišli po celom svete. Manufaktúry založili napríklad v Rusku i v Amerike, tam aj tam boli dielne a tie zamestnávali len našich ľudí. Chodili domov iba na Veľkú noc a vtedy verbovali nových pracovníkov do práce v zahraničí.“
No dnes je už drotárstvo celkom niečo iné. Keď sa návštevník rozhliadne po výstavnej sále, musí sa čudovať, aké rozdielne sú jednotlivé diela. Každý autor má svoj rukopis, rôzne sú témy a materiál. Ladislav Jurovatý vystavuje napríklad tri obrazy z čierneho drôtu, triptych venovaný Dunaju. Obrazy pripomínajú riečne vlny, penu, kamienky, lastúry, všetko, čo k vode patrí.
Foto: Robert Hüttner
„Mám rád čierne drotárstvo,“ hovorí autor. „Rád ho kombinujem s plechmi. Niektoré drotárske dielne sa venovali práve plechom a bývala to zásadná časť ich ekonomiky. Dokázali robiť z plechu úžasné veci. Obdobie prekvitania drotárskeho remesla sa skončilo z viacerých dôvodov. Prišla Veľká októbrová revolúcia v Rusku, z večera do rána sa stali majitelia firiem nepriateľmi štátu a prišli o majetok. Padlo tak mnoho dielní. V USA ich zasa zlikvidovala veľká hospodárska kríza, ktorá sa začala v Amerike a zasiahla celý svet. Priniesla ale následne nové technológie. Mnohé veci, ktoré drotári vytvárali ručne, si už si mohli ľudia kúpiť hotové. Zmizli aj hlinené hrnce, aj ich drôtovanie.
Drôt zostal vo vzduchoprázdne, vždy sa ale našli ľudia, ktorí sa o toto remeslo zaujímali. Po vojne vznikla u nás amatérska skupina drotárov a v šesťdesiatych rokoch chodili do ateliérov profesionálnych výtvarníkov, aby sa zdokonalili. Napríklad Ladislav Jurovatý, môj otec, Štefan Mlich zo Žiliny, Ladislav Mikulík z Veľkého Rovného, Remígia Biskupská z Ružomberka. Začali robiť výtvarné veci z drôtu. Prichýlili ich v Považskom múzeu v Žiline, kde sa vytvorili dobré podmienky, mali výstavy, organizovalo sa Trienále drotárskeho umenia. Boli to aktivity na vysokej úrovni, ktoré mali aj kunsthistorické zázemie a katalógy. Vystavovali sme po celom svete. Časom sa výtvarníci zo Žiliny začali vytrácať, iniciatíva tíchla, ale dal som drotárov znova dokopy a ide nám to.“
Foto: Robert Hüttner
Tamara robí aj motýliky ku košeli
Šperkárka Tamara Kostovská vytvára filigránske umelecké diela z postriebreného drôtu. Sú to brošne, náhrdelníky či náušnice, ktoré majú okrem úžitkovej hodnoty aj osobitosť umeleckého originálu. „Hrubší drôt obtáčam tenším,“ približuje svoje postupy Tamara Kostovská. „Vychádzam z kameňov, ktoré použijem, alebo spravím kostru a obtáčam drôt, pomocou slučiek idem do priestoru. Obyčajne začnem robiť a niekam ma to privedie. Inokedy si spravím skice na papieri. Vy by ste sa v nich nevyznali, ale ja viem, čo chcem a postupujem podľa toho. Vypáli to tak či onak, niekedy som aj nespokojná, ale to sú prirodzené úskalia tvorby, inej cesty niet.“
V minulosti si kúpila Tamarin šperk manželka prezidenta Andreja Kisku. Zaujímalo nás, či aj sama autorka nosí svoje šperky. Však ich môže meniť každý deň. Ako si vyberá? „Dám si svoj šperk na skúšku, aby som naisto vedela, že sa neotvára, ale nosím ich aj pre radosť. Mám svoje obľúbené kúsky, ktoré by som nikomu nedala. Nechám si ale napríklad aj šperk, v ktorom sa mi zlomil kameň a je zlepený. Ja ho nosím, ale tiež by som ho nikomu neposunula.“
Spomíname, že Tamara Kostovská robila aj brošne s panorámou Bratislavského hradu a zaujíma nás, či jej šperky nosia aj muži. „Hrad už nerobím. Skúšam iné. Mám kamaráta, ktorý si vypýtal šperk pre pána – boli to manžetové gombíky, ale potom som mu urobila ešte motýlika. Aj s perličkami.“ Pýtame sa, či nerobí napríklad aj rámy na okuliare, alebo škrabošky. Ona zatiaľ nie, ale kolegyne vraj dostali tému z ÚĽUV-u, mali vyrobiť škrabošky. „Robím náramky, náhrdelníky, brošne. Náušnice nenávidím, lebo musia byť rovnaké, rovnako v uchu natočené a to je ťažké dosiahnuť,“ smeje sa šperkárka.
Pýtame sa ešte, či ju niečo na tejto výstave prekvapilo. Odpovedá, že graficky pripravovala knihu Ladislava Jurovatého o drotárstve, takže je zorientovaná, pozná trendy, ale vie, že prekvapeniami drôt nešetrí.
