Ako Mňačko dospel ku komunistickému svetonázoru?
Vyrastal v Martine na okraji mesta v robotníckej kolónii. Žil v prostredí naplnenom ideami o sociálnej rovnosti. Mimochodom, býval v dome na Marxovej ulici… Nazdávam sa však, že skutočným komunistom nikdy nebol, aj keď veril komunistickým myšlienkam. Bol sociálnym demokratom a tým zostal do smrti.
Dlho však publikačnou činnosťou išiel poruke komunistickému režimu.
Svoje chyby neskôr veľmi oľutoval. Pri dôkladnejšom pohľade na jeho osobnosť vidieť, že jedenásť rokov bol poslušný komunista, jedenásť rokov kritický komunista a tridsaťšesť rokov tvrdý antikomunista.
Mňačkova novinárska kariéra sa po skončení druhej svetovej vojny spájala nielen s bratislavskou Pravdou, ale aj s pražským Rudým právom.
Mňačko sa najprv presadil v Prahe. Mal totiž dar pútavo písať aj o zdanlivo všedných veciach. Dokonca až tak zaujal Klementa Gottwalda, vtedajšieho šéfa Komunistickej strany Československa (KSČ), že si vyžiadal, aby ho sprevádzal na volebných mítingoch. Nemal však z neho dobrý pocit.
Prečo?
Vo všetkom s Gottwaldom nesúhlasil. Aj z ľudskej stránky mal voči nemu výhrady, Gottwald sa k nemu správal nevšímavo až odmerane, viackrát mal pocit, že nie je dobrý človek. Na pracovné cesty chodievali v jednom aute – Tatrapláne, Gottwald sedával vedľa šoféra a Mňačko vzadu. Veľmi sa nerozprávali, Mňačko ho zjavne nezaujímal, nikdy sa ho napríklad neopýtal na rodinu alebo ako sa mu darí.
Foto: TASR
Prečo neskôr vymenil prácu v novinách v Prahe za redakciu v Bratislave?
Z Rudého práva sa Mňačko rozhodol odísť do Pravdy po tom, čo ho nevyberane zahriakol komunistický funkcionár Rudolf Slánský, ktorý mal v tom období rovnako silné postavenie ako Klement Gottwald. Na redakčnej porade v Rudom práve sa dostali do ostrého sporu.
Slánský sa výhražne opýtal Mňačka, či chce skončiť za mrežami ako niektorí. Až tak ho urazil a nahneval, že si v Prahe zbalil kufre a pobral sa do Bratislavy. Ako redaktor Pravdy, ale aj neskôr, keď pôsobil v Kultúrnom živote, sa zastal nejedného človeka a viacerým pomohol, napríklad Ladislavovi Galanovi.
O čo išlo?
Začalo sa to tým, že Mňačka okolo polnoci koncom roku 1950 zbuntoval šéfredaktor Pravdy Eduard Friš. Nasadli do auta, že odfrčia do Rožňavy, kam sa vezú aj členovia ústredného výboru komunistickej strany.
Nadránom dorazili do mesta, kde sa vzbúrili manželky baníkov, lebo zlyhalo zásobovanie chlebom. Muži sa pridali k svojim ženám, a dokonca hrozili, že vstúpia do štrajku, ale podarilo sa ich presvedčiť, aby sa vrátili do práce. Krajský šéf strany Ladislav Priesol sa chcel vyhnúť zodpovednosti a všetku vinu zvaľoval na Ladislava Galana, generálneho riaditeľa podniku Mlyny a pekárne.
Mňačko sa zrejme angažoval za to, aby ho nepotrestali.
Presne tak. Galana súdili v Košiciach a Mňačko dostal príkaz od šéfredaktora napísať niekoľko článkov priamo zo súdnej siene. Ubytoval sa v hoteli, kde si raz večer kúpil fľašu kubánskeho rumu a dlho do noci rozmýšľal. Doľahli naňho všetky krivdy, pred očami sa mu premietali osudy kamarátov, ktorých nespravodlivo posadili za mreže.
Precitol. Uvedomil si, že sa dejú svinstvá, a prešiel na druhú stranu. Je otázka pre psychológov, či sa človek môže zmeniť z noci do rána, ale v Mňačkovi rozhodnutie dlhšie vrelo a odrazu vykypelo. Galana sa potom zastal nielen článkami uverejnenými v Pravde, ale aj návštevami funkcionárov, ktorí mali s kauzou do činenia.
Znie to zvláštne, pretože komunistickí pohlavári si viac-menej robili, čo chceli. Prečo by mali dať za pravdu redaktorovi, ako bol Mňačko?
Mňačko sa nebál, bol zdravo drzý a mal už vybudovanú určitú pozíciu. Raz ho chceli na straníckej schôdzi pokarhať a on sebavedome pri odchode z miestnosti členom komisie povedal, že skôr, ako prídu domov, dostanú stranícky trest oni. Zľakli sa a zmenili tón. Nebál sa isto aj preto, lebo nemal deti, manželstvo mu nefungovalo a nemohli ho vydierať cez rodinu.
Čítajte viac V novej knihe Tasmánia siaha Paolo Giordano až k oblakom. Spomína v nej aj Bratislavu
Ako dopadol Galan?
Najväčšmi zásluhou Mňačka sa dostal na slobodu. Najprv ho odsúdili na trest smrti, potom trest znížili na dvadsať rokov väzenia a po čase ho podmienečne prepustili. Proces bol jednoznačne zinscenovaný. Mňačko osobne navštívil tých, ktorí mali čosi s procesom.
Stretol sa aj so sudcom a vyčítal mu, že Galana odsúdil na trest smrti. Dozvedel sa, že ho narýchlo v Bratislave posadili do lietadla, počas letu si mal preštudovať spis, na ktorého konci bol vložený čistý list a na ňom napísané „trest smrti“. Kým bol Galan vo väzbe, Mňačko dokonca finančne pomáhal členom jeho rodiny.
Mal peniaze nazvyš?
Na honorároch veľmi dobre zarábal. Nebol lakomý, veľa peňazí minul na posedenia s kamarátmi. Bol jednoducho bohém a skvelý rozprávač. Známy bol aj tým, že veľakrát za všetkých pri stole zaplatil účet. Po uzávierke, keď vyšlo nové číslo Kultúrneho života, počastoval v Klube spisovateľov všetkých redaktorov, ale aj ostatných prítomných.
Máte ešte nejaké príklady Mňačkovej odvahy?
Pristavme sa napríklad pri roku 1956, vtedy sa v Prahe konal II. zjazd československých spisovateľov. Bolo to po odhalení kultu osobnosti Stalina, keď sa zároveň rúcal komunistami budovaný mýtus o bezchybnosti režimu. Niektorí spisovatelia, ako František Hrubín a Jaroslav Seifert, mali na zjazde smelé príspevky, ale azda najrevolučnejší prejav mal Ladislav Mňačko.
O čom Mňačko hovoril?
Viem od neho, že si pripravil dva prejavy. Prvý mu odsúhlasili vo vedení zväzu, druhý nikomu neukázal. Nakoniec sa rozhodol prečítať text, ktorý nevideli. Okrem iného povedal, aby zviezli na Václavské námestie v Prahe všetky kádrové materiály, urobili z nich vatru a opiekli si slaninku. Prejavom spustil lavínu upozornení na chyby komunistov vrátane vlastných prešľapov.
Zmienili ste sa, že Mňačko vedel byť zdravo drzý. Ako sa to prejavovalo?
Mňačkovu odvahu či drzosť najlepšie vystihujú konkrétne situácie. Napríklad keď bol šéfredaktorom týždenníka Kultúrny život, dokázal sa postaviť za každú správnu vec. Neuhýnal. Vtedy cenzori v tlačiarni pred sadzbou dostávali na kontrolu všetky články a tie, s ktorými súhlasili, označili zelenou pečiatkou.
Mňačko sa často odmietal podriadiť, nechcel vymeniť žiaden materiál ani vypustiť z textu požadované vety. A keď bolo najhoršie a hrozilo, že sa rotačka včas nespustí, zavolal na ústredný výbor strany ideologickému tajomníkovi Vasilovi Biľakovi. V stredu, v čase uzávierky vydania Kultúrneho života, sa údajne Biľak vo svojej kancelárii zdržiaval dlhšie, ak by bolo treba zasiahnuť, keď sa Mňačko nepohodne s cenzormi.
Ten mal na Biľaka počas normalizácie ťažké srdce a nesúhlasil s ním, ale spomínal, že vždy nebol taký a dalo sa s ním dohodnúť. Napríklad len vďaka nemu vyšla kniha Oneskorené reportáže. Po knihe Kde končia prašné cesty nemal šancu na vydanie novej. Jediný Biľak sa za jeho novú knihu zasadil. Raz sa však Biľakovi pred uzávierkou Kultúrneho života nedovolal a bolo zle-nedobre.
Foto: TASR
Čo sa stalo?
Sekretárka povedala Mňačkovi do telefónu, že súdruh Biľak odcestoval na poradu ideologických tajomníkov bratských krajín do Moskvy. Pretože nástojil na tom, aby cenzormi neschválený úvodník bol vytlačený a oni mu neustúpili, najnovšie vydanie Kultúrneho života nevyšlo včas.
Čitatelia hútali, čo závažné sa mohlo stať, keď vo štvrtok nedostali obľúbený časopis, ktorý sa istý čas predával podpultovo. Nahnevaný Mňačko sa vyparil, dva dni o ňom v Bratislave nikto nič nevedel, až sa nakoniec objavil v Prahe. Napokon mávol rukou a odkázal, aby číslo vyšlo. Bodka za prípadom to však nebola, pretože Mňačko sa rozhodol podať výpoveď – ako šéfredaktor dobrovoľne skončil.
Často sa dostával do sporov s komunistickými funkcionármi?
Zakaždým, keď obhajoval svoj názor alebo niekoho sa zastával. Spomeniem, že všetkým umelcom ležal v žalúdku zástupca oddelenia kultúry na ústrednom výbore strany Tomáš Slouka, ktorý im priam naháňal strach. Keď prišiel na vernisáž, často prikázal zvesiť obrazy, čo sa mu nepáčili, dokonca aj nariadil zrušiť celú výstavu.
Alebo dal zošrotovať už vytlačené knihy, prípadne z rukopisov pred tlačou nariadil vyhodiť celé pasáže. Mňačko sa proti nemu postavil a povedal mu, že ak neprestane, jedného dňa ho vyfacká. Vysmial sa mu, že to si nedovolí, lebo on je pracovníkom ústredného výboru strany. Mňačko sa nezľakol a odpovedal, že teda dostane facku pred celým výborom…
Zostalo pri slovách?
Nie. Počas osláv výročia Povstania roku 1961 sa členovia ústredného výboru strany vydali na výletnú plavbu po Dunaji. Medzi pozvanými bol aj Mňačko ako uznávaný spisovateľ. Po oficiálnej časti pristúpil k nenávidenému funkcionárovi a vylepil mu dve zauchá za všetko zlé, čo robí umelcom.
Incident riešilo predsedníctvo komunistickej strany, ale aj vedenie spisovateľov. Výsledok bol, že Mňačka nepotrestali, ale Tomáša Slouku premiestnili na východné Slovensko, lebo inzultovaný funkcionár nemôže riadiť umelcov. Mňačko mal naozaj meno a mohol si všeličo dovoliť…
Čítajte viac Recenzia: Zlatá horúčka priniesla pokrok aj morálny úpadok. Nový svet očami prešporského virtuóza
Ako ho poznali ľudia, s ktorými dobre vychádzal?
U Mňačka platilo staré známe príslovie, že v núdzi poznáš priateľa. Kamarátom bol ochotný kedykoľvek pomôcť, často aj finančne. Od českého literárneho kritika Antonína Jelínka viem, že nezištne pomohol aj jemu, keď prvý raz dostal povolenie na dovolenku s rodinou do Talianska. Pred cestou potreboval zohnať valuty, lebo na devízový prísľub sa dalo vymeniť málo korún.
Známy mu síce sľúbil, že mu zoženie nejakú západnú menu, ale pár hodín pred odchodom mu oznámil, že sa mu peniaze nepodarilo zohnať. Keď sa s tým zdôveril Mňačkovi, navrhol mu, aby sa vo Viedni zastavil vo vydavateľstve Fritz Molden. Na vizitku napísal, aby pánovi Jelínkovi vyplatili jeho honorár za knihu preloženú do nemčiny. Povedal, že peniaze mu môže vrátiť v korunách v prepočte oficiálneho bankového kurzu a „kurzu“ na čiernom trhu.
Roku 1967 Mňačko nevídaným spôsobom vyjadril nesúhlas s tým, že Československo prerušilo diplomatické styky s Izraelom. Súvisel jeho krok s tým, že mal údajne židovský pôvod?
Nie, Ladislav Mňačko nebol Žid, Židovka bola jeho prvá manželka Hedviga. V Izraeli mal niekoľko známych, ktorých spoznal počas dvoch služobných ciest. Prvýkrát Izrael navštívil roku 1949, keď sa ako akreditovaný novinár zúčastnil na slávnostnom vyhlásení vzniku židovského štátu. Druhý raz pricestoval do Izraela roku 1961, keď súdili nacistického vojnového zločinca Adolfa Eichmanna.
Ako vyslaný reportér písal do Pravdy a iných periodík o procese, ktorý ostro sledoval celý svet. Keď Československo expresne rýchlo po rozhodnutí Sovietskeho zväzu tiež prerušilo s Izraelom diplomatické styky, Mňačko si povedal, že musí čo najviditeľnejšie prejaviť svoj protest. Rozhodol sa pre nedovolený odchod do Izraela. Žil tam desať mesiacov, potom sa v máji 1968 vrátil do vlasti.
Foto: TASR
O tri mesiace, 21. augusta 1968, vpadli do Československa okupačné vojská.
Mňačko po pár dňoch – 28. augusta – emigroval. Bál sa, že za protest a odchod do Izraela ho Sovieti odvlečú do gulagu. Po krátkych pobytoch v Izraeli, Taliansku a západnom Nemecku sa natrvalo usadil v Rakúsku, len niekoľko kilometrov od našich hraníc. Do Československa sa vrátil roku 1989, hneď po novembrových udalostiach.
V Rakúsku predal dom, ale na Slovensku sa nevedel takpovediac zabývať. Navyše mu prekážali prejavy primitívneho fanatického nacionalizmu, dostával výhražné listy a mnohí si o ňom mysleli, že je zazobaný milionár zo Západu, čo vôbec nebola pravda. Nakoniec si vybral na bývanie Prahu. Využil možnosť, keď na Barrandove poskytovali byty známym osobnostiam po návrate z emigrácie. Aj potom sa však rád vracal na Slovensko.
Pri jednej dlhšej návšteve, keď v Stupave písal svoje pamäte, mu prišlo nevoľno a zakrátko v bratislavskej nemocnici zomrel. Pochovaný je na Gemeri v malej rázovitej obci Lukovištia v okrese Rimavská Sobota, kde má hrob aj básnik Ivan Krasko, otec jeho druhej manželky Evy.
