Máte veľa priateľov i kamarátov z detstva a tínedžerských rokov?
Mám takého, poznáme sa roky rokúce, asi od šestnástich rokov. Teda, od mojich šestnástich, lebo on je starší asi o štyri roky. Počul som o ňom od kamaráta, ktorý ho stále citoval: „Boris povedal, Boris povedal, Boris urobil…“ Videl som, že on toho neznámeho dáva tak trošku na piedestál a tak som bol zvedavý. Keď nás zoznámil, už som mal o Borisovi toľko informácií, že sme ani nezačínali priateľstvo od nuly, ale od vyššieho poschodia. V súčasnej životnej fáze už nie sme spolu až tak často, lebo nežije na Slovensku. Nemusíme sa však vidieť hoci aj rok a automaticky nadviažeme na rozhovor, ktorý sme začali pred mesiacmi.
Čo ste našli v tomto priateľstve?
Ja som nič nehľadal, ale uňho som našiel to, že sa úplne inak dokáže pozerať na šoubiznisový svet. Neberie to ako niečo výnimočné. Pracuje v štátnej správe a ja sa rovnako pozerám na jeho prácu. Prišli sme na to, že to je podobné – aj on sa stretáva so zvláštnymi názormi, závisťou, s intrigami… Zažíva to isté čo ja, len v modrom.
Dajú sa vášne a city odohrávajúce sa na javisku porovnávať s tými v živote? Zabúdate na javisku na seba?
Nemám pocit, že by som sa v tých vypätých divadelných emóciách správal inak ako v živote. Chcem tým povedať, že by som bol strašne nerád, keby som sa pristihol, že na javisku klamem, že to nenechám „preliezť“ cez seba. Nepodceňujem diváka. Ten divák musí vidieť, cítiť, ak je to hrané. Raz mi jedna diváčka napísala: „U vás mám pocit, že vy nehráte, že vy ste.“ Takže, pomyslel som si, to je dobrá cesta. Dostal sa ku mne aj opačný názor: „Rotha na javisku nemám rád, lebo už som ho videl v deviatich hrách a stále hrá iba Rotha.“ Mohlo by sa zdať, že za čo ma jeden divák uznáva, druhému to prekáža. Mne však aj ten druhý názor pripadá v konečnom dôsledku pozitívny, tie emócie idú predsa cezo mňa, a ak vidí aj mňa, je to v poriadku.
Vidíte to aj u iných hercov?
Snažil som sa to preniesť na iného interpreta alebo herečku, ktorú obdivujem, a skúmal som, ako to je: Hergott, povedal som si, veď ja v nej tiež stále vidím tú istú herečku, len je v inom filme, v inej atmosfére, s inými kolegami, má iné texty, iné šaty, svoju rolu, ktorú hrá a ktorú vnímam, ale viem, že je to stále ona, napr. Meryl Streepová. Človek vníma, že to je ten herec, ktorého má rád. Preto je podľa mňa dôležité zostať aj sám sebou. Tým je herec identifikovateľný aj vo svojej práci. Preto sa môže povedať, to je také hubovské, to je také horváthovské a podobne.
Kedy musíte použiť zveličenie?
Z technického hľadiska to niekedy nutné je, už len preto, aby naše hlasy počul aj ten divák, ktorý sedí vzadu. Niekedy je to nutné aj v pohybe, človek sa musí až neprirodzene vytočiť pre tvar javiska. Nemôže ísť všetko cez stred. Napríklad pri skúškach v hre Matka Guráž sme riešili podobný problém: Mali sme závažný dialóg, ale prišiel režisér a poposúval nás, aby nám došlo, že niektorí diváci by nás pri takom rozostavení nevideli.
Aký ste typ, pamätáte si všetky úlohy aj po rokoch?
Existuje taký výraz – emotívna pamäť, súbor ako v počítači, do ktorého si nakladám emotívne zážitky, či sa týkajú emócií voči žene, voči súrodencovi, voči rodičom, voči dieťaťu, k udalostiam, politikom, životu ako takému… To všetko sú také súborčeky, uložené na tom mojom hard disku, a keď ich potrebujem použiť v nejakej hre, tak si na ten súbor len kliknem a zrazu to tam je. To už je súčasť hereckého remesla, človek svoju emotívnu pamäť nejakým spôsobom „zneužíva“ a svoje osobné zážitky používa ako tá postava.
Aj niečo z pamäti vymazávate?
Viete čo? To sa mi vôbec nedarí!
A chceli by ste?
Áno, lebo pamäť sa stále zapĺňa. Nie je to však tak, že by som na niečo chcel zabudnúť. Smejú sa mi, väčšinou Jano Kroner, že si pamätám texty spred dvanástich rokov z hry, ktorá sa už tých dvanásť rokov nehrá. To je naozaj zbytočné, ale ja to nedokážem zo seba vykopať von. Pamätám si texty, a hoci si uvedomujem, že si tú kilobajtáž hlavy nečistím, na druhej strane mi to neprekáža, lebo z toho môžem stále čerpať.
O vás je známe, že sa priatelíte s pánom Chudíkom. Ako k tomu prišlo?
Bolo to v roku 2000 po premiére Shakespearovej Búrky. V divadelnej pošte som si našiel obálku, kde bola podpísaná fotka pána Chudíka. Keď som list otvoril, najprv som tomu nerozumel, ale potom som zistil, že na opaku fotky mi píše. Bola to reakcia na predstavenie, ktoré videl a kde som mal dosť výraznú rolu. Pán Chudík mi veľmi otvorene napísal kompliment k môjmu výkonu, písal, ako ho teší, že štafetový kolík SND je v dobrých rukách a že mi drží palce. Pripadalo mi to veľmi ľudské, vrúcne a zároveň také normálne: starší kolega mi drží palce. Cenil som si to o to viac, že my sme spolu nehrali v nijakej inscenácii a on predsa tento krok spravil. No a potom sme sa doslova „zakecali“. Začali sme totiž skúšať Tančiareň, počas ktorej – a to je ten paradox – je niekoľko výstupov, v ktorých akurát my dvaja nie sme. Takže počas tých výstupov sme trávili čas spolu a rozprávali sme sa a vyrušovali sme. Tak sme sa skamarátili a priateľstvo pokračuje. Píšeme si na Vianoce, aj pohľadnice z dovolenky, mávame krásne rozhovory. Nie vždy sme spolu súhlasili v názoroch na divadlo, on komentuje moje kroky, niekedy – s dovolením – ja tie jeho. Naše priateľstvo vzniklo teda veľmi prirodzene.
Zatiaľ ste mali dve spoločné predstavenia. Od čoho závisí ich nálada?
Od ľudí. Po prvý raz sme vystupovali na 84. narodeniny Ladislava Chudíka. Dohodli sme sa, že nebude na javisku ako herec, ale bude rozprávať, spomínať, že naše pozície budú relatívne vyrovnané. Ja sa ho nebudem pýtať, ako začínal a kto mu dal príležitosť, ale budeme hovoriť o rôznych veciach. Postavili sme to na tom, že si z neho môžem aj trošku uťahovať, aby som ho mohol držať v takej pohotovej bdelosti, aby mohol kontrovať a naopak. Dohodli sme sa, že keď sa veľmi rozhovorí, tak ho vrátim k téme, alebo dáme výhybku na inú tému. Médiá boli vtedy kŕmené jeho zdravotným stavom a toto ľudí zaujíma často viac, ako to pozitívne z jeho života. Ľudia si mysleli, že bude rozprávať, ako mu je zle a on bol optimistický, veselý, lebo už úvodný potlesk ho naštartoval.
Vy ste zaspievali na tomto predstavení zo svojho cédečka Klamanie telom. Čím je pre herca spev?
Moje miesto je na inom javisku, nie na tom speváckom s mikrofónom, ale predsa som našiel odvahu pustiť sa do projektu s kamarátmi s cieľom vydať album. Mal som totiž pocit, že sa budem môcť trochu viac schovať (nemyslím to alibisticky) za to, že nie som spevák a ani sa naňho nebudem hrať. Chcel som vyjadriť nejaké myšlienky, nejaké emócie spievanou formou, nie hovorenou, nie v divadle (za nejakú postavu), ale veľmi adresne sám za seba, v odbore, ktorým až tak nevládnem. Keď to poviem dostatočne včas, alebo jednoducho to tí ľudia budú vedieť dopredu, že nemám ambície na tomto poli, tak budú oveľa zhovievavejší k tomuto pokusu vyjadriť sa. Mám strašne rád spev, fascinuje ma, keď počujem, že niekto to vie. Nemyslím si, že ja to tiež viem, ale chcel som to skúsiť.
Pokračujete v speve? Ktorá pieseň sa ľuďom najviac páči?
V spievaní pokračujem v rámci divadelných predstavení. O iných aktivitách nemôžem hovoriť, lebo nechystám nič. Len v hlave, ale je to také komplikované, že sa to bude rodiť veľmi dlho. A možno ma to prejde. Verte, ja spevácke ambície naozaj nemám. Neviem, ktorá pieseň sa ľuďom páči. Ale kolegyňa Diana Mórová si pospevuje napríklad Krásny deň.
Poznáte veľa umelcov aj z iných oblastí, všímate si ľudí a ich prácu. Máte na to čas?
Žijem ako normálny človek a potrebujem aj chcem nasávať nielen informácie, ale aj iné vplyvy, lebo by som spasívnel. Nemyslím to tak, že by som nič nerobil, ale že by som zastal.
Niektorí umelci si myslia, že sa musia práve odizolovať.
S tým tiež nemám problém, dokážem si tú izoláciu vytvoriť. Spomenul som si na zážitok: Raz sme boli s divadlom na nejakom zájazde, hrali sme v zahraničí a zhodou okolností v meste, kde som mal priateľov. Večer všetci kolegovia sedeli v hotelovom bare, ale naozaj všetci, a ja som sa chystal preč. Kolega sa ma pýtal, kam idem a zo mňa vyletelo: „Preboha živého! S vami som desať mesiacov, deň čo deň! Aspoň dnes, v cudzom meste, chcem ísť za niekým, koho tu poznám a koho nevidím každý deň.“ Takže, kruh samoty som si dokázal vytvoriť. Nemám vnútornú potrebu tráviť aj potulky po pamiatkach s mojimi kolegami. A to nie je útok voči kolegom!
Dostali ste už v živote veľa cien, neomrzeli vás ešte? Mali ste odvahu cenu aj odmietnuť?
Pred pár rokmi som odmietol nomináciu Dosiek, lebo som mal pocit, že mimobratislavské divadlá a herci sú na okraji záujmu kritiky. Som presvedčený, že aj tam sú veľké talenty a možno by bola pre nich nominácia veľkou satisfakciou, lebo my v Bratislave máme oveľa viac pracovných príležitostí. Odvaha nebola potrebná. Bola to vnútorná potreba. Dnes je to už v tejto ankete inak. Hádam aj vďaka tomu. Ceny sú motivačné a sú satisfakciou, že si niekto všimol vaše úsilie. Najväčším ocenením je divák, ale ceny sú príjemné bonusy. Nebol by som rád, a už mi to asi ani v mojom veku nehrozí, že by som sa dostal do štádia, aby som niečo robil pre ocenenie. Ceny nie sú pre mňa motorom.
A čo je tým motorom?
Zmysluplnosť tohto zamestnania. Som presvedčený, že divadelný zážitok, ak je živý a úprimne zahraný, musí prejsť na diváka, a ten divák sa môže pod jeho vplyvom meniť, formovať, môže meniť aj svoj osobný vkus. Ten divák vidí myšlienky umelecky spodobené, a to má význam. Keď budeme denne (napr. z rádií) pchať do ľudí len komerčné kolovrátkové odrhovačky, tak jednoducho nebude miesto na myšlienky. Bez urážky, budeme sa len baviť. Ten poslucháč bude pobavený, bude si dupkať, ale nič ho hlbšie nezasiahne. Má to iba roztancovať, rozhýbať, to sa podarí, a to je v poriadku. Dajme tomu, že ja mám tú ambíciu troška vyššiu. Ja chcem ísť trošku ďalej, chcem, aby si ten divák podupkal, teraz hovorím o divadle, do rytmu, aby mal dobrú náladu, ale aby v tej dobrej nálade začal zisťovať – a čo keď to nie je tak?
Chodili ste v detstve do divadla, všímali ste si niečo na starších hercoch? Čo z toho spôsobu herectva platí ešte dnes?
Som rozhlasové dieťa a detstvo som strávil najmä v rozhlase, kde som účinkoval a daboval. Stretával som tam kolegov, z ktorých viacerí sú už v dôchodkovom veku. Vždy ma fascinovalo, ako vedia narábať so slovom. Všimol som si, že jazyk, ktorý používame v bežnej reči, keď si napríklad v obchode kupujeme rožky, mäso alebo noviny, alebo keď sa s niekým rozprávame a pýtame sa, koľko je hodín, alebo niekoho zdravíme, že to sú tie isté vety, ktoré znejú aj na javisku, ale tí starší herci – ako som ich vnímal – títo veľkí ľudia, ich podávali tak nejako inak. Zvláštne. V ich ústach mali inú hodnotu. Keď som počul slovo dobrý deň, alebo koľko je hodín na sídlisku v bežnej komunikácii, a keď som to počul na javisku, začal som si budovať iný vzťah k jazyku, k reči. Možno to bol taký podnet k túžbe, že by som aj ja chcel zažiť chvíľu, keď divák bude zadržiavať dych, lebo čaká, kedy to herec vysloví…
Len či to stále platí, či vôbec vyjdú ľudia z domu za nejakými posolstvami…
Áno, doba je rýchla, na nič nie je čas. Ja tiež viem sedieť celý deň doma a nič mi nechýba. Mám tam počítač, mám mobilný telefón, je tam televízor, čiže v podstate nemusím vytiahnuť päty z domu. Ale divadlo je niečo iné. Je naozajstné! V divadle sú živí ľudia a o siedmej večer naozaj vyjdú živí na javisko, nech sa čokoľvek cez ten deň dialo, nech akýkoľvek mali deň, tak tam naozaj živí stoja. Sú tam. To by som nevymenil za nič, teraz hovorím za seba ako za diváka. Strašne by mi to chýbalo. Treba vyhľadávať živý kontakt, lebo je ho málo. Nedávno som čítal hru nemeckého dramatika, v ktorej je príšerná veta: vraj dnes, ak sa chce niekto s niekým stretnúť a porozprávať, musí ho zraziť autom. Jednak ich to zastaví v rozbehu a jednak prinúti k rozhovoru. Šofér musí vyjsť z auta a nastáva ľudská komunikácia. Je to príšerné, ale je to asi pravda.
Vám sa však dejú práve krásne veci.
Áno, sme s manželkou vo fáze čakania, začiatkom apríla by sa nám malo narodiť bábätko.
Aké radosti a aké strachy prežíva mladý otecko v dnešnom vraj nebezpečnom svete?
Mám pocit, že veľa základných vecí sa vôbec nemení. Ani ja, ani manželka netrpíme obavami. Jediné, na čo myslíme, je želanie, aby bolo bábätko zdravé, lebo všetko ostatné, myslím si, mať bude. A to vôbec nehovorím o peniazoch, o takých tých hmotných záležitostiach, ale o tom, že bolo splodené s láskou, narodí sa z lásky, takže ho čaká svet plný lásky. Príroda síce môže veci zvrtnúť a môže ich vybaviť inak, ako chceme, nástrahy na svete existujú stále, nielen dnes, ale ja sa predovšetkým teším, že som sa dostal do tohto štádia. Vraví sa, že muži majú viac času ako ženy, pokiaľ ide o počatie potomka, ale ja som už aj tak bol nervózny, mal som taký čudný vnútorný pocit už asi tak dva-tri roky dozadu, potvrdili by vám to aj niektorí moji priatelia: priznal som sa im, ako sa mi snívalo, že mám dieťa, že sa o niekoho starám.
Vtedy ste ešte nepoznali vašu manželku. Kde ste ju našli?
Asi to bolo tým, že sme sa nehľadali, že sa jednoducho stretli dvaja ľudia, ktorým sa možno snívali podobné veci.
Zoznámili ste sa v divadelnom svete?
Nie. Predstavili nás po predstavení, to je pravda, to nepopieram, ale predtým sme spolu komunikovali pre obchodné záležitosti cez telefón, a to nemá s divadlom nič spoločné. Manželka pracovala ako manažérka jednej firmy, v ktorej som si niečo objednával, ale hovorili sme len telefonicky. Keď sme sa stretli osobne, tak zhodou okolností to bolo pred divadlom, kde nás jeden kolega zoznámil.
Ako svadobný dar ste dostali aj panvicu od spisovateľa Michala Hvoreckého. Nespálili ste ju ešte?
Nie, nie. Aj ja na nej varím. Keď mám čas, tak varím rád. Strašne rád vymýšľam. Aj moja manželka rada varí, v niečom máme odlišný papací vkus a v niečom veľmi spoločný, takže je to u nás pestré. Teším sa, že túto dispozíciu moja pani má a že k vareniu má vzťah, ale myslím si, že bola rada, že to viem aj ja.