Čo vám schádza na um pri spomienke na začiatky?
Že som bol v roku 1985 ešte lekár. Do pol štvrtej som pracoval na chirurgickej klinike a po práci som skúšal. Bol som veľmi unavený, ale spokojný. A ešte sa mi vybavujú tí, s ktorými sme GUnaGU založili. Ivan Mizera, Zuzana Benešová a Milan Paštéka. Každý sme už niekde inde, dokonca na rôznych kontinentoch, ale bez spoločného impulzu by divadlo vtedy nevzniklo.
Aké miesto má GUnaGU na našej divadelnej scéne dnes?
Začali sme ako amatéri a rokmi sme sa profesionalizovali. Spočiatku sme programovo boli nehercami a dnes máme v súbore ľudí, ktorí patria k najpopulárnejším hereckým osobnostiam Slovenska. A žiadne alternatívne divadlo u nás neexistuje 25 rokov bez prerušenia a ročne nerobí tri vlastné hry ako my.
Čo sa nesplnilo z vašich predstáv a z čoho máte radosť?
Nikdy som si nemyslel, že toľko vydržíme. My sme sa mali programovo rozpadnúť hneď po prvej hre, ktorú sme urobili len preto, aby sme sa uprostred reálneho socializmu nezbláznili. Nemali sme takmer žiadne umelecké ambície okrem jedinej – baviť sa a baviť ľudí. Lenže nás zaskočilo vrelé prijatie publika a rozpad sa nekonal. Ja som vždy mal v prípade tohto divadla, ktoré dvadsať rokov finančne živorilo, malé oči. Nečakal som, že sa udržíme, veď sme najprv hrávali desaťkrát ročne a dnes je to vyše stopäťdesiat predstavení do roka. Všetko sa mi splnilo, lebo som nič mimoriadne nečakal.
Ktoré obdobie považujete za najťažšie?
Deväťdesiate roky, keď sme prešli z Ružinova do centra mesta. Mávali sme poloprázdnu sálu a museli sme divákov naučiť chodiť na nás. Vyplatilo sa vydržať, dnes sme stále vypredaní.
To dnešné je už pokojné?
Stabilizoval sa nám tím skvelých hercov, ktorí síce robia svoje projekty kdekoľvek inde, ale vždy, keď ich oslovím, sa u nás zídu na novej hre, pretože majú v sebe pocit Made in GUnaGU. Petra Polnišová, Roman Pomajbo, Slávka Halčáková, Viktor Horján, Zuzka Šebová, naposledy Csongor Kassai a mnohí ďalší. Ostatných päť rokov už máme generálneho sponzora a vďaka práci našich manažérok konečne aj slušný rozpočet. S Karolom Vosátkom sa režijne striedame a hladina nových námetov je dostatočne vysoká, takže sme stabilizovaná loď, veľmi sa nekníšeme.
V čom sú úskalia situácie divadla dnes?
Aby som to neprechválil, stále ešte vo financiách. V GUnaGU musíme naozaj maximálne pracovať, aby sme mali na vznik nových inscenácií. Veľmi nám pomáha mestská časť Bratislava-Staré Mesto, ktorá nám poskytla sálu, ale na honoráre hercov si musíme zarobiť sami. Aj na výrobu scény, kostýmov, hudbu, plagáty… Našich 25 rokov existencie vôbec nie je čarovný kľúč, ktorý nám automaticky odomkne podporu. Ale aby som nekončil o peniazoch – každé divadlo má svoje úskalie najmä v témach, o ktorých hrá. Či na ne dokáže pritiahnuť divákov, ako ich spracuje, či sú nové, či vyslovia to, čo visí vo vzduchu. Toto je kľúčové – nezaspať, nestáť, neskamenieť.
Je pre vás divadlo všetkým? A GUnaGU?
Ostatné roky sa snažím oddeľovať súkromný život od divadelného. Aj keď sú prepojené. Trávim na skúškach pol dňa, z obývačky mám kanceláriu. Preto rád píšem aj pre iné divadlá. Momentálne dokončujem hru na jeden festival v Taliansku. Je príjemné, keď vám hru naskúša niekto iný.
Na aké predstavenie často myslíte?
Z tých päťdesiatich sa nedá vybrať len jedno. Ale v ostatných týždňoch som myslel na hru, do ktorej nám Aleš Votava pred rokmi urobil úžasnú scénu a ja som si povedal, že jej princíp zopakujem a k scéne napíšem novú hru. Teraz je to Bar Argentína – čierna komédia o bielom prášku. Skryl som do nej 25 citátov z hier, ktoré sme počas 25 rokov hrávali. Takže som myslel nie na predstavenia, ale skôr na ľudí, čo už s nami nie sú.
