Verdi a tragikomédia? Konwitschného Attila

22.07.2013 12:00
Attila Verdi Opera Viedeň
Lucrecia Garcia (Odabella) a Dmitry Belosselsky (Atilla) v Konwitschného inscenácii Verdiho opery Atilla. Autor:

Nemecký režisér Peter Konwitschny je nesporne najsilnejším pojmom, aký v ostatnom desaťročí inscenoval v bratislavskej opere. Skôr než v januári spoznáme obnovenie jeho staršej Bohémy, vo viedenskom Theater an der Wien sa začiatkom leta pohral s raným Verdim. A objavil v ňom nepoznaný žáner – tragikomédiu.

Samozrejme, Giuseppe Verdi žiadnu neskomponoval. Konwitschny si však deviaty skladateľov opus, trojdejstvovú drámu s prológom Attilu, takto prečítal. Vložil si ho pod mikroskop, aby hľadal škáry v logike deja, v hudbe zasa odľahčujúce plôšky a postavil z nich konštrukciu paralelného deja. Nemožno mu pritom uprieť, že počas dvoch hodín vybudoval obrovský divadelný oblúk. Počína „detskou hravosťou“, pokračuje „infantilnou dospelosťou“ a končí „stálou nepoučiteľnosťou“ – takto si režisér označil časti. Aby od hry na vojnu pomocou kuchynského náradia cez žonglovanie pištoľami a jedom uzavrel príbeh mrazivou starobou na invalidných vozíkoch. Na benátskej premiére v roku 1846 po duete Ezia s Attilom, v ktorom rímsky generál núka hunskému kráľovi celý svet, ak Taliansko ponechá jemu, premiérové publikum patrioticky skandovalo „Taliansko nám!“. Dnešné viedenské malo zasa postarané o zábavku.

Peter Konwitschny stavil opäť na silnú kartu provokácie. Zabrala. Na premiére búrlivo, na navštívenej repríze bez prítomnosti tvorcov už len s úsmevmi. V situáciách, ktoré nebyť parodovania nemajú s komédiou pranič spoločné. Režisér však vojny z piateho storočia berie s humorom, z postáv sa upína na znaky schopné karikatúry (podčiarknuté v kostýmoch) a ich vzťahy v rozpore s predlohou preveruje v horizonte celého života. Preto spočiatku vášňami nabití hrdinovia končia ako chromí a slepí starci. Pomsta Odabelly, hlavný motív opery, končí vo vzduchoprázdne. Atrapou vražednej zbrane máva v taktoch metronómu, no Attilu i ostatných už skosila prirodzená smrť. Pochmúrny koniec úsmevnej rozohrávky.

Konwitschného spája s konvenciou nanajvýš zopár písmenok v mene. A tomu chýru neostal v letnej Viedni nič dlžný. Ak teda on neprekvapil, tak nemilo zaskočilo nevyvážené spevácke obsadenie. V ňom už Verdiho obalamutiť nemožno. Zatiaľ čo Venezuelčanka Lucrecia Garcia (Odabella) na nešetriaci prístup k hlasu počas večera doplácala, Rumunovi Georgovi Peteanovi (Ezio) popri kovovom strede chýbali pevné výšky a rakúsky tenorista Nikolai Schukoff (Foresto) nadobro neuspel. Iba Dmitry Belosselsky ako rusky rozľahlý a zároveň taliansky štýlový bas v titulnej role plne uspokojil. Dirigent Riccardo Frizza je skúseným znalcom verdiovských partitúr, takže na čele Rozhlasového symfonického orchestra ORF a Zboru Arnolda Schoenberga mal večer spád a šťavnatý zvuk.

Kto chcel spoznať Attilu à la Verdi, bol na zlej adrese. Jubileum Verdiho sa dá osláviť všelijako. Aj večerom rozdeľujúcim mienku a fackujúcim „pravoverných“. Niet pochýb, že je to magnet pre obecenstvo.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk