Keď bol v kurze Pollock
Mnohé tvrdenia o Warholovi už zľudoveli. Azda každý vie, že založil skupinu Velvet Underground s ikonickým Lou Reedom a femme fatale Nico, že spájal umelcov a umelkyne a všetky kuriózne bytosti New Yorku v jeho legendárnej striebornej Factory, že ho postrelila Valerie Solanasová, minimálne preto, že Andy odmietol produkovať jej hru a nakrútiť podľa jej Manifestu špiny film.
Stalo sa to v jeho ateliéri na Východnej 47. ulici, kde vytvoril utopický prístav slobody. Zliezali sa sem kreatívci, deti boháčov, hviezdy aj čudáci z ulice a Factory sa postupne rozrástla na franšízu. To je aj výstižnou metaforou Warholovej posadnutosti sériovo množiť a monetizovať. Prvý ateliér, kde aj vytvoril väčšinu svojich diel, otvoril v roku 1964.
Čítajte viac Synovec Andyho Warhola kráča v jeho stopách. Vzniká unikátny film, otvára dvere na miesta, kam sa dostane málokto
Warhol prekukol dobu, keď v 60. rokoch začal vytvárať sieťotlače portrétov slávnych osobností a predmetov každodennej spotreby ako polievky v konzerve či nápoja Coca-Cola, ktoré mal v americkej domácnosti každý. Zadefinoval konzumerizmus, uniformitu, teda princípy kapitalizmu, ktoré formujú súčasné umenie.
Warhol študoval na Carnegieho inštitúte a v roku 1949 promoval v odbore obrazový dizajn. Hneď sa presťahoval do New Yorku, kde pôsobil ako kreslič a ilustrátor, nadväzoval kontakty a už v 50. rokoch bol jedným z najlepšie platených vo svojom obore. Matka Júlia sa k najmladšiemu z troch synov prisťahovala v roku 1952. Pred otvorením ateliéru maľoval v jej prítomnosti, dokonca spali v jednej izbe a na svojich obrazoch preslávil jej písmo.
Po niekoľkých odmietnutiach v umeleckom sektore, kde jeho uhladené kresby topánok a módnych predmetov mačistický svet bielych galeristov a obchodníkov s umením zavrhol ako "príliš gay”, vylovil z Júliinho kredenca plechovku od polievky. Jeho priamočiary, brakovo "nízky” štýl bol v protiklade k vtedy objavenému abstraktnému umeniu Jacksona Pollocka, ktoré v tom čase hralo prím. Napokon sa z Warhola predsa len stala hviezda prakticky zo dňa na deň.
Foto: SHUTTERSTOCK
Chcem byť stroj
"Maľujem takto, pretože chcem byť strojom,” povedal o procese tvorby. Definuje ju opakované vyprázdňovanie rovnakých motívov s farebnými odchýlkami a technika ručnej sieťotlače. Odrazila sa tu jeho túžba zapadnúť a mechanizovať život na repetitívne úkony. "Všetci ľudia by si mali byť podobní,” priznal svoju túžbu.
Možnosti odtláčania a princíp opakovania používal už v ranej tvorbe ako komerčný ilustrátor. Táto metóda urýchlila výrobu obrazov. Warhol ich vytváral kolaboratívne, dokonca si najal asistentov, aby produkciu urýchlil. Ako umelec obchodník umenie kapitalizoval a exploatoval páčivé a žiarivé motívy, čoho najlepším príkladom sú portréty globálnych megahviezd.
Čítajte viac Kniha týždňa: Jeho dedo operoval Warhola aj Oppenheimera, on sa stretol s vedcami aj s Dalajlánom. Jeho hlas hovorí O čase a vode
Kult krásy a hollywoodskeho klišé, herečku Marilyn Monroe namaľoval krátko po tom, čo zomrela na predávkovanie. Opakovaním jej podobizne z nej urobil sériový a spotrebný tovar. Rovnako sa zameral na tváre hudobníkov Micka Jaggera, Elvisa Presleyho, Michaela Jacksona, Johna Lennona, boxera Muhammada Aliho, politických lídrov, ako boli manželia Kennedyovci či britská kráľovná Alžbeta II., ale jedným z najslávnejších Warholových diel je aj podobizeň kravy.
Sám mal nezameniteľný štýl, ktorým podčiarkol svoje nedostatky, dokonca tomu prispôsobil kolísavú chôdzu a svojskú gestikuláciu. Nosil svetlý mejkap, aby prekryl stále začervenaný nos, čierne okuliare aj oblečenie a strieborné parochne si nasadzoval zámerne nakrivo, aby na ne upriamil pozornosť. Takmer nehovoril a ak áno, mrmlal. Na večierkoch sa pri odchode s nikým nelúčil a nikam nešiel bez fotoaparátu alebo diktafónu.
Foto: Sotheby's
Dracula aj Popoluška
Skrýval sa za predmety, počas života nahral viac ako 4 000 audiokaziet. Bol posadnutý statickým, jednoliatym zaznamenávaním – čo sa prejavilo aj v jeho experimentálnej filmovej tvorbe. Azda najslávnejšie je päťhodinové video zo statívu snímajúce spánok jeho vtedajšieho milenca.
Fascinovala ho televízia a rád počúval príbehy druhých, mal záľubu v dobrom dialógu, čo vyústilo do založenia magazínu The Interview, kde sa navzájom spovedajú slávne osobnosti. Po čase sa však začal pred príbehmi iných chrániť, bol chladný a nepreniknuteľný. Vo Factory ho prezývali Drella, pretože bol od spoločnosti závislý ako Dracula od krvi a zároveň pôsobil ako vyvrheľ, ako Popoluška, čo zostane doma, keď ostatní odídu na párty.
Čítajte viac Warhol porušil autorské práva fotografky, rozhodol súd
Nik z jeho okolia nevedel detaily o jeho súkromí. Bol zakomplexovaný, odmietaný krásnymi mužmi a sám. Na Warhola možno nahliadať z perspektívy cudzinca, ktorý celý život zápasil so zlou angličtinou a s prízvukom, pretože s rodičmi, ktorí sa nikdy nenaučili nový jazyk, sa rozprával po rusínsky. Hanbil sa, mal pocit, že nezapadá, a paradoxne to umocňoval tým, že sa obklopoval krásnymi ľuďmi, často zo zbohatlíckych rodín.
Fascinovali ho, pretože mu boli takí cudzí a ich myslenie také vzdialené. Pochoval autenticitu, pretože sám seba považoval za trápneho. Stroje mali podľa neho menej problémov ako ľudia, chcel byť strojom. Warhol zápasil so strachom z odmietnutia, čo však odvážne prebil tým, že sa vystavil svojim nedostatkom, spravil zo seba karikatúru, reprodukovateľný a napodobiteľný artefakt.
Foto: SHUTTERSTOCK
"Warhol sa často považuje za človeka, ktorý sa schoval za nablýskaný pancier slávy: vyzerá, že sa mu podarilo transformovať samého seba na okamžite rozoznateľný symbol, podobne ako jeho sieťotlače Marilyn, Elvisa a Jackie Kennedyovej menia skutočnú tvár na nekonečne reprodukovateľné črty hviezdy.
Keď sa však na jeho práce zadívate, všimnete si niečo zaujímavé. Ide o spôsob, akým skutočné, zraniteľné, ľudské ja zostáva tvrdohlavo viditeľné, tlačí na diváka a nemo naňho apeluje,” všíma si v knihe Mesto osamelosti teoretička umenia Olivia Laingová.
Som odnikiaľ, nesnažte sa ma pochopiť, neskúmajte ma, som len tým, čo vám vystavujem. Warhol je mýtus a jeho identity možno znovuobjavovať a domýšľať si v jeho obrazoch, denníkoch, filmoch, románe aj v súčasnej populárnej kultúre.
