Čím sa vám zapísal do pamäti 13. november 1981, ktorým sa začali prvé gagy?
Pamätám sa, že nám vyvalili dvere na klube Labyrint, taký veľký bol záujem. V pamäti mi zostala aj milá spomienka na program, ktorý sme vtedy premiérovali. Volal sa Sága gagu slovenského a hrali sme v ňom s Romanom Vykysalým a Eugenom Čunderlíkom. A ešte mi zostali v pamäti príjemné pocity z nadšenia ľudí, ktorí nám pomáhali.
A čo návštevníci prvého ročníka?
Boli nadšení, lebo v tom čase bol humor v medziach veľmi vypreparovaných. Ľudia radi počúvali to, čo inde počuť nemohli, a hľadali tam aj metafory. Ale zároveň to bolo veľmi priateľské stretnutie ľudí, ktorí sa na festivale ocitli. Pomaličky sa začal rozširovať do exteriérov a ľudí pribúdalo až do dnešných rozmerov.
Aká bola tridsaťročná cesta festivalu?
Najprv možno aj trochu ťažká. Vtedajší režim nám to veľmi nezľahčoval alebo doslova zakazoval. Koncom osemdesiatych. rokov sa situácia uvoľnila, ale už neboli také financie alebo vôľa nám ich poskytnúť. Po revolúcii sa vrátilo nadšenie, v polovici 90. rokov však prešiel festival skutočnou krízou.
Čo máte na mysli?
Kremnické gagy sme už neorganizovali. A osvetári zo Žiaru, teda vtedajšie vedenie, ich chcelo pomaličky transformovať na skoro až folklórny festival. Koncom 90. rokov sa organizovania opäť ujali domáci Kremničania na čele s Romanom Vykysalým a Tamarou Vykysalou a potom v roku 2004 sme sa dali dokopy znova stará partia spolu so Stanom Radičom a odvtedy sme festival ťahali.
Rok 2004 bol prelomový. Prečo, okrem toho, že vznikla Akadémia humoru Slovenska?
Zamerali sme sa hlavne na kvalitu predstavení. Išli sme viac smerom k profesionálom, aj keď sme festival nikdy nerobili len s amatérmi. Zlepšila sa aj dramaturgia a postupne sme – aj za pomoci Darinky Abrahámovej a ďalších, ktorí nám pomáhali – dosiahli medzinárodnú úroveň.
Kedy bolo festivalu humoru a satiry najťažšie?
V tých 90. rokoch bolo ťažké dvíhať fénixa z popola, ale diváci a návštevníci festival chceli. Nebolo však jednoduché presvedčiť sponzorov a inštitúcie, ktoré nám pomáhali, aby festivalu znova uverili. Aby uverili, že má perspektívu. Dnes sa nám to už azda darí a dúfam, že v budúcnosti to bude ešte lepšie.
Ako sa vodí Kremnickým gagom v časoch krízy?
Nuž, myslím si, že humoru sa darí viac v čase krízy ako blahobytu. Horšie sa však zháňajú peniaze na festival, čo je samozrejmé. Podľa mňa kríza nemá až taký vplyv na humor, lebo ľudia sa smejú z hlúposti, či je kríza, alebo nie. A hlúposti je na svete stále dosť, aby sme sa mali z čoho vysmievať.
V uličke slávnych nosov pribudne tento rok jeden zbojnícky. Pachov Jozefa Kronera. Prečo až teraz?
Už dávnejšie sme mali tento zámer. Zaskočili nás však niektorí, čo zomreli skôr, ako sa dalo čakať. Myslím tým napríklad Stana Radiča či Jara Filipa. Jozefa Kronera sme odkladali, takže teraz splatíme dlh minulosti. No a, samozrejme, Jožko Kroner bol osobnosťou slovenskej filmovej, divadelnej i televíznej komiky, ktorá si zaslúži úctu.
Pripravuje sa kniha Sága gagov kremnických. Kedy uzrie svetlo sveta?
Až po festivale. Vyjde v novembri a mapuje tridsať rokov festivalu Kremnické gagy od jeho vzniku až po súčasnosť. Asi stovka autorov prispela svojimi zážitkami a spomienkami. Nechýbajú ani odborné články o humore, čiže je to kniha mapujúca slovenský humor za posledných tridsať rokov v súvislosti s naším festivalom.
