V priestoroch zámku sa mimoriadne pôsobivo vynímajú Jurovatého diela, ktoré sú veľmi rôznorodé. Predstavujú umelcovu tvorbu v rôznych obdobiach a technikách – plastiky z kovaného železa, diela z drôtu, exponáty, ktoré kombinujú železo s drôtom či drevom, alebo sú to kolorované objekty.
Foto: Tamara Kostovská
Expozícia ponúka navyše maľbu, kresbu, grafiku, tlače. Ladislav Jurovatý bol naozaj všestranný umelec, ktorý mal mimoriadny talent od prírody a priaznivý osud. Okolnosti mu umožnili rozvinúť svoje nadanie v rôznych smeroch a v rôznych kolektívoch, čo veľmi spestrilo jeho tvorbu. Zároveň však zostával sám sebou, bol výtvarníkom sólistom, lebo mal veľmi silné a originálne východisko. Bol synom kováča.
Dal sa cestou železa
Narodil sa 14. septembra 1923 v Lúkach pod Makytou a otec ho od malička zasväcoval do tajov náročného remesla. Syn Ladislav však mal širšie záujmy – rád kreslil a modeloval z hliny. Mal poetickú vnímavú dušu – to si zachoval po celý život – ale snažil sa aj o exaktnejšie umelecké vzdelanie. Navštevoval napríklad Kurz pre navrhovanie slovenského rázovitého nábytku a slovenskej ornamentalistiky. V rokoch 1946–1949 absolvoval modernú súkromnú školu pod výstižným názvom Škola dnešného umenia v Prahe, zameranú na najnovšie trendy.
Foto: Tamara Kostovská
Začiatkom šesťdesiatych rokov absolvoval umelecké kurzy na Škole inštruktorov pri Osvetovom ústave v Bratislave, kde neskôr pôsobil aj ako lektor. A pokračoval ďalej – urobil si staviteľské skúšky v odbore pozemného staviteľstva, aby sa zamestnal v Štátnom projektovom a typizačnom ústave v Bratislave. Bol tam až do dôchodku, ale jeho záber bol širší, spolupracoval na rôznych projektoch a venoval sa vlastnej tvorbe. Žil medzi architektami, remeselníkmi, výtvarníkmi a na jeho prácach vidieť túto pestrosť podnetov a bohatú skúsenosť z rôznych prostredí.
Keďže z detstva dôverne poznal železo a jeho možnosti, pustil sa práve touto cestou. Skúšal umelecké kováčstvo, vyrábal plechové kolorované zátišia, a najmä objavil čaro drôtu. Dávnu drotársku tradíciu, slovenskú bravúrnosť tohto remesla, posunul na celkom inú priečku – tvoril svojbytné umenie. Plastiky, sochy, obrazy, ktoré mali nielen krásu, ale aj myšlienku. Vytváral moderné kovové plastiky s hlbším obsahom, niekedy vážne, niekedy hravé.
Dar pápežovi
Ladislav Jurovatý robil z drôtu sochy, ktoré boli ako živé, mali charakter a dušu. Vedel urobiť plechový obrázok nežný ako akvarel, ale aj dramatickú pietu alebo psychologický portrét Krista. Práve tieto diela sú na aktuálnej výstave v Hlohovci. Každého určite očaria postavy v životnej veľkosti, napríklad ženích a nevesta v kroji, celí z drôtu, teda – z drobných očiek drôtu. Majster Jurovatý ich vytvoril z jemných drôtených slučiek, rozkoš poskytuje pohľad na celý objekt aj na každý detail.
Foto: Tamara Kostovská
Je až neuveriteľné, koľko tvorivej energie a umu je v týchto zvláštnych umeleckých dielach. Ako keby v nich bola aj povaha Ladislava Jurovatého st., na ktorého spomína Alžbeta Chrenová s veľkým obdivom a nadšením. Bol vraj vždy pozitívne naladený, mal rád prechádzky, hudbu, verše a jeho zaujímavé myšlienky ju nadchýnali.
Jurovatý si ich rád aj zapisoval. V katalógu k výstave je napríklad citát z jeho denníkových záznamov: „Usiloval som sa povýšiť drotárstvo na rovnocennú sochársku techniku. Dlhé roky som nosil v hlave ideu trpiaceho Krista. Na prelome tisícročia som sa podujal na realizáciu hlavy Krista a pracoval som na nej celý rok, vytváral som ju z vlastnej vnútornej potreby, z vďaky, že som sa dožil milénia. Predstavitelia štátu ju venovali Jánovi Pavlovi II. počas pápežovej návštevy Bratislavy, v deň mojich osemdesiatin.“
Tento portrét trpiaceho Krista je dielo zo sfér najvážnejších, ale mnohé práce Ladislava Jurovatého boli hravé a priam veselé.
Dalí z fúzov
Napríklad taký Portrét Salvadora Dalího z kovanej ocele! Pripomína Dalího fúzy povýšené na vyjadrenie celej umelcovej osobnosti. Je to prekvapujúco hutná a vtipná plastika. Krásny je zasa páví chvost, našuchorený kohút alebo rôzne filigránske dekoratívne predmety. Jurovatý bol naozaj všestranný, a tak sa niet čo čudovať, že stál aj pri vzniku známej manufaktúry Drôtovňa Hlohovec (Dielňa umelecko-užitkového drotárstva). Zakladal ju, školil pracovníkov, bol dizajnérom aj technológom.
Jozef Urminský, riaditeľ Vlastivedného múzea v Hlohovci, píše v katalógu k výstave, že výrobky z manufaktúry prenikli aj na európsky trh a že Ladislav Jurovatý manufaktúru viedol až do jej zániku v roku 2001: „Za toto obdobie mohol zasvätiť do drotárskeho remesla viacero zamestnancov Drôtovne, ktorí potom vo výrobe drotárskych výrobkov pokračovali. Táto výrazná stopa umeleckého drotárstva vytvorená v Hlohovci v rokoch 1994–2001 znamenala, že sa mesto a umelecko-úžitkoví drotári pokračujúci v začatej práci Ladislava Jurovatého stali súčasťou neveľkej, no umelecky veľmi aktívnej rodiny umelecko-úžitkového drotárstva na Slovensku.“
Pokračuje syn aj vnuk
O výstavách týchto umelcov, vychádzajúcich z drotárstva, sme neraz písali. Vždy prišli s niečím novým, prekvapovali a očarúvali. Záujemcov zrejme poteší, že práve sa v Bratislave začala ďalšia výstava umenia z drôtu, ktorú pripravuje ÚĽUV. Jej kurátorom je práve Ladislav Jurovatý mladší, umelcov syn. Takže radostne konštatujeme, že drotárstvo sa posunulo z remesla chudoby na špičkové umenie a má pokračovanie!
Nad dielom Jurovatého bdejú rôzne inštitúcie, mesto Hlohovec, zberatelia a jeho fanúšikovia. Konkrétne pokračovanie umelcovho odkazu napĺňajú už spomenutý syn Ladislav, umelec, ktorý tvorí z drôtu, a vnuk Matúš, ktorý je zas umelecký kováč. Skrátka, v Hlohoveckom zámku je výstava, ktorá rozpráva desiatky príbehov, a to v reči, ktorá je síce nezvyčajná, ale každý jej rozumie – je to reč kovu a drôtu.
