V Bratislave minulý rok vznikli hneď dve akcie, na ktorých komici vyzbrojení len mikrofónom a gurážou nosia svoju kožu na trh. Expanzia Stand Up Comedy už tretíkrát zmenila svoje pôsobisko. Po Hlave XXII a Slovenskej reštaurácii sa najnovšie sťahuje do Kafé Scherz. Silné reči Jána Gorduliča sa udomácnili v Nu Spirit Clube. Oba programy bývajú vypredané.
„Stand-up je forma komédie, pri ktorej účinkujúci hovorí priamo na diváka. Zvyčajne rozpráva veľa za sebou nasledujúcich humorných príbehov, krátkych vtipov a šplechov,“ snažia sa vytvoriť akúsi poučku organizátori podujatia Expanzia. Keď sa nad tým človek zamyslí, môže prísť k tomu, že typickým slovenským predstaviteľom tohto žánru je Ander z Košíc.
„Ander podľa mňa robí stand-up comedy,“ hovorí s úsmevom herec a scenárista Ján Gordulič, ktorý organizuje akciu v Nu Spirite. „Jeho vystúpenia sedia do definície žánru. Ide o zabávačstvo, pri ktorom človek sám, bez partnerov a náročných rekvizít, zabáva niekoľko minút svoje publikum. Buď divákov rozosmeje, alebo ho po pár minútach vypískajú. Reakcia je okamžitá,“ dodáva.
Maľovať obraz stand-up comedy len farbami Andera z Košíc by však určite bolo scestné. Iste, človek môže prísť so známymi vtipmi a pohodlne uspieť vo vychodených koľajach ľudových zabávačov. Taký humor má vždy široký záber. Keby však večery stand-up comedy boli len o takomto humore, sály by zapĺňali úplne iní ľudia.
Čarom komediálneho večera je jeho rozmanitosť. Na pódiu sa vystrieda viacero komikov, predvedie mnoho štýlov. Stačí sa pozrieť na komické portfólio mekky stand-up – Spojených štátov. Woody Allen vedel zaujať perfektne napísaným textom, Lenny Bruce provokáciami a posúvaním hraníc, Eddie Murphy ostrým jazykom, Carrot Top zase vtipnými rekvizitami.
Stand-up sa od vystúpení ľudových zabávačov však neodlišuje len rozmanitosťou komikov, ale aj publika. Kým na Andera príde obvykle jednoliaty dav, ktorý čaká presne to, čo zabávač ponúkne, diváci v komediálnych kluboch sú nepredvídateľnou látkou. Niekedy sú ako omáčka, ktorá dodá vystúpeniu šťavu, inokedy ako kyselina, ktorá zabávača úplne rozpustí vo vlastnej šťave.
„Ľudia si všímajú všetko. Ako stojíte, či sa vám trasie hlas, či sa potíte, alebo máte zaschnuté sliny v kútikoch úst. A vy musíte prvý dojem prekonať a ubezpečiť ich, že na to máte, že máte dobrú tému, dobré vtipy a talent ich predať. Kým je ticho, je ešte dobre, keď príde piskot a nadávky, tak sa to už len málokedy dá zachrániť,“ hovorí Gordulič, ktorý sám vystupuje aj ako komik.
U komikov sa preto cení aj schopnosť vtipne umlčať provokatérov z publika, prípadne rýchlo a takmer nebadane prehodiť výhybku na inú koľaj v prípade, že humor nefunguje. Slovenskí stand-up pionieri to majú v tomto smere zatiaľ jednoduchšie, keďže domáce publikum je o čosi zhovievavejšie ako americké. Neraz dokáže oceniť aj úprimnú, hoci nie príliš vydarenú snahu.
Boj s publikom doviedol do extrémov americký komik Andy Kaufman. Hnev publika využíval vo svoj prospech, aby jeho pointa vyznela silnejšie. Niekedy zachádzal až do absurdnosti. Keď napríklad nebol spokojný s divákmi, začal im za trest čítať Veľkého Gatsbyho od Fitzgeralda. Neskôr sa ich spýtal, či chcú radšej počúvať magnetofón. Na páske však znova znel Gatsby v podaní Kaufmana.
Šokovanie, posúvanie hraníc, pálenie tabu, to bolo korenie, ktoré spravilo z amerických komediálnych klubov koncom 70. rokov najvychytenejšie lokály. „Nebolo nič neobvyklé, ak ste v newyorskom klube Catch a Rising Star stretli naraz Davida Bowieho, Seana Conneryho, Roberta De Nira, skrátka kopu známych ľudí,“ spomína na tie časy v magazíne New York komik Richard Belzer.
Zlatej ére však predchádzala dlhá a neľahká cesta. Kým sa z podradných cirkusových rozprávačov vtipov stali doslova mienkotvorci a glosátori aktuálneho diania ovládajúci hlavné vysielacie časy, museli komici strpieť obvinenia z kazenia morálky i celej spoločnosti. Hviezdu šesťdesiatych rokov Lennyho Bruca napríklad viackrát zatkli za obscénny jazyk.
Len o dvadsať rokov neskôr pritom hviezda mnohých rodinných filmov Eddie Murphy vydal záznam svojej stand-up show, v ktorej bolo toľko nadávok, že podľa kritérií zo 60. rokov by zaň schytal aj doživotie. V 80. rokoch však už stand-up comedy bola mainstreamová záležitosť, komici boli hviezdy programov ako Saturday Night Live či Tonigt Show a našli si uplatnenie i v Hollywoode.
Na konzervatívnom Slovensku je ničenie tabu citlivou záležitosťou. Hoci aj pred liberálnym mestským publikom. O nejakom šokovaní zatiaľ nemôže byť ani reči. „Chápem, že mnohých ľudí môžu niektoré témy šokovať, znechutiť alebo uraziť. Ale zároveň si myslím, že práve surfovanie na tej hrane – hranici slušnosti – prináša tie najlepšie témy,“ hovorí Gordulič.
V Amerike sa v 90. rokoch hrádza, ktorá tvorí onú tenkú a atraktívnu hranicu, s veľkým rachotom rozpadla. Kým v 70. rokoch bolo v USA ani nie dvesto profesionálnych komikov, uprostred deväťdesiatych rokov ich boli na trhu tisíce. Kvalita devalvovala. Túto éru zachytáva v reportáži scenárista a publicista Larry Doyle, ktorý spolupracoval aj na seriáli Simpsonovci.
„Keď černošský komik zistil, že v publiku sú Angličanky, povedal starý vtip o tom, že anglickí policajti nenosia zbraň. Po ňom prišiel biely komik a začal rozprávať ten istý starý vtip. Keď mu ženy povedali, že ho už počuli, zreval na ne – tak ho, kurva, budete počuť ešte raz, tentoraz od belocha,“ písal Doyle o stagnujúcich 90. rokoch v magazíne New York v roku 1995.
Pacienta menom stand-up comedy znovu prebudila k životu až éra internetu. Vďaka serveru YouTube sa vystúpenia skvelých komikov šíria po celej planéte a inšpirujú vtipných ľudí aj v krajinách, kde tento žáner nemá tradíciu. V Česku už dlhší čas funguje televízna relácia Na stojáka, u nás sa stand-up zatiaľ šíri najmä v kluboch.
Hoci kvalitný humor je neraz univerzálny a funguje rovnako dobre kdekoľvek na svete, pri pohľade do bratislavského klubu sa predsa len dali odpozorovať nejaké slovenské špecifiká. „Nemyslím si, že slovenský humor by bol radikálne iný. Na Slovensku však podľa mňa stopercentne funguje humor postavený na ironizovaní autorít – či už sú to politici alebo iné známe osobnosti,“ dodáva Gordulič.
„Pomocou stand-up comedy môžeme búrať hranice slobodného prejavu spôsobom blízkym každému človeku,“ píšu ďalej tvorcovia programu Expandia. Už Hemingway predsa hovoril, že veselosť je druhom odvahy. Pri stand-up comedy to platí dvojnásobne.
Hviezdy, ktoré začínali pri stand-up comedy
Woody Allen
„Prezradil mi zmysel života, no povedal mi ho v hebrejčine. Odvetil som, že neviem po hebrejsky. Teraz odo mňa chce šesťsto dolárov za lekcie hebrejčiny.“
Svoju slabinu povýšil na tromf. Woody Allen, dnes známy scenárista, režisér, herec, komik i hudobník, vytvoril svoju univerzálnu neurotickú postavu v šesťdesiatych rokoch, počas vystupovania v komediálnych kluboch po celých Spojených štátoch. Keďže sa už v tom čase živil aj ako scenárista, publikum ohuroval perfektne napísaným materiálom. Legendárne je jeho rozprávanie o živom jeleňovi, ktorý sa ocitne na maškarnom bále a prehrá v súťaži o najlepšiu masku so židovským manželským párom prezlečeným za jeleňa.
Roseanne Barr
„Ženy sa sťažujú na predmenštruačný syndróm, ale pre mňa je to jediný čas v mesiaci, keď môžem byť sama sebou.“
Na začiatku deväťdesiatych rokov bol sitcom pomenovaný po nej v Spojených štátoch veľkým hitom. „Zarábam viac ako Boh, ale nie zase tak ako Oprah,“ hovorila vtedy Roseanne. Na obrazovke sa udržala takmer celé desaťročie. Uspela vďaka odkrývaniu tabuizovaných tém, ktoré sa predtým na televízne obrazovky dostali len zriedka. Roseanne však rôzne tabu ničila už začiatkom osemdesiatych rokov. Vtedy ako stand-up komička nadchla publikum svojimi vystúpeniami, v ktorých bez príkras rozprávala o živote americkej ženy v domácnosti.
Chris Rock
„Viete prečo sú kokaín a tráva v USA ilegálne? Pretože najlepší kokaín a tráva sa nevyrábajú v Amerike.“
Comedy Central ho označila ako piateho najlepšieho stand-up komika všetkých čias, a to napriek tomu, že patrí skôr k mladšej generácii zabávačov. Podobne ako Eddie Murphy si publikum získal drsným, agresívnym humorom, plným vulgarizmov a sexu. Na rozdiel od mnohých ostatných komikov Rock svet stand-up comedy neopustil ani keď začal dostávať veľké filmové úlohy. Svojimi komickými vystúpeniami naďalej naživo zabával veľké sály, vytvoril tiež niekoľko komediálnych programov pre viaceré americké televízie.
Jerry Seinfield
„Podľa väčšiny štúdií majú ľudia najväčší strach z toho prehovoriť na verejnosti. Na druhom mieste je strach zo smrti. To znamená, že priemerný človek by na pohrebe radšej ležal v truhle, ako by mal čítať nekrológ.“
K stand-up comedy sa dostal, keď v roku 1976 v jednom newyorskom klube prijal výzvu open-mic. Úspešný debut v kluboch ho vystrelil najskôr do rôznych televíznych šou (v osemdesiatych rokoch vystupoval často v sledovanej The Tonight Show), neskôr dokonca k vlastnému sitcomu Seinfield. Jeho fanúšikovia si však cenia najmä jeho stand-up výstupy. V čase, keď sa do popredia dostávali vulgarizmy a mnoho komikov chcelo šokovať za každú cenu, on ponúkal kultivovanejšiu alternatívu humoru.
Peter Sellers
„Počas svadobnej cesty je konverzácia ako televízor. Nepotrebná.“
Herec a komik, ktorého si diváci pamätajú predovšetkým ako inšpektora Clouseaua z filmovej série o Ružovom panterovi, bol odmalička všestranným umelcom. Jeho dar zabávať ľudí sa prejavil už počas druhej svetovej vojny. Sellers vtedy pôsobiaci v anglickom kráľovskom letectve zabával ostatných vojakov imitovaním svojich nadriadených. Po vojne vystupoval po celom Anglicku ako stand-up komik. Tieto skúsenosti neskôr zužitkoval v populárnej rozhlasovej relácii BBC The Goon Show, ktorá bola inšpiráciou aj pre mladšiu partičku anglických komikov – Monty Pythonovcov.
Robin Williams
„Včera sa k nám vlámali homosexuálni zlodeji. Popremiestňovali nám nábytok.“
Málokto vie, že držiteľ Oscara a svetoznámy herec Robin Williams sa svojej vášne k stand-up comedy nikdy nevzdal. Ľudia to vedia oceniť, jeho posledné komediálne turné vo veľkých sálach po celej Severnej Amerike boli vypredané v priebehu desiatok minút od spustenia predaja. A to aj napriek tomu, že lístky stáli desiatky dolárov. Williams dokáže ľudí nadchnúť strhujúcimi energickými vystúpeniami, širokým rozpätím tém. „Len málo z 10 500 ľudí, ktorí ho videli na ottawskom zimnom štadióne, odchádzalo so suchými očami,“ napísali o jeho poslednej šnúre noviny Ottawa Citizen.
