Máte pocit, že všetko, čo sa vám v živote prihodilo, malo svoj zmysel?
Nedokážem to tvrdiť s istotou, ale myslím si, že to tak je. Ľudský život tu na zemi je daný niečím vyšším. Isteže sme si strojcami veľa vecí, ale mnohé sa nám udeje, aj keď to nechceme.
Veríte teda v osud?
Veľmi silno.
A aj v najťažších chvíľach ste si hovorili, že raz prídete na význam toho zlého, čo sa vám deje?
Určite áno.
Táto viera vás neopustila ani vtedy, keď ste mali nádory po celom tele okrem pľúc a mozgu?
Vtedy som začal osudovosť vnímať oveľa silnejšie. Povedal som si, že to nie je koniec. Veď nik nemá na ružiach ustlané, ani tí najbohatší. Hoci majú milióny, chýba im zase niečo iné. Život je vždy v istej rovnováhe. Aj šťastie je vyvážené nejakým protikladom.
Aj každé nešťastie má teda svoj zmysel?
Záleží len na tom, ako sa človek v životných situáciách zorientuje. Každý z nás veľa ráz padol, nikto sa nemá úplne úžasne. Niekto stratí zamestnanie, stroskotá mu vzťah, má haváriu… Ja som mal rakovinu. Je dôležité, aké ponaučenia si z tých pádov vezmeme. Všetko má väčší kontext, ako si myslíme.
Prišli ste s odstupom času na to, prečo ste ochoreli na rakovinu?
Prihodila sa mi, zaplať Pán Boh, v dobrom momente, keď som bol na vrchole. Myslím si, že bola znamením zhora, aby som sa zastavil. Zrejme som kráčal zlou cestou. Rakovinu beriem ako pozitívum, pretože vďaka nej som od základov prehodnotil mnohé veci. A odvtedy už chápem život inak. Mala to byť jedna zo životných skúšok.
Aká bola tá zlá cesta, po ktorej ste šli?
Myslím si, že každý z nás má v sebe šiesty zmysel. Lenže problém je v tom, že ho nepoužívame, alebo len veľmi málo. Telo aj duša človeku vždy hovoria, čo má robiť. Potom cítime nutkanie. Ale ten prvotný čistý zmysel, čo majú deti, sme my dospeláci stratili. Nepočúvame svoje vnútro a to je na škodu. Telo človeku hovorí, kedy sa má zastaviť, nejsť von na víno, ale oddýchnuť si doma. Duša mu napríklad nahovára skončiť nejaký vzťah, ale človek má strach. A o pár rokov sa ten vzťah aj tak skončí. Ak by sme počúvali náš šiesty zmysel, všetci by sme boli oveľa zdravší. A tým aj spokojnejší a pozitívnejší.
Pomohlo vám pozitívne myslenie pri liečení?
Isto. Treba myslieť na dobré, tešiť sa aj z maličkostí, usmievať sa na ľudí. Lebo potom sa aj oni na človeka usmejú späť. Žiaľ, sú aj ľudia, ktorí potrebujú trpieť, stále si búchať hlavu do steny. Aj im poviete, že to nemusia robiť, ale oni budú dobrovoľne aukať a ochkať. Keď sa dostanem do fázy, že som unavený a začínam byť deprimovaný, snažím sa nájsť si niečo pozitívne. Načo mám tráviť hodiny s depresiou? Radšej idem do kina.
Nikdy ste nestratili nádej, že všetko zlé sa preklopí do dobrého?
Nie. Keď človek stratí nádej, na tejto zemi už skončil. Inšpirácia a nádej sú to najdôležitejšie, čo nás poháňa.
Teraz pôsobíte veľmi vyrovnane a pokojne. Aký ste boli pred rakovinou?
Predtým som žil akoby v budúcnosti. Vždy som plánoval. A azda najväčšou zmenou je, že teraz už neplánujem. Rakovina ma naučila žiť teraz. Dnes už nemrhám dňami či hodinami.
Takže si užívate všetky prítomné chvíle a nemyslíte, čo bolo a čo bude?
Dôležité je to, čo sa deje teraz. Pravdaže, nemožno zabúdať na minulosť ani budúcnosť, ale žijeme predsa v prítomnosti. Dnes si oveľa viac vážim stretnutia so zaujímavými a krásnymi ľuďmi. A dokonca aj veľmi zlými ľuďmi, lebo človek aspoň dokáže zadefinovať dobro a zlo. A ja som si od choroby jasne zadefinoval, s akými ľuďmi áno a s akými nie.
Nikdy nemeníte názor?
Riadim sa podľa svojej definície. Čo môžem stratiť? Pozíciu riaditeľa? To je smiešne! Naozajstných priateľov si človek vyberá. A pri tomto výbere som oveľa citlivejší a viac ho vnímam ako napríklad prácu.
Žijete s mottom robiť veci tak, aby ste ich raz nemuseli ľutovať a naprávať?
Niekedy sa stane, že človek oľutuje svoje konanie. Ale snažím sa byť úplne priamy a konať s čistými úmyslami. Nemám rád intrigy v divadle. Poslal som zopár ľudí preč z baletného súboru, ale tak to malo byť. V práci mi ide o vec, nie o šéfovskú stoličku. Keď by sa zajtra čokoľvek stalo a ja už by som nebol riaditeľom baletu, mám čisté svedomie. Hocikomu sa môžem pozrieť do očí.
Aj sebe?
Najdôležitejšie a súčasne najťažšie je zostať sám sebou. Keď sa ráno zobudím a pozriem do zrkadla, nemám zo seba strach.
Ste veriaci?
Určite áno.
Mnohí ľudia sa obracajú k viere až po tom, čo sa im prihodí niečo ťažké v živote. Vy ste verili aj pred chorobou?
Veril som aj pred rakovinou. Ale po nej mám iný pohľad na vieru. Som kresťan, celá moja rodina je veriaca, mám za sebou prvé sväté prijímanie.
A v čo veríte?
Verím, že je niečo silnejšie ako my. Či už to nazveme Bohom alebo energiou. V nemocniciach som veril v silnú energiu. Verím, že sme na zemi, pretože tu máme byť. Verím, že pozemský život je školou, možno prípravkou na nejakú vyššiu formu. A že cez toto všetko pozemské musíme prejsť, aby sme tú inú formu pochopili. Verím, že to naším bytím na zemi nekončí.
Prečo?
Musí tu, v tomto vesmíre, byť niečo viac ako my. Inak je naše bytie iba márnenie priestoru a času.
A je pre vás viera motorom?
Zrejme áno. Keď človek verí – a je jedno v čo, správa sa morálne. Pretože má istý hodnotový rebríček. Má jasné mantinely. A keď neverí ničomu, je stratený. Práve preto sa deje toľko zlých vecí.
Aký je váš hodnotový rebríček?
Na vrchole stojí láska. Vážim si úprimnosť a priamosť. A, pravdaže, zdravie, pretože podmieňuje šťastie, ktoré zase vytvára lásku.
Veríte, že na tomto svete máme predurčenú jedinú životnú lásku?
Áno. Cítim sa jedným zo šťastných ľudí. Dokážem milovať a viem, čo je láska. Dokážem ju spoznávať a viem, že som milovaný. Nie každý to zažije.
Ale pôsobíte tak, akoby ste lásku neupriamovali len na jednu osobu. Akoby ste ju cítili k celému životu…
Milujem ženy. A pred ženským pokolením mám veľký rešpekt. Láska má niekoľko polôh. Anik je moja partnerka, veľmi ju ľúbim, aj jej dcéru Sandrine, pretože je už ako moja. City rozdeľujem do niekoľkých polôh. Napríklad na tie k priateľom a tie k práci.
Kde je váš domov? Na Slovensku, kde ste sa narodili a kde pracujete, alebo v Kanade, kde máte životnú partnerku?
Niekedy som trošku rozpoltený. Keď som sa po šestnástich rokoch vrátil na Slovensko, cítil som sa tu doma. Ale hovoril som si, že sem nepatrím. Snažil som sa odpozorovať, čo sa tu zmenilo. A je toho veľmi veľa. Naozaj sme sa ako krajina posunuli ďalej a dokázali sme veľa. Veď si zoberme, čo sa tu odohrávalo pred 20 rokmi a čo teraz. Prirovnal by som to k Baletu Slovenského národného divadla. Čo dokázal za toho tri a pol roka od môjho príchodu! A hlavne ako veľa dokázali tanečníci! Môžem menovať negatíva, ale je skvelé povedať si: Super, ako sme sa posunuli!
To si ľudia nehovoria?
My Slováci sme zvláštny národ. Stále rozprávame o negatívach, o tom, čo je tu zlé. Ale veľmi málo hovoríme o tom, čo je tu super. Najväčším problémom Slovákov je, že stále potrebujú trpieť. A stále majú pocit, že jedine cez to trpenie sú silnejší. Ale máme veľmi málo času na to, aby sme si pretrpeli život…
Čiže vám je bližšia Amerika s jej sústavným hollywoodskym úsmevom?
Ten nenávidím. Najradšej volím zlatú strednú cestu. A tou je Kanada. Sú v nej vyrovnaní ľudia, ktorí nemajú pocit, že všetko je zlé, ani že všetko je úžasné.
