Odkiaľ práve prichádzate?
Už deväť mesiacov žijem v Nemecku. Odišla som z Moskvy mesiac po tom, čo sa začala vojna, teda v marci 2022.
Už ste v Rusku dlhšie nechceli žiť?
Rozhodla som sa už v roku 2020, keď bola v Arménsku vojna o Karabach – trvala 44 dní a naša krajina sa stala obeťou regionálnej aj celoštátnej politiky. Bola to taká zrada zo strany Turecka aj Azerbajdžanu, že už som na tom území nechcela žiť. Tridsať rokov bolo Arménsko súčasťou Sovietskeho zväzu, ktorý hlásal, že nám vždy pomôže – a potom nás tak zradili, že som sa cez to nedokázala preniesť. Dva roky som sa pripravovala na odchod z Ruska, musela som predať byt, preniesť si celú knižnicu, no keď sa začala vojna, všetko som nechala tak a odišla som. A keď som sa presťahovala do Nemecka, vydala som sa – asi v afekte. Keďže môj muž pracuje v Nemecku, žijem tam s ním teraz aj ja.
Váš muž je Nemec či Armén?
Nie, Talian, ktorý pracuje a žije v Nemecku. Zoznámili sme sa, keď so mnou v Arménsku robil interview. Dostal zadanie urobiť rozhovory so známymi Arménmi, tiež nakrúcal dokument o prvej a druhej vojne v Karabachu. Náhodne sme sa stretli, dopadlo to katastrofálne a nakoniec sme sa zobrali (smeje sa).
Sledovala som interview, kde ste spomínali svoju knižku o vojne, a že jej napísanie na vás malo terapeutický efekt. Povedali ste, že by ste už vojnu rada nechali za sebou. Lenže to sa teraz asi nedá…
Písať o vojne nie je ľahké. V človeku to vytvorí psychickú traumu na niekoľko rokov, snaží sa dopátrať, čo sa stalo. Aj o vojne na Náhornom Karabachu som bola pripravená písať až dvadsať rokov po tom, čo sa prvá vojna o Karabach skončila. A pokiaľ ide o súčasnú vojnu na Ukrajine, nie som pripravená písať o vojne a o tom, ako prebiehala. Skôr by som vedela písať o svojom prežívaní vojny, to sa mi zdá dôležitejšie ako chronológia vojny. Verím však, že sa nájdu talentovaní a silní autori, ktorí dokážu zhrnúť a dať na papier, čo sa naozaj stalo.
Čítajte viac Simon: Arménsky záletník, ktorému nikto neodolá
Narine, študovali ste ruskú literatúru. Čo si myslíte o tom, keď teraz v mnohých krajinách ľudia nechcú čítať ruskú klasiku – je to oprávnené?
Úplne chápem, že ruskú literatúru teraz odmietajú. Keď sa totiž človek nachádza v afekte, prežíva ťažký bôľ, nedokáže sa na veci pozerať objektívne a nechce mať so svojím nepriateľom nič spoločné. Myslím si však, že čoskoro sa to vráti do starých koľají. Putin je nikto a napríklad Dostojevskému nesiaha ani po päty, preto by sme kvôli nemu nemali prestať čítať klasiku ako Dostojevskij. Ani po druhej svetovej vojne v Izraeli nedokázali počúvať Wagnera, aj vo filme Woodyho Allena Tajomná vražda na Manhattane bola fráza „Nemôžem často počúvať Wagnera, dostávam pri ňom silné nutkanie prepadnúť a dobyť Poľsko“. Ľudia majú rôzne postoje k ruskej klasike, niektorí ju odmietajú, niektorí stále čítajú, má to horko-sladkú príchuť. No či už ide o počúvanie Wagnera. alebo o prístup k ruskej literatúre, myslím si, že po čase sa všetko vráti do starých koľají.
Zmenil sa postoj vás samotnej k Moskve a k Rusom? Práve tu ste dostali šancu stať sa autorkou.
Nie, môj vzťah k mestu ani k ľuďom sa nezmenil, pretože sama som 30 rokov žila v krajine vo vojnovom stave. Ani počas spomínanej 44-dňovej vojny v Arménsku som nikdy neželala žiadnej azerbajdžanskej matke smrť jej syna za to, že bojuje proti Arménom. A môj vzťah k Moskve a ruskej kultúre bude vždy dobrý, vďačím im za veľa a vždy budem rada, že sa tu odohrala časť môjho života. Moskva ani ruská kultúra predsa nemôžu za to, kto krajine práve vládne. Ten, čo je práve na čele Ruska, odíde s hanbou a upadne do prekliatia, príde niekto iný, ale Moskva ostane rovnakou Moskvou, ako keď som tam žila. Je veľmi dôležité, aby ľudia a hlavne predstavitelia konfliktu našli správne riešenia, pretože ak ľudia, čo sedia v Kremli, nevytlčú imperializmus zo svojich hláv, nič sa nezmení. To je hlavné.
Zmýšľajú takto aj ruskí spisovatelia? Ste s nimi v kontakte?
Ruskí autori sa k vojne stavajú rôzne. Veľa autorov z Ruska ušlo, keď sa začala vojna – vrátane Ľudmily Ulickej. Samozrejme, niektorí spisovatelia režim podporujú. Tí, čo ušli, si však už nevedeli predstaviť svoj život v krajine, ktorá robí niečo také na území Ukrajiny. Napríklad Dmitrij Gluchovskij, autor sci-fi bestselleru Metro 2033 (pozn. red.: Román získal roku 2007 cenu za najlepší debut na európskom sci-fi stretnutí Eurocon. Odvtedy knihu preložili do vyše 20 jazykov a štúdiá MGM kúpili práva na jej sfilmovanie, podľa knihy vznikla aj počítačová hrala, ktorú hrali milióny ľudí), veľmi ostro verejne vystúpil proti tomuto konfliktu. Je veľká škoda, že veľká časť ruskej inteligencie odišla z krajiny, pretože práve jej zástupcovia mali odvahu povedať nahlas, čo sa naozaj deje. Rusko o týchto ľudí prišlo a teraz nemá kto za nich hovoriť. Tým, čo vojnu na Ukrajine podporujú, teraz vo veľkom vychádzajú knižky a sú veľmi úspešní, pretože sa zbavili konkurencie. Nebudem sa k tomu vyjadrovať, hodnotiť to, pretože všetko ukáže čas.
Vraj ste nikdy nesnívali o tom, že sa stanete spisovateľkou. Dnes sú vaše knihy bestsellermi a britský denník Guardian vás roku 2020 zmienil medzi 100 najvýraznejšími európskymi autormi. Považujete sa za európsku autorku?
Bolo by veľmi odvážne nazývať sa tak. Píšem o Arménsku a som z Arménska, takže sa považujem za arménsku autorku. Ale som šťastná, že moje knihy majú v Európe taký dobrý ohlas.
Čítala som, že vo vašom rodnom arménskom meste Berde ste hlavne dcérou svojej mamy a otca, nie spisovateľka. Keby ste sa vraj hrali na slávnu osobnosť, hneď by vám ukázali, kde je vaše miesto. Ale sú na vás hrdí, nie?
Berďania sa tešia, že píšem o našom meste aj že niektoré svoje črty spoznajú v mojich postavách. No v Arménsku platí, že nerozmaznávame deti, nechválime ich. Takže keď stretnem na ulici staršieho človeka, vie ma usadiť, no na druhej strane ma berie ako dieťa Berdu, ako akýsi „spoločný produkt“. Potom sa cítim, ako keby som bola nejaké frontové dieťa, dieťa partizánov.
Foto: archív Narine Abgarian
Odporučili by ste ľuďom, aby sa prišli pozrieť do vášho mesta Berdu? Čo by si tam mali pozrieť?
Samotný Berd nie je veľmi pripravený na návštevu turistov. Dlho tu prebiehala vojna, všelijaké konflikty, takže treba zrekonštruovať cesty, domy, celé územie, na čo teraz nie sú prostriedky. Pomaličky sa však región rozvíja, možno sa tam bude dať cestovať o rok či dva.
V knižke Z neba spadli tri jablká sa dej odohráva v Marane. Má Maran niečo spoločné s Berdom, inšpirovali ste sa ním? Vaše postavy pôsobia veľmi živo, majú reálne predobrazy v skutočných ľuďoch?
Mesto Maran v mojej knihe predstavuje celé Arménsko. Slovo maran označuje sud, kde zreje víno. Postavy starých ľudí z knihy sú ako kvalitné víno, ktoré roky zreje v sude. Knižka aj postavy sú určite inšpirované ľuďmi, ktorých som v živote stretla. Aj príbeh o tom, ako zosnulému posielali na druhý svet topánky, alebo smiešna historka o toalete, to všetko mi rozprávala mama. Všetko sú to veci, čo sa stali, a ja som ich vložila do knižky. Maran je pre mňa všetko dobré a pekné, čo som z našej provincie vedela vytiahnuť.
Geniálny a veľmi zábavný je aj začiatok ďalšej vašej knižky Simon. Zosnulý starec Simon má modré uši a všetky prítomné ženy sa mu ich snažia zamaskovať slúchadlami od jeho vnuka. To sa muselo stať, takú absurditu by si človek asi nevymyslel?
Som veľmi rada, že to takto vnímate. Tento príbeh je asi najautentickejší z mojich knižiek a rozprávala mi ho mama. Keď nám zomrel sused, mama šla na jeho pohreb a ženy predtým, ako sa začala celá ceremónia, riešili, ako mu zakryť uši, aby nebohý svojím vzhľadom nenarúšal vážnosť chvíle a trúchlivú atmosféru. Tento príbeh som si zapísala a odložila do šuplíka, už som sa mu nechcela venovať. Lenže nedal mi pokoj. Rozmýšľala som, že keď tie ženy tak trápili jeho uši a horlivo sa mu ich snažili zakryť, museli mať k nemu nejaký vzťah. Určite ich mal rád aj on, tak som začala rozvíjať príbeh jeho žien.
Foto: archív Narine Abgarian
Rozpráva vám mama často podobné príbehy alebo ste ju vy o to žiadali?
Moja mama má úžasný zmysel pre humor, miluje rozprávať nám doma príbehy. Interpretuje ich so zápalom. Vždy, keď prídem domov do Berdu, prosím ľudí, aby mi takéto príbehy rozprávali, čerpám z nich energiu.
Očividne tie príbehy bavia ľudí po celom svete. Vaše knihy preložili do 27 jazykov. Líšia sa reakcie ľudí v rôznych krajinách?
Prekvapilo ma, aký záujem je o moje knihy vo východnej Európe, ale aj v Írsku či Španielsku, špeciálne v Katalánsku. Mám pocit, že národy, ktoré zažívajú nejaké konflikty alebo majú nejaké nevyriešené otázky, sa viac zaujímajú o moje knižky. Je to zábavné.
U nás vyšli zatiaľ dve vaše knižky – Z neba spadli tri jablká a Simon – a obe sa začínajú opisom smrti. Napriek tomu to vôbec nie je smutné, naopak, veľmi humorné. Dokonca som sa dočítala, že ste plánovali písať o pohreboch či karoch. Vraj sa tam deje veľa smiešneho…
Knižka Simon je vlastne začiatkom písania o pohreboch, chcela by som v tom pokračovať a napísať knihu len o pohreboch. Myslím si totiž, že o smrti treba písať s humorom. Smrť je často tabuizovanou témou, ale humor nás drží pri živote.
Do vašich knižiek sa často dostávajú magické prvky. Vieme, že vašou najobľúbenejšou knihou je Sto rokov samoty od Márqueza. Majú Arméni zmysel pre magickosť?
Myslím, že to súvisí s mojím zážitkom z Márquezovej knihy, ktorú som si prečítala v 14 rokoch. Vážim si, keď veľký spisovateľ otvorí svoj vesmír čitateľom a pozve ich doň. To som zažila s Márquezom, a preto ma tak ovplyvnil jeho magický realizmus, aj mne sú magické motívy blízke.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Vraj si príbehy nevymýšľate, ale nachádzajú si vás samy. Ako to funguje?
Nikdy svoje knihy neplánujem, keď píšem, postavy vznikajú samy, akoby to bola spolupráca knižky samotnej s autorom a príbehom. Napríklad motív bieleho páva sa mi zjavil v knižke akosi sám. Až ma to znervózňovalo, nevedela som, čo s ním robiť – či páv umrie, alebo uletí. Nechcela som ho však len tak nechať zmiznúť, no potom sa rébus rozlúštil. Postava sama logicky zapadla do príbehu a vyformovala sa. Všetko bolo tak, ako má byť.
Chcela sa aj vaša mama stať súčasťou vašej knihy? Prípadne iní ľudia z Berdu?
Viacerí členovia mojej rodiny už v knihách sú. Prvá kniha, ktorú som vydala, bola autobiografia so spomienkami na moje detstvo. Keď mala vyjsť, spýtala som sa, či súhlasia. Rovnako ako ja si mysleli, že knihu nikto čítať nebude, takže súhlasili. No, bohužiaľ pre nich, kniha Maňuňa sa stala veľmi slávnou a čítanou. A okrem toho vznikli podľa nej divadelné predstavenia, filmy a 30-dielny seriál. Moji rodičia sa vďaka knihe ocitli v situácii, že ich pozná celý svet. Ľudia z ďalekého okolia, ktorých nepoznajú, im zvonia, že sa s nimi chcú porozprávať. Keby som vedela, že kniha bude mať taký úspech, aspoň by som im zmenila mená aj názov mesta. Takto ich vedia ľudia vypátrať a rodičia sa necítia veľmi komfortne, keď ich všetci poznajú, ale oni sú stratení. Keď sa mama s otcom hádali, povedala som im, že o nich napíšem. A otec na to: skús o nás napísať ešte slovo a uvidíš! Teraz už teda hovorím, že nič nie je o nich.
Foto: archív Narine Abgarian
Čo robia vaši rodičia?
Obaja už sú na dôchodku, mama bola učiteľka, otec lekár. Mám jednu sestru v Amerike, ostatné sú v Arménsku. Dve sestry sú umelkyne, jedna vyučuje výtvarné umenie a je veľmi obľúbená lektorka. Brat sa venuje informačným technológiám, teraz je na voľnej nohe.
A ako to bolo s vami? Študovali ste literatúru, ale tuším ste boli aj účtovníčkou?
Keď som bola v Moskve, potrebovala som stabilnú prácu, tak som si urobila účtovnícku nadstavbu, aby som sa uživila. Mala som kamarátku, ktorá si urobila účtovnícky kurz a začalo sa jej veľmi dariť. Bola oveľa úspešnejšia a bohatšia ako predtým, keď pracovala ako lekárka. Vravela mi, pozri sa, účtovníctvo je asi jediná profesia, kde nepotrebujú mladých, reprezentatívnych ľudí. Pozri sa na seba, si ideálny skúsený účtovník, akých ľudia potrebujú. Absolvovala som ten kurz a stala sa asi najhoršou účtovníčkou na svete. Bola som asi jediný účtovník v Moskve, ktorého sa bála aj daňová kontrola a všetci úradníci, ktorí riešili dôchodkové fondy. Keď zbadali moje papiere, zľakli sa a hovorili: nechoďte sem s tým, je to úplne zle vypracované.
Napísali ste o tom nejakú poviedku?
Nie, bola to pre mňa taká trauma, že sa s ňou najskôr musím vyrovnať. Asi to bude trvať aj dvadsať rokov, ako keď som písala o vojne v Karabachu. Máta ma to v snoch. Doteraz zažívam nočné mory, že otváram systém daňových priznaní a všetky čísla sú v mínuse a všade sú chyby. Syn žartuje, že preto mama napísala 14 kníh za 12 rokov, lebo sa bojí, že keby nenapísala knižku, bude sa musieť vrátiť k účtovníctvu.
Je povolanie spisovateľky tou najlepšou profesiou?
Som veľmi šťastná, mám z práce pocit zadosťučinenia. Byť spisovateľkou mi konečne dalo zmysel života, ktorý som stále hľadala. Keď píšem príbehy, mám pocit, že robím niečo, čo je potrebné. Keď človek začína, nikto mu nevysvetlí, že musí striktne oddeliť čas na prácu, rodinu a voľný čas. Je nebezpečné, keď autora pohltí text. Všetko, čo je v ňom dobré, lásku a inšpiráciu, dáva do textu, ale už nedokáže fungovať v realite. Keď je človek celý deň ponorený do písania, večer už nemá energiu rozprávať sa s rodinou. Potom sa vzťahy ochladzujú, rozpadajú sa rodiny.
Ako vyzerá váš bežný deň?
Vždy pracujem a píšem doobeda, ráno je môj mozog najaktívnejší. Poobede sa už venujem vareniu, upratovaniu, čítam, rozprávam sa so synom a s mužom.
Veľa ľudí sa sťažuje na sociálne siete, no vy ste sa práve vďaka nim stali spisovateľkou. Čo si o nich myslíte?
Je veľmi dôležité, aby si autor založil svoj blog alebo svoju stránku, kde môže čitateľom ukazovať, čo sa kde bude diať a kde môže uverejňovať úryvky z diela. Treba zvoliť správny tón, ako podávať informácie. Autor musí pochopiť, že bez čitateľa neexistuje. Treba si vážiť každého čitateľa, no zároveň netreba reagovať na všetky komentáre. Ani ja by som nemala písať niečo, čo vyvoláva ambivalentné reakcie. Názory si treba vážiť a čitateľov sa snažiť pochopiť. Recept na úspešný blog je: vedieť si zo seba robiť žarty, vážiť si čitateľa a nebrať samého seba ako hviezdu a byť namyslený. Najhoršie je, keď človeka prerastie sláva a potlačí talent.
Akú ďalšiu vašu knižku preložia do slovenčiny?
To je na vydavateľovi, vlani vyšiel Simon, tak uvidíme. V Rumunsku teraz budú prekladať moju tretiu knižku – tú o vojne.
Všimli ste si, že slovenská verzia knižky Z neba spadli tri jablká je ilustrovaná obrázkami Františka Hübela, ktorého diela sú v Kysuckej galérii v Oščadnici – pritom absolútne pasujú k príbehu z arménskeho mestečka?
Veľmi sa mi páči celý dizajn aj obálka. Úplne sa odlišuje od vydania v iných krajinách. Tam je na obálke vždy niečo súvisiace s arménskou kultúrou. U vás však človek nevie, do akého sveta sa dostane, je to príjemné prekvapenie.
Narine Abgarian
Narodila sa 14. januára 1971 v arménskom meste Berd, absolvovala lingvistiku na univerzite v Jerevane. Od roku 1993 žila v Moskve, kde písala blog. Jej príbehy o dievčatku Maňune tak fascinovali spisovateľku Laru Gall, že ju priviedla do vydavateľstva. Maňuňa v roku 2010 získala ruskú literárnu cenu Rukopis roka. Odvtedy napísala 14 románov, preložili ju do 27 jazykov, po slovensky vyšli vo vydavateľstve Artforum jej knihy Z neba spadli tri jablká a Simon.
