Verili ste, že aspoň jedna nominácia vám prinesie Dosky?
Dúfali sme. Aspoň v kútiku duše, že by sme mohli za našu inscenáciu niečo získať.
Po ktorej Doske ste túžili?
Nikto nečakal, že by sme mohli získať Dosku za inscenáciu sezóny. Ale už len tá nominácia nás veľmi prekvapila, vôbec sme to nečakali s mojimi kolegami. Dá sa povedať, že už samotnú nomináciu sme považovali za ocenenie našej spoločnej práce.
Dokáže nezávislé divadlo P.A.T. a Štúdio 12, v ktorých M.H.L. vzniklo, konkurovať kamenným divadlám?
Veľmi ťažko. Fungujeme ako občianske združenie. Každým rokom na to treba viac a viac energie. A energie je stále menej a menej. Spočiatku človeka drží obrovské nadšenie a túžba robiť divadlo, ale každým rokom, každým predstavením tej energie ubúda.
Opúšťa vás nadšenie a túžba?
Nie, ale tie podmienky, v ktorých robíme… A polienok, ktoré nám hádžu pod nohy, je toľko, že každým rokom je tvorba ťažšia. Som preto veľmi rada, že sme mali s predstavením M.H.L. taký úspech. Robiť divadlo na kvázi alternatívnej alebo nezávislej scéne sa totiž nedá večne. Myslím, že nikomu sa nepodarilo vydržať dlhšie, takže si uvedomujem časový limit, koľko sa to dá ešte vydržať.
Čím vás oslovil životný príbeh Magdy Husákovej-Lokvencovej?
Zaujalo ma predovšetkým to, že bola divadelníčkou. Divadelníčkou dušou. Strašne túžila robiť divadlo. V jej príbehu som našla isté paralely, s ktorými som sa stotožnila. Fakt, že bola manželkou Gustáva Husáka – to sú vonkajšie, spoločenské okolnosti, ktoré nemožno obísť. Nám však išlo o intímnu výpoveď o výnimočnej žene a predovšetkým divadelníčke, režisérke. Chceli sme divákom priblížiť, čo to znamená byť divadelníkom.
V čom ste našli trebárs spoločné momenty?
Cesta Magdy Husákovej-Lokvencovej k divadlo bola nesmierne kľukatá, takže s tým som sa asi najviac stotožnila. Lebo ani moja cesta k divadlu nebola priamočiara, ale skôr kľukatá.
