Vaši priatelia vás charakterizujú ako skromného človeka, ktorý si neuvedomuje svoju charizmu a dobré konanie. Nehráte to iba?
Ťažko sa mi hodnotí seba samého. Rodina, priatelia, kolegovia to vedia posúdiť objektívnejšie. Bolo by smutné, keby som celý život iba niečo predstieral a hral sa na niekoho, kým nie som. Myslím si, že to sa ani nedá. Skôr či neskôr každý odhalí svoju pravú tvár, aj keby nosil najdokonalejšiu masku. Verím, že ja k takýmto „maskovaným“ ľuďom nepatrím.
Spomínate si na nejaký okamih, keď ste prekvapili sám seba? Napríklad odvahou?
Pri odvahe mi okamžite napadne úsmevná spomienka na študentský film. Pri jeho nakrúcaní som bol ochotný vyskočiť zo šiesteho poschodia, aj keď vo filme to nakoniec vôbec nebolo vidieť. Alebo pred rokmi som účinkoval v nitrianskom divadle v inscenácii, kde som hral tak, ako ma pánbožko stvoril – úplne nahý. Dnes by som sa na takéto huncútstva dal už asi ťažko nahovoriť. Súvisí to samozrejme aj s vekom a životnými skúsenosťami.
Na prijímačkách do amatérskeho súboru Biele divadlo ste šokovali skúšajúcich predvádzaním skoku o tyči. S takou vervou, až ste udierali do steny.
Pod tlakom, v strese môže človek naozaj prekvapiť sám seba. Tak ako vtedy ja v zúfalej snahe predviesť skúšajúcim svoj skrytý herecký talent. Podľa toho by sa však nedalo predpokladať, ako sa zachovám v naozaj vyhrotenej situácii. Ako by som sa napríklad zachoval na potápajúcom sa Titanicu. Na živote je krásne, že sa nedá skrotiť do nejakého vzorca či uzavrieť medzi mantinely. Niekedy sa snažíme krvopotne život pochopiť a zabúdame ho žiť.
Je o tom aj mnoho divadelných hier. Čo teraz máte nového v repertoári?
V Mestskom Divadle Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave mám práve po premiére hry Neila Simona Bosé nohy v parku s kolegami Luciou Rózsa-Hurajovou, Martou Sládečkovou a Števom Kožkom. Naposledy túto hru uvádzali v Martine začiatkom šesťdesiatych rokov. Bol som prekvapený, že tak dávno, lebo Simon je vychytený autor a často sa hráva. Známy bol aj rovnomenný film, kde hral Robert Redford s Jane Fondovou. Je to teda známy titul, ale zároveň neobohratý, teším sa z tej úlohy. Hrám mladého právnika, som partner Lucie Hurajovej, ktorá hrá veselú pojašenú mladú žienku. Je to o prvých manželských týždňoch, do ktorých prichádza mamička, čiže svokra. Hra sa odohráva na 48. ulici v New Yorku a je tam množstvo humorných situácií.
Máte rád obdobie skúšok? Ako sa stávate postavou?
S každou postavou, ktorú práve skúšam, sa snažím čo najviac zblížiť. Keď sa dva mesiace každý deň stretávate s hereckými kolegami na skúškach, akoby ste viedli paralelný rodinný život. Začnete sa medzi sebou rozprávať aj o súkromných veciach, vznikne nová divadelná rodina. Mám rád, keď túto hereckú spolupatričnosť pocíti aj divák.
Simonovi hrdinovia sú zo šesťdesiatych rokov. Viete ich zahrať? Hráte ich ako v dnešných časoch alebo sa vraciate?
Je to hra o vzťahoch a tie sú nadčasové – ako v Shakespearovi alebo v Čechovovi. Trochu sme iba upravili niektoré zastarané výrazy a reálie. V origináli sa spomínajú napríklad slávne herecké mená, ktoré súčasnému divákovi už nič nehovoria.
Koľko máte momentálne postáv v repertoári? Ste herec na voľnej nohe – nie je to znervózňujúca pozícia? Netúžite zakotviť v nejakom divadle?
Trvalé angažmán som si už vyskúšal v divadlách v Trnave, Nitre, Košiciach i v Bratislave. Momentálne mi pozícia herca na voľnej nohe vyhovuje, lebo môžem byť vo svojich umeleckých rozhodnutiach slobodnejší. Teraz účinkujem asi v piatich divadelných tituloch a mám nové ponuky. Najbližšie by som mal skúšať hru v novom divadle principála Janka Kronera – Malá scéna STU a v novom roku pokračovanie hip-hopového muzikálu Príbeh ulice.
Hráte aj v populárnom seriáli Ordinácia v ružovej záhrade. Ako sa cítite v postave primára Kalmana? Vraj ste získali prax aj pri pôrode vlastnej dcéry Emy…
Zatiaľ mám z interpretácie tejto postavy iba príjemné pocity a zážitky, keďže do seriálu Ordinácia v ružovej záhrade som nastúpil len na jar. Verím, že tak to bude aj pokračovať. Ako herec som milo prekvapený, akými zaujímavými peripetiami sa vyvíja seriálový život doktora Kalmana a sám som zvedavý, čo mu prinesie nielen scenáristická, ale aj divácka budúcnosť. Prax pri pôrode našej dcérky som našťastie nemusel získavať, ale je pravda, že láskaví lekári mi dovolili byť nablízku.
Vedeli by ste aj v skutočnosti vykonávať túto profesiu?
Ťažko mi je špekulovať nad hypotetickou otázkou. Asi by som musel najprv absolvovať niekoľkoročné neľahké štúdium medicíny. Pravda však je, že obaja moji rodičia sú z medicínskeho prostredia, takže som nikdy nemal problém pohybovať sa v ňom. Myslím si však, že by mi bola bližšia špecializácia chirurga, ako je môj otec.
Vašou partnerkou v Ordinácii je Karin Haydu. Ako vnímate svoje herecké partnerky?
Kedysi sme hrali mladý pár vo filme režiséra Juraja Jakubiska Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý. Odvtedy sme vôbec neboli v kontakte. Keď som sa dozvedel, že v Ordinácii budeme hrať manželov, príjemne ma to prekvapilo. Bol som rád, že to nebude niekto úplne cudzí, s kým sa budem musieť dlho zoznamovať a budovať si vzťah. Bolo to veľmi milé stretnutie.
Čím vás herecky obohacuje práca pred televíznou kamerou?
Napríklad tým, že musím ako herec využívať diametrálne odlišné výrazové prostriedky ako na divadelnom javisku. Rozdiel je aj v slobode pohybu. V divadle je herec limitovaný zväčša priestorom javiska a pri nakrúcaní je zasa jeho herecky prejav viazaný na rozmiestnenie kamier v štúdiu. Baví ma to a sám som prekvapený, ako sa moja postava v seriáli rozkošatela.
Získali ste účinkovaním v Ordinácii v ružovej záhrade nových fanúšikov?
Neviem o tom, ale ani to nemám ako zistiť. Keď mám voľnú chvíľku, rád ju trávim s rodinou a nepohybujem sa veľmi v spoločnosti. Nie som ten typ, čo zbiera plody popularity a kochá sa v nich. Som už dosť starý na to, aby som podliehal sebaklamu: popularita a sláva sú prchavé.
Spomínate si, kedy ste boli po prvý raz v Slovenskom národnom divadle?
Ako dieťa ma to nikdy neťahalo do sveta divadla, takže nejaké silné spomienky nemám. Pamätám si na operetu Cigánsky barón na Novej scéne. S mamou sme chodili aj na operu, otec nás zase orientoval skôr k športu. Predsa som sa však ako gymnazista nechal kamarátom nahovoriť na konkurz do amatérskeho divadla. V hereckom svete som cítil slobodu a voľnosť, herecká ambícia však vo mne nebola. Dodnes ma prekvapuje, že som sa hercom napokon aj stal.
Teraz máte ešte jednu novú rolu – stali ste sa otcom. Ako vám to ide?
Človek si môže otcovstvo predstavovať, hovoriť o ňom , ale až keď sa vám narodí dieťa, zistíte, že to je zázrak, ktorý sa nedá opísať slovami. V hitparáde vašich životných priorít je okamžite na prvom mieste a váš život sa začne podriaďovať iba jemu. Prach sme a na prach sa obrátime, ale naše gény a myšlienky pokračujú v našich deťoch ďalej. Na dcérke vidím, ako rýchlo ide čas. Prináša mi to nové impulzy, som tým predchnutý.
Čo si ceníte na výchove, ktorú ste dostali doma vy?
Myslím si, že mňa aj brata rodičia vychovali tak, aby sme boli predovšetkým slušní a čestní. My s bratom v tom chceme pokračovať. U nás oboch je na prvom mieste rodina, a to nás napĺňa. Najdôležitejšie je pre nás postarať sa o deti a vychovať z nich slušných ľudí.
Dnes sa však hovorí, že slušní ľudia to majú najťažšie…
Ide o to, kto podľahne takému názoru. Ja mu neverím. Nechcem veriť, že tento svet sa môže zmeniť na nejaký cynický, nihilistický. Máme okolo seba aj dosť krásy a príkladov, ktoré hodno nasledovať a obdivovať. Človek by sa mal vyhýbať prostrediu, ktoré prináša depresie a bezduchosť. Najdôležitejšia je nádej. Keď človek prestane veriť, je to koniec, rezignácia. Verím, že môžem niečo pekné dosiahnuť ja aj moja rodina, moje dieťa. Keď podľahnem klamu, že je všetko iba zloba a zlo, to je koniec. O tom sú takmer všetky rozprávky – dobro musí zvíťaziť nad zlom. A ja rozprávky zbožňujem.
Ako cez negatívnu postavu šíri herec práve to pozitívne?
Mám naštudovaných asi sedemdesiat divadelných inscenácií v rôznych divadlách. Niektoré postavy mi dali možnosť ukázať aj zlo, ktorého je človek schopný. Verím, že vidieť zlo na javisku je pre diváka memento. Herec na zlo nenavádza, ale varuje pred ním.
Ako by ste ľudí varovali pred zlom v bežnom živote? Mimo javiska…
Ľudia by nemali byť takí zahľadení iba do seba a do svojich problémov. Keď je človek zaslepený sebou, nevšíma si ostatných. Nepozdraví napríklad suseda. Ide o primárnu slušnosť. Keby sa pestovala, necítili by sa niektorí ľudia vydedencami spoločnosti a neboli by nešťastní a agresívni.
Zdravého ducha podporuje aj šport. Športujete ešte?
Snažím sa. Brat a bratranci sú hokejisti. Ja sa snažím pravidelne hrať futbal v rámci futbalového tímu umelcov – MUFUZA (MUžstva FUtbalových ZAzrakov). Aj moja žena je športový typ, radi chodíme spolu lyžovať, plávať a na prechádzky do prírody.
Čo sa vám naposledy zapáčilo v kine?
Veľmi som sa pobavil na filme Woodyho Allena Užívaj si, ako sa len dá a tiež sa mi páčil film módneho návrhára Toma Forda Singleman s vynikajúcim hereckým výkonom Colina Firtha.
Viete si predstaviť, že by zo sveta zmizla láska?
To by bol koniec ľudstva. Verím, že ešte stále je väčšina z nás zrodená z lásky. Bez lásky by sa z nás stali bezduché stroje.
Účinkovali ste v relácii o najobľúbenejšej knihe – ktorá je tá vaša?
Je ich viac, ale za všetky spomeniem tieto – z detstva Alexander Dumas: Traja mušketieri a z dospievania Irving Stone: Nahý som prišiel na svet – o slávnom sochárovi A. Rodinovi. Mušketieri sú kniha o láske, o priateľstve, čestnosti a o všetkých romantických cnostiach, ktoré sa z dnešného sveta vytrácajú. Niekedy si hovorím, že by som sa radšej narodil v hlbokej minulosti. Priatelia sa mi čudujú – vraj som sa mohol narodiť do vojny alebo hladomoru. Ja si však myslím, že ľudia sa mali aj tak kedysi radšej, boli úprimnejší a vzťahy boli srdečnejšie.
Marek Majeský
Narodil sa 23. augusta 1972 v Bratislave, po gymnáziu vyštudoval herectvo na VŠMU. Začínal v Trnavskom divadle, pokračoval v Divadle Andreja Bagara v Nitre a na Novej scéne v Bratislave. Dnes je na voľnej nohe a hrá v rôznych divadlách – koncom októbra mali napríklad premiéru Bosé nohy v parku v Mestskom divadle v Bratislave, kde hrá jednu z hlavných postáv. V televíznom seriáli Ordinácia v ružovej záhrade stvárňuje primára Kalmana. Z tvorby: Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, Silvánovci, Fragmenty z malomesta, Vadí, nevadí, Medzi nami, O dve slabiky pozadu, Bathory. Je ženatý, má dcéru Emu.
