Zita Furková: Herectvo je živá filozofia

05.03.2010 07:00
Zita Furková
Zita Furková oslavuje sedemdesiate narodeniny. Autor:

Ženy, ktorých smiech priešti cez slzy. Ženy, ktoré sú silné a osudové. Aj ženy, ktoré skrývajú tajomstvo. Také sú desiatky postáv, ktoré Zita Furková stvárnila na divadelných doskách. Herectvom žije od detstva. A v sobotu oslavuje 70 rokov. Otázky o bilancovaní nemá rada.

Vaši rodičia boli umelecky zameraní, boli ste teda predurčená stať sa umelkyňou?
Je pravda, že som začala hrať, keď som mala štyri roky. Myslím si, že človek je na scéne od od príchodu na svet. Na scéne života. Zaujímavé je, že najprv plače – keď sa narodí, a až potom sa smeje.

Vaše postavy sú smutno-smiešne. Plač aj smiech súčasne ste si teda preniesli na javisko. Aká je medzi nimi hranica?
Je to veľmi tenká hrana.

Aj v živote alebo len na javisku?
V živote je to o čosi zložitejšie. Každý z nás je iný. Ale tak isto ako sa deň neskladá len zo svetla, ale aj z tmy, je to vlastne aj so životom. Je to balansovanie medzi smiechom a plačom. A také postavy ja mám najradšej.

Prečo?
Mám rada tragikomickú grotesku. Pretože taký je život. Na javisku divákovi nastavujeme zrkadlo, ktoré je dosť často pokrivené.

Je poslaním divadla ukazovať a upozorňovať na pravdu?
Určite. V tom je zmysel herectva. Na javisku uznávam autenticitu, okamih pravdy, ktorý oslovuje diváka.

Vie ho divák rozpoznať?
Netreba diváka podceňovať. Je veľmi citlivý. A rozpozná pravdivosť hercovej hry. Herectvo je živá filozofia. Je to dialóg medzi hľadiskom a javiskom. Je to forma hry, ktorou my herci očisťujeme nielen seba, ale najmä ľudí od nánosu smútku.

A nie je divadlo iba hra?
A život nie je iba hra? Veď sme tu všetci na takom veľkom javisku. Divadlo je hra, ale herec, keď hrá, je súčasťou života hry.

Stalo sa vám pri niektorej role, že ste v istom momente zabudli, že ju len hráte?
Nie. To by som nemala pocit radosti z hry. A diváka by som isto unavila.

A malo by sa to hercovi stať?
Nemalo. Každý herec chce svojou postavou odovzdať posolstvo. Keď chce niečo povedať, musí nad tým rozmýšľať. Denis Diderot povedal, že hercove slzy padajú z mozgu. Táto jeho teória sa mi veľmi páči. Keď je symbióza emócie s rozumom, je to rovnováha, ktorú človek potrebuje pri každej činnosti.

Herectvo úzko súvisí aj so psychológiou, pravda?
Aj herci diagnostikujú svoju postavu tak ako psychológ svojho pacienta. Keď herec študuje postavu, mal by vedieť identifikovať situácie a ako sa charakter postavy v nich zachová. A na to potrebuje poznať povahu svojho hrdinu.

Stvárnili ste desiatky a desiatky postáv, znamená to, že po skúsenostiach z javiska ste dobrým psychológom aj v každodennom živote?
Nie je to moja profesia, ale so psychológiou úzko súvisí. Vedieť rozpoznať ľudí a odhadnúť ich charakter je niekedy veľmi zložité. Ale keď sa to človeku podarí, môže ho to uchrániť pred zlom. Snažím sa vyhýbať ľuďom, ktorí vo mne nevzbudzujú dôveru.

Čo všetko by mal herec v každodennom živote vnímať, vstrebávať?
Určite by mal mať dar empatie. Keď seriózne pristupuje k postave, mal by poznať všetko, čo k jeho role patrí – obdobie, v ktorom žije, čo prostredníctvom nej chce povedať. Mal by citlivo vnímať svoje okolie a mať empatiu. Ale ťažko je diagnostikovať hereckú profesiu.

Mladí herci behajú zo seriálu do seriálu, majú vôbec čas pripravovať sa na divadelné postavy?
Je mi ťažké posudzovať. Môžem hodnotiť dobu, v ktorej dnes žijeme. Je kozmická, zrýchlená. Technika nám veľmi skracuje čas, a tým niekedy znehodnocuje život. Ekonomické a spoločenské podmienky sú iné. Život pred novembrom 1989 je neporovnateľný s tým po ňom. Nie každý z tých mladých je povrchný. Je na jedincovi, aký si zvolí prístup.

Znehodnocuje dnešná doba aj kultúru?
Veľmi. A nemyslím iba divadelnú, ale kultúru bytia vôbec – architektúru, výtvarné umenie, bývanie, správanie najmä politikov. Tí výrazne ovplyvňujú naše žitie. To všetko sú vzory, čo sa na ľudí nalepujú a usádzajú ako škodlivý psychický prach. Menia sa tak hodnoty života a týmto je veľmi poznačená mladá generácia.

Aká bude spoločnosť o 10, 20 rokov?
Ak bude čas rýchlejší, deň sa spáli ako Fénix. Je stále kratší a kratší. Naháňame sa, zabúdame relaxovať. Návrat k prírode je veľmi potrebný.

Vy ste v prírode vyrastali. Nachádzate práve v nej pokoj?
Magickosť prírody ma doteraz navracia do príjemnej relaxácie. Pri dome máme záhradu, pod oknom nám teraz rastú snežienky. Pred pár dňami bol nádherný spln Mesiaca. To sú magické okamihy. A kým si človek uvedomuje krásu toho, ako pučia kvety, zatiaľ je dobre.

A uvedomujeme si to?
Každý citlivý človek si to uvedomuje. A pokiaľ človek načisto nestratí cit a rozum, ostáva človekom. Dúfam, že nás jedného dňa neprevalcujú roboty. A necitliví ľudia.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk