„Osud Leopolda Laholu ma priťahoval už dlhšie. Práve dnes pre mňa akoby naberá na aktuálnosti. Napríklad parafráza jednej jeho básne sa mi tlačí do úst skoro každý týždeň: Myšlienka, ak je nová, je nutne nezdeliteľná druhému, ak v tom človeku predom nejestvuje. A v tom prípade je zdieľanie vyvolávaním zapadnutých predstáv, alebo je vylúčené,“ povedala autorka hry Viki Janoušková.
Lahola žil v dobe vojen a táborov – v jednom z koncentrákov bol tiež. Zažil Povstanie aj to, čo sa po druhej svetovej vojne dialo. „Stal sa dramatikom, pre Slovenské národné divadlo napísal tri hry. Posledná – Atentát – v ktorej priviedol na javisko Ježiša, mu zlomila krk. A odišiel do Izraela,“ pokračovala autorka.
Odišiel z povolením úradov, ale stále túžil po návrate do Československa. V Izraeli, Juhoslávii, Nemecku i Francúzsku, kam ho životné osudy zaviedli. Aj ho kamaráti a známi volali, aby sa vrátil. Bez oficiálneho pozvania neprídem, odmietal. Jeho tvorba reaguje na dobu, v ktorej žil, a na to, čo priniesla.
„Všade tá rieka je o Laholovej púti, ale aj o kamarátstve. O morálnych a etických hodnotách a o tom, ako s nimi narábala doba,“ vysvetlila Viki Janoušková. Príbeh vyrozprávala cez tri postavy. Laholu, ktorého volali Polda, kamaráta a ženu. Hrdinove životné peripetie a konflikty s dobou načrtáva cez priateľstvo s publicistom Jurajom Špitzerom. Ich uvažovanie tvorí príbehovú líniu scénickej kompozície.
Citáty z Laholovho diela – poézie i hier, autobiografické poznámky, citáty z korešpondencie Laholu so Špitzerom či jeho knihy Nechcel som byť Žid – aj to použila Viki Janoušková v hre. Rámcuje ju Dobšinského rozprávka Lomidrevo. „Dobšinského označil za najlepšieho slovenského autora. A hlavne za autora, ktorého postavy ho sprevádzali celou púťou životom. Stále sa k nemu vracal,“ spomenula autorka.
Hru o Leopoldovi Laholovi režijne naštudovala Viera Dubačová. Tvorivým prístupom sa snaží vyskladať obraz, ktorý nie je a nebude len čierno-biely.
