Sám Ján M. Bahna bol aj publicista, rád písal o architektúre a jeho kniha Vily nad Bratislavou, ktorú napísal spolu s Tomášom Berkom, je vynikajúci dokument a kus histórie. Ján M. Bahna bol z tých architektov, ktorí chápu svoju prácu ako kultúrne poslanie, ako povinnosť nielen stavať domy, ale aj uvažovať o priestore a ľuďoch, ktorí ho obývajú. Bral architektúru ako živé umenie, rád o nej debatoval, ba priam filozofoval.
Prinášal novinky z cudziny
Mali sme ho v redakcii radi, radi sme s ním robili rozhovory a pýtali sa na jeho názory, na jeho dojmy z ciest. Bavilo ho rozprávať aj o zahraničnej architektúre, veľa cestoval, vracal sa na svoje obľúbené miesta vo svete, napríklad v Taliansku, kde obdivoval historické aj moderné stavby a my – sprostredkovane a so zaujímavým komentárom – s ním. A oslovovali sme ho aj do zábavných rubrík, raz sme sa pýtali, čo znamená meno Bahna.
Čítajte viac Architekt Ján M. Bahna: Ikony hodnotím dosť rozpačito
Povedal, že to presne nevie, ale že jeho predkovia žili v Bohuniciach, v dedinke pri Pukanci a ich pôvodné meno bolo Bahno. Možno to vraj súviselo s mlynárskym remeslom, ktorému sa venovali. Mali mlyny na riečke Sikelnici v Bohuniciach, kde sa to dodnes nazýva u Bahnov. A je to len niečo vyše dvoch rokov, čo sme spolu s ním hodnotili dokumentárny seriál o architektúre Ikony, kde bola jedna časť venovaná aj jeho tvorbe. V tom dokumente Bahna dokonca aj spieval pieseň zo Sinatrovho repertoáru My Way. Najmä však hovoril o architektúre a o svojej tvorbe.
Bola tam zmienka o stavbách, ktoré realizoval a ktoré niečo znamenali aj pre jeho život. Napríklad o centrále VÚB na Mlynských Nivách žartom poznamenal, že to bola naozaj pre neho výnimočná príležitosť. Mohli sa tam aj s kolegami uvoľniť a rozbehnúť fantáziu i nápady. Mali výborné podmienky. Tá budova mu vraj dala zarobiť si na vlastnú vilu, ale najmä mal možnosť, aj so spolutvorcami, vyskúšať celkom nové postupy a technológie. Tam sa vraj aj koberce kládli inak než dovtedy vo verejných priestoroch.
Okolo tejto budovy často chodím a vždy sa na ňu s úľubou pozriem, má v sebe poéziu a najmä – v sklenom plášti sa odráža nebo, oblaky. Túto modernú centrála Všeobecnej úverovej banky na Mlynských Nivách realizoval AA ateliér v Bratislave, kam patril aj Bahna a ktorého kolektív získal za tento objekt v roku 1996 Cenu Dušana Jurkoviča, najvýznamnejšie slovenské odborné ocenenie.
Uznanie si zaslúžia ale aj „drobnejšie“ Bahnove projekty. Šikovne riešil obchodné priestory, napríklad obchodné domy Ružinov či Pionier, historickou raritou bolo zariadenie spoločenského salónika na bratislavskom letisku, robil mnohé banky, upravoval a staval vily, rekonštruoval Univerzitnú knižnicu, Lisztovu záhradu, Slovenskú sporiteľňu, podľa jeho návrhov zrekonštruovali synagógu v Levicich aj budovu Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského a mnoho ďalších objektov.
Urobil toho ešte oveľa viac a navyše bol aj pedagógom a zastával viaceré funkcie v oblasti architektúry. Bol aj spoločenský a kamarátsky, chodil na výstavy, zaujímal sa o prácu kolegov. Ešte koncom vlaňajšieho roku ho kolega videl na výstave o architektúre na Bratislavskom hrade.
Sladké na koniec
V posledných rokoch sa architekt Bahna viac vracal do rodného Pukanca a stal sa veľkým pestovateľom a propagátorom moruší. Priniesol nám aj ochutnať lekvárik z vlastných moruší a napísali sme s ním o ich vlastnostiach a kráse aj článok do Pravdy. Stále sme sa chystali, že sa pri morušiach raz aj stretneme, pozýval nás do rodného kraja, ktorý miloval.
Plány boli, ale síl a času ubúdalo, spolu sa tam už nedostaneme, ale ak sa zatúlate do okolia Pukanca a natrafíte na moruše, spomeňte si na Jána M. Bahnu, ako si ja na neho spomínam, keď idem okolo nebeskej centrály „vúbky“ na Mlynských Nivách.
Alebo keď chytím do rúk niektorú z jeho pútavých kníh o domoch. Mal domy rád, vedel, čo človek od nich čaká a vedel aj, ako tie želania splniť.
