Vraj ste túto jar prežili s láskou?
Som šťastná, že mám príležitosť žiť láskou. Prehodilo mi to priority a postoj k životu. Je zaujímavé, že ste začali práve otázkou o láske, ktorá je pre mňa naozaj aktuálna. Ale žijem aj tým, čo robím v divadle – postavami v hrách Višňový sad a Som Hot Dog. Tým žijem pracovne, ale v súkromí žijem láskou. A to nielen v máji, snažím sa s ňou žiť každý deň.
To je vaša prvá láska? Už sme robili niekoľko rozhovorov a o láske sme nikdy nedebatovali… Ani ste tak nežiarili ako teraz.
Nie je to prvá láska, to zas nie, už som si nejakými prešla, ale možno po prvýkrát je to taká krásna, opätovaná láska. Naozaj sa cítim šťastná a spokojná.
Takže prišla v pravý čas – akurát ste skončili školu, darí sa vám v práci a ste zamilovaná.
Áno a prijali ma do Nitry, v DAB som v stálom angažmán od 15. decembra. Odvtedy sme tam mali premiéru Kráľa Leara, v predstavení hosťoval Marián Geišberg a práve teraz, paralelne s Kráľom Learom sme začali skúšať Višňový sad. Takže hneď po nástupe do divadla také krásne tituly! Veľmi som za to vďačná, je to obrovská skúsenosť. Aj sa natrápim, ale aj spoznávam. Nie je vždy ľahké hneď na začiatku robiť takéto veci, ale je to pekné.
Ste z divadelníckej rodiny Ako vaši rodičia posudzujú tie veci, ktoré skúšate? Hovoríte o tom doma, vyjadrujú sa k tomu? Je výhoda mať takýchto rodičov alebo, naopak, komplikujú vám niekedy situáciu?
Neviem to posúdiť. Neviem si predstaviť, ako by to bolo, keby neboli z divadelného sveta. Ja sa však s mojimi rodičmi tak málinko stretávam, čo mi je aj ľúto, že nemám kedy s nimi debatovať. Som veľmi vyťažená – cestujem do Nitry, pracujem aj v Bratislave, chodím do dabingov, sem-tam niečo točím, takže mám málo času a málokedy sa môžem s nimi rozprávať o divadle. Keď sme spolu, radšej sa bavíme o praktických rodinných veciach a keď hovoríme o práci, sú to skôr také moje dojmy. Hovorím o divadle, ale nie že by som sa s nimi radila. Skôr je to o výsledkoch, o celkovom pocite a začnem vtedy, keď už mám to, čo robím, spracované. Stáva sa, že hovorím aj zahorúca, keď som z niečoho viac akčná, a vtedy je mama výborná. Vie dobre poradiť a za to si ju vážim. Takisto otec. Chodia na moje premiéry, poznajú moju prácu – je to výhoda aj nevýhoda. Je to fifty fifty.
Keby som bola režisérkou a vy by ste u mňa hrali, predpokladala by som, že s rodičmi doma posudzujete každý môj krok. Nemáte pocit, že k vám ľudia z brandže pristupujú s takýmto predsudkom?
Väčšinou sa ma ľudia pýtajú, či mi neprekáža, že ma rodičia pretláčajú, že mám výhody. Ale to naozaj nie sú iba výhody. Skôr sú to predsudky o tom, že mám výhody, že som sa k niečomu dostala po protekcii, že mi to rodičia vybavili… Nemám z toho však žiadne zlé pocity, lebo ja viem, ako to je, a viem, že to je čisté. Jednoducho ja sa v tomto smere nemám čoho obávať, ale iná vec je, čo si ľudia myslia a aký je ich postoj ku mne. Neviem, či mi niekedy niečo nepovedia iba preto, aby som to nepovedala ďalej, alebo aby ma nezranili. Inokedy zasa, či mi nepovedia niečo s tým cieľom, aby sa to práve rodičia dozvedeli a nebolo im to príjemné. Možno im chcú takto niečo vrátiť, ale toto sú už veci, v ktorých sa ja nevyznám. Ja som čistá v tom svojom svete, vo svojej rodine, v tom, čím žijem.
Divadelný svet je však plný emócií, to sa premieta aj do vzťahov.
Veď to vidím aj na sebe. Človek sa napríklad dostane na inú pozíciu: predtým to bol kolega a zrazu je to šéf a ten človek sa zmení. Zrazu sa aj my meníme vo vzťahu k nemu. Pre mňa je to absurdné, ale sama som to na sebe spozorovala. Ešte šťastie, že mám spätnú väzbu, poviem si: „A dosť, Zuza, ty si toho človeka brala, tak ho naďalej tak ber!“ Čiže, treba byť aj v tomto kóšer.
Keď vidíte, že niektorý človek je v zajatí prílišného rešpektu voči vašim rodičom, viete ho uvoľniť?
To je veľmi individuálne. Súvisí to s tým, ako na seba ľudia vôbec pôsobia. S niektorými ľuďmi sa dá pracovať bez problémov a s niektorými nie. Myslím si, že keď ma niekto spozná, tak už je len na ňom, či mi bude dôverovať, či už profesionálne, alebo ľudsky. Tam už hrajú rolu celkom iné veci. Ale pravda je, že ľudia sú nám sympatickí, nesympatickí, príjemní, nepríjemní. Je to rôzne. Jasné, že sa snažím, aby to bolo predovšetkým pozitívne. Vždy som chcela byť so všetkými, pre všetkých a s každým dobre vychádzať, ale čím som staršia, tak vidím, že to už veľakrát nejde. Spomínam si, že som otcovi vyčítala: "Čo si ty k tým ľuďom hneď taký podráždený?“ Ale už to lepšie chápem. Jednoducho, je to aj tlak času, čo núti človeka, aby konal jednoznačnejšie.
Kto z rodičov vás viac ovplyvnil? Ako ste sa stávali herečkou?
Veľa ľudí si myslelo, že študujem dramaturgiu, alebo robím niečo intelektuálnejšie než herectvo, ale ja nie som ani zďaleka taká múdra a vzdelaná ako moji rodiča. Od oboch som však čerpala a mala som to z každej strany iné. Mama bola v Radošinskom naivnom divadle, je v SND. S ňou som zažila jedno krásne pestré obdobie radošinského divadla, na ktoré si rada spomínam. Cez otca aj mamu som zažila Slovenské národné divadlo. Otec mal aj živý kontakt s českým divadlom, a tak som spoznala aj to. Čiže s rodičmi som chodievala do rôzneho divadelného prostredia, mala som mnoho dojmov.
Dá sa konkretizovať, čo vám dalo radošinské divadlo a čo Národné?
Už ako ste sa pýtali, prišlo mi na um Divadlo z pasáže z Banskej Bystrice, v ktorom hrali postihnutí. Bola som tínedžerka, mala som asi trinásť, štrnásť rokov, keď hrali v Národnom a to predstavenie na mňa tak zapôsobilo, až som sa začala v hľadisku zajakávať. To súvisí s celkovým duševným rozpoložením, v akom štádiu života sa práve človek nachádza. Pamätám si veľmi dobre Na skle maľované, kde som ako malá tancovala, alebo Tančiareň. Ako sa vám páči som videla asi tridsaťkrát, tým som žila. Pokiaľ ide o Radošinské naivné divadlo, mám ho zafixované najmä v spojitosti s hudbou, a to s hudbou Janka Melkoviča. Minule som bola na krste albumu Katky Koščovej, kde hrala svoju hudbu a mne to strašne pripomenulo tie radošinské časy. Je to taká čistá hudba, také niečo hrozne ľudské, niečo také, že zrazu mám úsmev na tvári. Tak toto mám z radošinského, a ešte si spomínam na nejakú takú zvláštnu trpkosť maminho herectva. Taký smiech cez slzy. Ona má v sebe niečo také, po hereckej stránke, že sa usmieva a pritom ako keby niekde vnútri plakala.
Ako si predstavujete svoj vývoj? Čo sa dá vlastne dnes dosiahnuť v herectve? Myslíte si, že sa s ním dá prežiť život naplno?
Ja si myslím, že dá, ale človek musí byť veľmi talentovaný a musí pochopiť princíp tej profesie, že niečo ľuďom dáva.
Obetovali by ste herectvu súkromie?
To je ťažká otázka. Neviem, či ak herec obetuje súkromný život divadlu, dosiahne to zvláštne šťastie na javisku.
Vy ste také šťastie pocítili?
Ešte na škole som ho zažila v predstavení Jurgova Hana. Spoznala som to a stalo sa to pre mňa métou, stále sa chcem akoby dopracovať k tomu istému pocitu, ale ono to nejde. Je to pocit úplného očistenia, uvoľnenia, neviem s čím to presne súvisí. Ja si nemyslím, že v herectve je dôležité niekam sa dostať, skôr je dôležité pochopiť ten princíp ako vládnuť sebou. Nedať sa ovládať divákom, ale skôr vládnuť sebou, a teda ovládať diváka. To je obrovská náplň. Divadlo má obrovskú cenu. Rodina a súkromie sú viac ako všetko ostatné, ale myslím si, že v divadle sa dá nájsť šťastie.
Absolútny zážitok teda prichádza, keď je človek absolútne verný divadlu?
Myslím, že hej. Ako géniovia strácajú svoj reálny život, tak je to aj v herectve. Vynikajúci herci často nie sú až takí šťastní v súkromnom živote.
Ale dnes sa skôr svetoznámi herci pýšia svojím fungujúcim banálnym životom. Čítame, ako sa vydávajú, ženia, rodia, dovolenkujú, nakupujú. Nič sa nehovorí o vyššom poslaní herectva. Kto je dnes taký, že sa oddáva iba umeniu?
A vôbec – kto sa čomu oddáva? To sa možno opýtať v každej oblasti. Je egoistická doba, málokto sa niečomu oddá, človek myslí na seba.
Ako to, že vy ste to šťastie na javisku pocítili?
To školské predstavenie Jurgovej Hany bolo také zvláštne. Výborná partia, Ľubo Kostelný a ďalší, no ja som cítila, že sa tam niečo stalo. Niektorí herci to možno nepocítia nikdy, a ja čakám, že to ešte príde. Nechcela by som pracovať bez chuti a bez tohto očakávania.
Nedávno ste mali v divadle GUnaGU premiéru hry Som Hot Dog, v ktorej hráte s Viktorom Horjánom za réžie Viliama Klimáčka. S Klimáčkom nespolupracujete po prvý raz.
Áno, už sme spolu robili. Napríklad predstavenie kde hrám aj s mamou a Petrou Polnišovou In da hous (Žúrka v Londýne). Tentoraz je to útvar, ktorý vychádza z Viktorovho života. On ma oslovil, aby som s ním išla do tohto projektu. Predtým sme sa stretli v seriáli Priateľky a veľmi dobre sme si porozumeli. Viliam nám napísal scenár, ktorý je doplnený našou improvizáciou. Klimáček necháva herca tvoriť a to je výborné. On je uzavretý do seba, ale má svojský štýl humoru, je pozitívne naladený. Dáva hercovi slobodu a to sa mi páči.
Čo vás najviac chytilo na tomto predstavení?
Sú to rôzne epizódy, skečové scénky, ktoré sú popreplietané rapom, ktorý je tiež textovou výpoveďou. Pre mňa je najsilnejšia téma počítač a internet. Ja s tým vôbec nerobím, ale pre toto predstaveniu som sa nahlásila na Facebook. A to bol zvláštny psychologický moment, už ako som sa zahlasovala, prišlo mi fyzicky zle. Ja som mala po prvý raz pocit, že dávam von niečo také svoje. Prečo mám dať niekam na internet svoj život? A tam sa už ľudia o mne bavili. Mne to prišlo veľmi zvláštne, ako tam inak ľudia žijú. Pre mňa je to najmä strata času. Toto by som chcela vypovedať, že mne to je proti srsti. Mne táto dnešná doba s tou svojou technikou nie je blízka. Nie je.
Na internete sa ľudia bavia aj o tom, že sa podobáte na speváčku Amy Winehousovú.
Mne to hrozne veľa ľudí hovorí. Ja si myslím, že to je preto, že je Židovka a aj ja mám veľa židovských predkov, a tak máme podobný celkový výraz tváre. Keď som ju po prvý raz videla, tak som sa až zľakla tej podoby, bolo to také zvláštne. Aj v hre Žúrka v Londýne hrám mladú babu, ktorá sa na ňu chce podobať, chodí tak oblečená učesaná.
Chceli by ste sa s ňou stretnúť?
Určite.
Čo by ste jej povedali?
No, neviem či by ma vnímala, ona má problém s drogami, stráca svoju fyzickú aj psychickú podobu, nezvládla svoju slávu. Je to však veľká osobnosť a má krásny hlas.
Vy máte nejaké hriechy?
Veľa fajčím, veľa. Káva a cigareta, to je oddych.
Na akú svoju vlastnosť ste pyšná?
Musím sa zamyslieť… Nemám takú.
Tak z toho vyplýva, že je to skromnosť.
Skromnosť sa dá aj hrať a hraná skromnosť je hrozná. Neviem, čo by som povedala. Trpezlivosť? Ani to nie. Mám to rozdané tak, ako každý človek. V každom je všetko a už len od človeka záleží, čo si vyberie.
Pre ktorú vlastnosť si vás asi vybral Viktor Horján za partnerku do hry?
Sme kamaráti, aj si volávame. Máme podobný humor.
Je to hra aj o ňom. Prekvapil vás niečím v tejto súvislosti?
Možno tým, že ide robiť osobného trénera, lebo je zlá situácia v herectve. On chodí do posilňovne, pracuje na svojom tele a hovorí, že to je dobré aj na odreagovanie sa.
Čo robíte pre svoje telo vy?
Kedysi som tancovala. Mňa nebaví chodiť do posilňovne. Mňa baví pohyb, ktorý má nejaký zmysel, keď obsahuje výpoveď. Mala som rada scénický tanec, chodila som do súboru, tri roky som tancovala spoločenské tance, ale už nemám čas. Cez leto však chodím na tanečné workshopy, ktoré vedú známi tanečníci.
Pozeráte Let´s Dance?
Tancuje tam kamarátka Peťa Polnišová, to si rada pozriem. Radšej mám však film alebo knihu. Nedávno ma zaujal film Fontána, taký filozofický, stále ma baví čítať Milana Kunderu.
Začiatkom júna je vo vašom domovskom divadle v Nitre premiéra hry Višňový sad. Potom príde leto. Čo budete robiť?
V lete hráme na shakespearovských slávnostiach Ako sa vám páči, v Prahe. Chcela by som tam trocha pobudnúť, mám tam kamarátov, ktorí sú moji rovesníci a študovali na DAMU. Kamarátim sa s Pavlínkou Beretovou, teraz bude hrať v pražskom Národnom divadle s Vojtechom Dykom v hre Radúz a Mahulena, režíruje to Antonín Pitínsky. Pavlínka je pre mňa vzácny človek.
Čo hodnotíte na ľuďoch?
Ja to vidím niekedy až v takých božských rovinách. Ona má dar od Boha, talent a je to osobnosť. Znamená pre mňa duchovné spojenie.
Aj v láske máte také božské kritériá? Je božský ten, koho milujte?
Myslím si, že som stretla úžasného kamaráta a lásku v jednom, a toto skĺbenie je pre mňa úžasné. Je mi vzácne s niekým šťastne prežívať nielen to božské, ale aj ten reálny denný život. Denne si hovorím, že to je vzácnosť. On je dobrý a čistý človek a takých ľudí je málo. Človek sa zaľúbi, odľúbi, aj taká láska je pekná, ale keď vzťah trvá a človek je vyrovnaný, tak to je veľmi vzácne.
Pôjdete v lete aj na miesta, kde žili vaši starí rodičia?
Mama je z Dunajskej Stredy, ale babička žije v Bratislave. Deduško zomrel, stále sa mi o ňom sníva. Je mi veľmi ľúto, že som nepoznala otcových rodičov. Hrám v novom filme o židovských osudoch Nedodržaný sľub. Otec ho videl a potom mi s plačom volal, ako na neho veľmi zapôsobilo, že ma tam videl. Pospomínal si na osudy svojej rodiny, z ktorej mnohí zomreli v koncentračných táboroch. To je pre mňa veľmi silné a ešte neprebádané.
Zuzana Porubjaková
Narodila sa 9. júla 1985 v Bratislave. Študovala na evanjelickom bilingválnom gymnáziu a neskôr vyštudovala herectvo na VŠMU. Hrala v televíznom seriáli Priateľky, pracuje v dabingu a teraz má angažmán v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Účinkuje v divadle GUnaGU a nedávno mal premiéru film Nedodržaný sľub, v ktorom si tiež zahrala. Venuje sa tancu a má rada džez.
