Jozef Kroner vám o sebe povedal vo vašej knihe, že po celý život zostal dieťaťom. V čom sa to prejavovalo?
Obrazne povedané mal dušu dieťaťa – čistú a úprimnú. Nikdy sa na nič nehral, zostal stále sám sebou: hrdý, slobodný, nespútaný. Nenadarmo ho mnohí prirovnávali k Charliemu Chaplinovi, ktorý tiež povedal, že celý život sa pozeral na svet očami malého dieťaťa. Jozef Kroner si veľmi vážil, že ho porovnávajú s legendárnym Chaplinom, ktorý bol preňho najväčší herecký vzor. Jeho umenie ho uchvacovalo a bolo mu najbližšie, lebo jeho milovaný Charlie vedel spojiť tragické s komickým v takej nádhernej podobe, že sa stal neprekonateľným. Kroner ho celý život neprestal obdivovať, ale nikdy ho v ničom nekopíroval, vždy sa snažil vychádzať z vlastných daností a vlastného presvedčenia. Ak Kroner hovoril, že chce celý život zostať dieťaťom, mal na mysli bezstarostné hravé a ničím nezaťažené detské srdce, ktoré si málokto dokáže zachovať v dospelosti.
Zažili ste ho takého, ako sa o sebe zdôveril?
Ako sme poznali pána Kronera, on naozaj mal detskú dušu. Napriek veku sa v mysli stále preháňal po kysuckých kopcoch, hoci jeho detstvo nebolo ľahké, ale aj tak nechcel z neho nikdy vyrásť. Do detstva sa vracal v časoch najťažších, ale aj v časoch najväčšieho šťastia. Bolo to jeho najmocnejšie zázemie, ktoré mu nikto nemohol zobrať.
Kroner pochádzal až z dvanástich detí. Znamenalo to, že rodina žila vo veľmi skromných pomeroch?
Kronerovým detstvom bola predovšetkým prekrásna príroda, ale aj chudobné Kysuce a ošumelá železničná stanica. Bol železničiarske dieťa, narodil sa v malom domčeku pri stanici, kde sa tlačila rozvetvená rodina. V jednom z dávnejších rozhovorov povedal, že sa ani trochu netúži vrátiť do mladosti. Ale čím bol starší, tým viac spomínal a utiekal sa práve k mladosti, a to i napriek tomu, že často takmer zamdlel od hladu. Pri spomienke na svoje detstvo si často spomenul na svoju mamu, ako zvolávala deti k stolu.
Čo sa mu vtedy vynáralo v pamäti?
Videl ju tíško plakať sklonenú nad misou horúcich zemiakov, keď deti neustále pýtali jesť. No v mysli mal aj iný obraz Kysúc, ako vynášajú z biednych domčekov detské truhličky, alebo videl uplakané ženy s kŕdľom detí vyprevádzať mužov odchádzajúcich za robotou do Ameriky či vykračujúcich do sveta s drotárskou krošňou. Napriek chudobe rodina žila súdržne a súrodenci si pomáhali. Materiálny nedostatok ich robil duchovne bohatšími a lepšími. Kroner si nielen príbuzných, ale všetkých rodákov až do smrti vážil. A oni jeho, nikdy nechýbal napríklad na hodoch, keď bol v Staškove futbalový turnaj o „jeho“ putovný pohár. Všade bol doma, v hociktorom dome sa mohol zastaviť.
Ako sa Kroner dostal k herectvu? Bola to jeho vidina od ranej mladosti alebo pomýšľal na iné povolanie?
V čase Kronerovho detstva sa na každej dedine hralo ochotnícke divadlo. Jeho otec bol zanietený divadelný ochotník, mama pekne spievala a neskôr si vo filmoch zahrali bratia Ludvík, Ján a sestra Mara. Druhá sestra Zuza bola známa insitná maliarka, ale nadaní boli aj ostatní jeho súrodenci. Sudičky nešetrili, každému z nich niečo nadelili… Kronerova cesta k herectvu nebola priamočiara.
Prečo?
Jeho rodičia boli takí chudobní, že ho nemohli dať ani za učňa. Ale šťastena bola k nemu viackrát prajná. Ako deväťročný sa dostal medzi kňazov a rádové sestry do Trenčína a mal šťastie, že ho osud zaviedol do katolíckeho krúžku ochotníckeho divadla, ktorý viedli príslušníci rádu dominikánov. „Skromní, obetaví ľudia so srdcom na dlani,“ ako neskôr spomínal. Po vojne bol robotník a vedúci dielne v Považských strojárňach a opäť mal šťastie, lebo aj tam vládol čulý ochotnícky život. Potom sa dostal medzi martinských divadelníkov. Vymenil lepšie platenú robotu za milované divadlo. Jeho generácia, ktorá začínala v Martine po druhej svetovej vojne, cítila veľkú príležitosť niečo dokázať. Spomínal, že ho v divadle všetci prijali veľmi milo a vľúdne. Stretol tam mnoho vzácnych ľudí.
Koho napríklad?
Režisérov Martina Hollého, Ivana Turzu, Františka Greguša a Dezidera Jandu, z hercov predovšetkým Naďu Hejnú, ale aj jeho budúcu manželku Teréziu Hurbanovú. Do smrti bol vďačný najmä Vítovi Hejnému, ktorý si ho zobral pod krídla a všetkému ho trpezlivo naučil. Hejný mu bol nielen divadelným kritikom, citlivým psychológom, ale aj otcom a kamarátom. Dal mu to najpotrebnejšie, čo mladý človek, zvlášť herec potrebuje. Vďaka nemu pochopil, čo pre herca znamená vrúcnosť a pokora, že umelec nemusí byť ani taký dokonalý, ako úprimný, len vtedy mu ľudia uveria. V martinskom divadle nezabudnuteľne zahral postavu Kuba, ale aj celkom odlišnú postavu profesora Poležajeva v rovnomennej Rachmanovovej hre, v ktorej sa pomerne mladý musel preorientovať na stvárnenie zložitého charakteru starého roztržitého vedca a vystihnúť mentalitu starca. Po osemročnom pôsobení v martinskom Slovenskom komornom divadle a Armádnom divadle nastúpil začiatkom sezóny 1956/1957 spolu s manželkou do Činohry Slovenského národného divadla.
Ako sa uplatnil v novom pôsobisku?
Vynikal talentom, húževnatosťou, pracovitosťou, ľudskou otvorenosťou a pokorou, ale svoju pozíciu si musel tvrdo obhajovať. Po rokoch jeho pôsobenie na našej prvej scéne možno hodnotiť kladne, aj keď, hoci divadlo miloval, čoraz viac dával prednosť filmu. Dnes nepochybne patrí medzi najpopulárnejších predstaviteľov veľkej hereckej generácie, ktorá vystupovala na divadelné dosky v polovici 20. storočia.
V Obchode na korze, ktorý v roku 1966 získal Oscara za najlepší cudzojazyčný film, stvárnil stolára Tóna Brtka a pred kamerami zažiaril spolu s herečkou Idou Kamińskou. Ako si spomínal na nakrúcanie s touto vynikajúcou poľskou herečkou?
Jozef Kroner na spoluprácu s Idou Kamińskou veľmi pekne spomínal a priam sa rozžiaril, keď sme o nej hovorili. Pani Kamińská bola od neho oveľa staršia, ale napriek tomu si dobre rozumeli. Aj vo svojom veku bola krásna a vyžarovalo z nej niečo mladistvé. Podľa neho bola skvelá žena a vynikajúca herečka. Zároveň bola aj uznávaná riaditeľka Štátneho židovského divadla vo Varšave, kde urobila viacero úspešných réžií a preložila niekoľko divadelných hier.
Ako herečka a režisérka vždy túžila po veľkej scéne a pred Kronerom si neraz povzdychla, že pred vojnou, keď vo Varšave žilo veľa Židov, divadlo nemali, a keď ho majú, tak je zasa málo domácich Židov… V tom čase chodilo k nim do divadla veľa Židov zo zahraničia, na čo bola zvlášť hrdá. Nakrúcanie filmu sa nieslo v priateľskej atmosfére, a keď sa lúčili, Kronerovi bolo ľúto, že neodchádzajú spolu do jedného divadla. Až do jej smrti si písali.
Vyznieva prekvapujúco, že Kroner s bohatými skúsenosťami vo filme, v divadle i pred rozhlasovým mikrofónom nikdy nevyučoval herectvo na vysokej škole. Prečo?
Povedal nám, že nikdy také ambície nemal, dokonca si myslel, že by nebol dobrý pedagóg. Niečo iné je stáť na javisku a niečo iné za katedrou. Jeho školou bol život, herecký kumšt mal odpozorovaný. Domnieval sa, že aj mladí študenti herectva by mali s otvorenými očami chodiť medzi ľudí, aby sa vedeli lepšie vcítiť do postáv, ktoré stvárňujú. A Kroner vedel, o čom hovorí, k najlepším hercom patril tým, že svoju postavu nehral, ale akoby sa do nej prevteľoval. Jeho herecké výkony sú jedinečné, lebo ovládal herecké umenie dokonale.
Ako vnímal svojich nasledovníkov?
Keď sme sa rozprávali o mladej hereckej generácii, Kroner skonštatoval, že je iná, ako bola jeho generácia, ale hneď pridal, že nie je o nič horšia. Naopak, technicky je lepšie pripravená, zdatnejšia, sebavedomejšia, ale aj nedočkavejšia, hneď by chcela mať úspech a slávu. „My sme vchádzali na javisko ako na posvätnú pôdu a mne sa veru zakaždým rozbúšilo srdce,“ povzdychol si a dodal, že ak by mal mladým hercom niečo poradiť, aj keď to nerád robil, lebo vedel, akí sú na rady starších citliví, červenou ceruzkou by podčiarkol dve slová: skromnosť a pokora.
Kroner sa pobral zo Slovenského národného divadla (SND) do dôchodku, keď mal 60 rokov. Už ho nebavilo vystupovať na javisku alebo bola v pozadí iná príčina?
Jozef Kroner odišiel zo SND naozaj úderom šesťdesiatky. Mnohých prekvapilo, že divadlo si pokojne pustilo taký talent, napriek tomu, že jeho herecké umenie nám závidel celý svet. A dodnes sa pýtame, či to bola neúcta, ľahostajnosť, alebo nejaký zámer. Videli sme, že keď sa pri rozhovore zvrtla reč na odchod z divadla, bolo mu ťažko na duši a do konca života sa s takýmto odchodom z divadla nevyrovnal. Veď mu ani nedali príležitosť, aby sa rozlúčil so svojimi milovanými divákmi, čo ho najviac mrzelo. Odísť sa rozhodol prakticky zo dňa na deň, keď mu dlhší čas neponúkli herecké príležitosti a pomaly ho odsúvali na vedľajšiu koľaj.
Nechcel čakať, až bude raz robiť štatistu a nosiť niekomu štít a kopiju… Mal svoju hrdosť, a tej sa nikdy nevzdal, ani pri odchode zo SND. Keď vedeniu divadla zahlásil svoj odchod, šéf činohry ho presviedčal, aby počkal, že sa bude v alternáciách pripravovať Hubačova Stará dobrá kapela a jednu z hlavných postáv dostane. Kroner počkal, ale iba dovtedy, kým si neprečítal obsadenie hercov, kde jeho meno nebolo. Neváhal a tak tresol dverami, že vrátnik za ním vybehol, či sa niečo nestalo. Stalo sa, ale už bolo neskoro…
Čítajte viac Mňačko bol dobrák aj búrlivák. Obávaného komunistu vyfackal pred očami papalášov
Čomu sa Kroner rád venoval, keď sa nemusel učiť scenáre a hrať?
„Či chceme alebo nie, herecké umenie je pominuteľné, tak ako s človekom prichádza aj s ním odchádza, a to je na divadle to najsmutnejšie, i keď existujú filmové a televízne archívy, stále je to málo, celé umenie sa zachytiť nedá,“ povedal nám Jozef Kroner pri rozhovoroch. Azda preto sa chytil pera a s veľkým zanietením písal. Jeden čas bol písaním priam posadnutý, ešte nemal dopísaný jeden príbeh, a už začínal druhý, takže nám po ňom zostali aj knihy. A nie hocijaké. Keď sme sa ho pýtali, či by nechcel napísať svoje pamäti, odpovedal, že nad tým ešte nerozmýšľal. Cítil sa čoraz unavenejší a smutnejší a bol rád, že sme ho „spovedali“ my.
Bolo nám smutno, ale zároveň nás potešilo, keď sa nám zdôveril, že by bol rád, keby sa aspoň niektorými myšlienkami z našej knihy mohol rozlúčiť so všetkými, ktorých má rád a ktorí milovali jeho. Naša spoločná kniha Osud tak chcel vyšla krátko po jeho smrti a jej druhé vydanie o pár rokov neskôr. Vyšla aj v Českej republike a bola veľmi dobre prijatá. Zadosťučinením pre nás je, že doteraz sú jeho múdre myšlienky stále aktuálne. Jozef Kroner mal veľmi rád aj prírodu, kde sa vždy cítil dobre. Bol narodený v znamení rýb a možno i preto tak miloval vodu a najmä rybárčenie, ktoré mu vypĺňalo všetok voľný čas, pokiaľ mu sily stačili.
Kronera ste nepochybne dobre poznali, pretože vaša kniha postavená na rozhovore s ním má 167 strán. Čo z jeho rozprávania vám zvlášť utkvelo v pamäti?
Knihu sme začali slovami Jozefa Kronera: „Verím na dobrých ľudí, ktorých musíte stretnúť, aby ste boli šťastní.“ Vierou v dobro a pokorou nám najväčšmi Jozef Kroner utkvel v pamäti.
Filmoví novinári v Ankete 2000 zvolili Kronera za slovenského herca 20. storočia. Vnímali ho tak aj kolegyne a kolegovia z branže?
Odpoviem vám slovami Stanislava Štepku, ktorý raz napísal: „Ak má niekto na Slovensku právo používať titul národného umelca alebo skôr umelca národa, tak je to práve Jozef Kroner. U nás jednoducho niet národnejšieho umelca.“
V ére mečiarizmu sa viacerí umelci ocitli v nemilosti niektorých vládnucich politikov, pretože im nešli poruke, respektíve ich ostro kritizovali. Prejavovalo sa to dajako aj v prípade Kronera?
Jozef Kroner sa nebál hovoriť pravdu, dokázal ju vykričať v divadle aj na námestí. Hovorieval, že kto celý život poctivo robí, ten sa nemusí báť hovoriť pravdu. Zaujímavý a aj dnes aktuálny je jeho názor na dramatické umenie, ktorý nám povedal pri rozhovore do knihy: „…dramatické umenie podlieha dobe a zriadeniu. Neraz bolo v ňom dosť hlučné, ale našlo sa tam aj nemálo človečiny.
Presne tak, ako v tej dobšinského rozprávke, keď slniečko prišlo domov a povedalo mame, že tam smrdí človečina. Opravil by som to, v našom umení by mala voňať človečina… Naše umenie je o človeku a pre ľudí zúročuje v ňom, čo sme prežili a pretrpeli. Niekedy to povieme potichu, inokedy vykričíme nahlas. Vždy som si vážil, keď divadlo aj v najväčšej tme zasvietilo a nebálo sa povedať pravdu.“ To bol Jozef Kroner, čistý, úprimný, presvedčivý. Preto sme verili jeho postavám v divadle aj vo filme.
