Hlavný hrdina príbehu má kamaráta, vedca, ktorý sa oblakmi profesionálne zaoberá a ich debaty sa často krútia okolo oblakov. Nie je to však romantická téma – oblaky majú v prírode svoje poslanie a v poslednom čase tiež začínajú strečkovať.
Sťahujú sa, kam nemajú, a niekedy môžu pripomínať atómový hríb. Paolo Giordano píše aj o týchto súvislostiach, príslušné pasáže iste zaujmú fanúšikov filmu Oppenheimer, lebo sa dotýkajú aj atómovej bomby. Spisovateľ však ide na tému z iného konca – bomba už padla a skúma okolnosti, za akých sa žije ďalej a na tých miestach Japonska. A ako to všetko vlastne bolo? Ide sa do detailov.
Zradné sebavedomie
V románe sa prepájajú rôzne krajiny i časové roviny, pohľad je stále ako cez zväčšujúce sklo. Giordano sa pozerá na rôzne vzorky života, na intimitu jedinca aj spoločnosti. Skúma lásku, vedu, kolegiálne vzťahy, priateľstvá, rodinné putá i rozpady. Kde nájsť pokoj a mier? Napríklad v Tasmánii, ktorá sa dostala aj do titulu knihy.
A prečo? Lebo tento krásny ostrov pri južnom pobreží Austrálie má dodnes povesť zachovanej prírodnej rezervácie. Je to však skôr symbol, sen, no Giordano píše najmä o realite. Zaujíma ho dnešný rušný, chaotický život plný sebavedomia a krachov. Ľudia sa tvária sebestačne, sú pyšní a vzápätí na kolenách. Aké inšpiratívne pre spisovateľa!
Rodiť či nie?
Postavy románu žijú vo vyspelej Európe. Stretajú sa s mnohými novodobými javmi a rozpormi, ktoré dnešný človek musí akceptovať. Ústredný pár sa napríklad usiluje o dieťa, hoci vo vzduchu visí pochybnosť, či vôbec do dnešného sveta rodiť deti. Paolo Giordano skúma tento problém zo všetkých strán a prichádza k záveru (koľko dôkazov je v texte!), že stojí za to žiť, a teda aj plodiť. Je to síce niekedy na zaplakanie, strach rastie, ale netreba hádzať flintu do žita.
Už len tým, že Giordano zobrazuje problémy, naznačuje ich riešenia. Stvárňuje napríklad dnešných študentov, ktorí sú vraj veľmi krehkí, trpia depresiami, úzkosťami, malomyseľnosťou. Jeden mladík sa napríklad obáva čiernych dier vo vesmíre a predstavuje si agresívne rýchlorastúce stromy, ktoré budú okupovať planétu. Iní mladí ľudia nechcú chodiť do kín, do metra v Paríži, boja sa výbuchov, boja sa terorizmu. Život je poznačený neistotou, ale najväčšie problémy zostávajú tie vnútorné a súkromné.
Foto: Slovart
Aj láska je čoraz zložitejšia, rodinné vzťahy komplikovanejšie, výchova detí náročnejšia, sloboda a voľnosť vedú k osamelosti a rozčarovaniu. V práci už nestačí byť ambiciózny a výkonný, úspech sa riadi niečím iným. Ľudstvo si vytvorilo nové normy a zásady, ktoré si ešte všetci neosvojili, a vedú sa o ne spory. Hádka sa stáva základným spôsobom komunikácie, manipulácia názorov je obľúbenou metódou.
Autor v knihe Tasmánia postrehol práve všetok tento var a chaos. A keďže je to Paolo Giordano, je to napísané originálne. Niektorí čitatelia síce v komentároch píšu, že to nie je jeho typický lahodný štýl. Možno im chýba jednotnejšia, plynulejšia hlavná línia, ale práve v rozbitejšej kompozícii sa presnejšie odráža súčasnosť a stojí za to tento tektonický obraz spoznať.
Je tam aj Bratislava
Knihu som čítala s veľkým napätím, lebo keď som pred pár rokmi robila rozhovor s Paolom Giordanom v Bratislave, vyčítala som mu, že hoci píše o mnohých krajinách, v jeho knihách sa neobjavujú naše končiny, čiže východná Európa, a že je to pre nich západniarov určite stále ešte menej zaujímavé teritórium. Či náhodou nami trocha aj nepohŕdajú! Smial sa a povedal, že do budúcej knihy Bratislavu dá.
Tak som čítala s napätím, už som si myslela, že nič, a zrazu na strane 174 čítam , že by sa chcel vrátiť do niektorých miest a vymenúva: Utrecht, Cosenza, Bratislava, Hannover, Gorizia, Frankfurt. Tak aspoň do vymenovávačky som Bratislavu dostala! Možno to nebola moja zásluha, ale ja si namýšľam, že áno, a beriem to ako signál, že všetko sa dá vybaviť. Čiže aj lepšia perspektíva našej Zeme, o čo Giordanovi, aj nám všetkým ide.
