Na slovenskej divadelnej scéne nemal obdobu. Jozef Bednárik bol neprehliadnuteľný svojou originálnou, neraz až priekopníckou prácou na poli činohernej, muzikálovej, opernej či baletnej réžie, ale tiež osobnou charizmou a pozitívnou energiou, ktorú okolo seba šíril. Režisér, ktorý bol od pondelka hospitalizovaný na bratislavských Kramároch, vo štvrtok večer na rovnakom mieste zomrel. O necelý mesiac by oslávil 66. narodeniny.
Nadšený ochotník
Divadelný režisér len zriedkakedy vystúpi z tieňa svojich inscenácií a prenikne do povedomia najširšej verejnosti. Tvár Jozefa Bednárika doplnenú povestným šálom okolo krku však určite pozná aj ten, kto do divadla vôbec nechodí.
Narodil sa 17. septembra roku 1947 v Zelenči neďaleko Trnavy, kde prežil celé detstvo. K divadlu privoňal už ako šesťročný chlapec, keď účinkoval v predstaveniach, ktoré organizovala jeho matka, učiteľka miestnej základnej školy. Otec pôsobil ako kostolný organista a synov zámer stať sa hercom dlho neschvaľoval. Napriek tomu sa Jozef vo voľnom čase herectvu ďalej venoval aj v Bratislave, kam prišiel študovať na Strednú školu umeleckého priemyslu.
V ochotníckom súbore Divadla za rampami sa už vtedy stretol napríklad aj s Dušanom Jamrichom, Stanislavom Párnickým či Ľubomírom Vajdičkom. Zo záľuby sa čoskoro rozhodol urobiť profesiu. Herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave absolvoval v roku 1970 postavou Kráľa Ubu v rovnomennej inscenácii. Nasledujúcu dekádu bol Jozef Bednárik predovšetkým hercom. Jeho domovskou scénou bolo Divadlo Andreja Bagara v Nitre a zahral si tam zhruba tri desiatky postáv.
Privítanie pre prezidenta
Prvé skúsenosti s réžiou získal v rodnom Zelenči, kde sa ujal nadšených ochotníkov zo súboru Z. Koketovanie s réžiou dokázal už vtedy povýšiť na skutočný úspech – so súborom precestoval kus sveta, získal viacero festivalových cien a s nimi aj reputáciu talentu, ktorý sa hneď tak nevidí. Tú čoskoro zúročil opäť v Nitre. K jeho najznámejším inscenáciám tu patrili Euripidove Trójanky, Ibsenove Strašidlá, Molièrov Meštiak šľachticom, Fidlikant na streche, z novších Kabaret či Divotvorný hrniec. Od roku 1986 bol držiteľom titulu Zaslúžilý umelec, v roku 1998 získal aj Krištáľové krídlo.
Hoci nepatril k umelcom, na ktorých kariére by sa výraznejšie podpísal minulý režim, po revolúcii aj jeho potenciál mohol dozrieť. Výtvarník Rudolf Sikora si spomína na to, ako svojou inscenáciou okorenil prvú slovenskú návštevu vtedy novozvoleného prezidenta Václava Havla. „Bol som vtedy vo výbore VPN, keď sa rozhodovalo, čím by bolo dobré privítať nového prezidenta. Keďže bol sám výborným dramatikom, navrhol som, aby sme mu ukázali Bednárikovo predstavenie Faust a Margaréta, s ktorým zožal úspech aj v Anglicku. Havlovi sa predstavenie veľmi páčilo a ja som dodnes hrdý na to, že sa mi ho vtedy podarilo presadiť.“
V 90. rokoch dal Bednárik naplno priechod záľube v hudobno-dramatických žánroch, na ktoré sa orientoval od počiatku kariéry. Na bratislavskej Novej scéne zažiarili jeho muzikály Evanjelium o Márii, Grand-hotel, Pokrvní bratia, Jozef a jeho zázračný farebný plášť, Klietka bláznov či Donaha. Paralelne sa etabloval tiež ako operný režisér. Spolupracoval s Komornou operou v Bratislave, kde režíroval Maniere teatrali, Carmen či Dona Carlosa. Pre Slovenské národné divadlo zinscenoval napríklad Mozartovho Dona Giovaniho či Pucciniho Turandot. Úspechy slávil aj v Prahe, kde pre Národné divadlo zrežíroval klasický balet Rómeo a Júlia a divákov si získal muzikálmi Rusalka, Dracula, Monte Cristo, Johanka z Arcu, Elixír života a Angelika. V roku 2001 mal na svedomí aj uvedenie prvého pôvodného slovenského muzikálu Adam Šangala na divadelných doskách nitrianskeho DAB-u. Ako hosťujúci režisér pôsobil aj v Rakúsku, Bulharsku, Izraeli, Nemecku, Francúzsku, Monaku, Japonsku či Anglicku.
Odísť v najlepšom
Hoci mu to málokto veril, vždy tvrdil, že sa už teší do penzie. Napokon naozaj dokázal „odísť v najlepšom“, hoci ani po tom, čo v roku 2008 ukončil režisérsku činnosť, nezmizol z kultúrneho a spoločenského života. Jozef Bednárik, medzi známymi „Beďo“, bol povestný nezdolnou energiou a večne dobrou náladou. Vďaka svojmu humoru sa neraz zhostil aj úlohy zabávača, napríklad aj v mnohých televíznych reláciách, v ktorých sa v posledných rokoch hojne objavoval. Patrila k nim aj tanečná súťaž Let's Dance, v ktorej pôsobil ako porotca a prejavil tak pred širokou verejnosťou aj svoju ďalšiu charakteristickú stránku – perfekcionizmus a kritickosť. Napokon, nie nadarmo o ňom v divadelných kuloároch putovali fámy, že azda ani nie je herečka, ktorú by nerozplakal.
„Jeho tvrdosť mi pripadala skôr ako určitá ochrana. V skutočnosti to bol totiž veľmi emocionálny a v mnohom aj plachý človek,“ vybavuje si spomienky na Bednárika režisérka Yvonne Vavrová. Nakrútila o ňom za posledných 18 rokov spolu päť dokumentov – naposledy Neobyčajný život Jozefa Bednárika pre Českú televíziu. „Každý tvoriaci človek musí mať nejaký vzor. Mňa zaujal práve Jožko Bednárik, a to svojou energiou, zápalom, absolútnym nasadením. Pozorovala som, ako sa jeho tvorba postupne mení od hektiky a obrazovej barokovosti k hlbšiemu prežívaniu. Stále sa mi vybavuje myšlienka na Gréka Zorbu z jeho inscenácie z roku 2001, teda človeka, ktorý žije na sto percent. Presne tak si spomínam aj na Jozefa Bednárika,“ vraví Vavrová, ktorá o režisérovi už dlhšie pripravuje knihu. V Česku vraj pripravovali aj televízny cyklus o muzikáloch, ktorý mal Bednárik moderovať. Už sa tak nestane.
Divadlo v nebi
I keď mal dlhodobé zdravotné problémy, jeho štvrtková smrť každého zaskočila. Len v júli spustil vlastný šansónový kabaret a zdalo sa, že má toho pred sebou ešte veľa. "Poznala som ho 45 rokov. Vždy som ho obdivovala, že sa v lete zobral a s jednou košeľou a trenkami prešiel všetky dostupné divadlá, kde sa len dalo. To bola jeho vášeň. Nemal vlastný život, jeho životom boli ľudia v divadle. Na javisku, za oponou i v hľadisku. Zvláštny pocit, keď odchádza jeden z mojej generácie,” vyznala sa krátko po režisérovej smrti zo svojich pocitov na sociálnej sieti Magda Vášáryová.
„Už keď zomreli moji priatelia herci Karol Spišák a Marián Zednikovič, písal som, že to vyzerá, ako keby si Boh v nebi zakladal slovenské divadlo. Odvtedy nanešťastie odišlo viacero ďalších osobností nášho divadla. Jozef skutočne žil divadlom dvadsaťštyri hodín denne a jeho smrť, ktorá je o to tragickejšia, že je predčasná, bude pre slovenskú divadelnú scénu obrovskou stratou,“ zareagoval na smrť blízkeho priateľa spisovateľ a dramatik Ľubomír Feldek. S režisérom v minulosti viackrát spolupracoval, naposledy pre neho napríklad Feldek prekladal libreto do jednej z opier. „Len pred nedávnom sme sa rozprávali aj o našej ďalšej spolupráci, mali sme plány v oblasti šansónov, ktoré boli našou ďalšou spoločnou záľubou,“ vraví spisovateľ, ktorý si Bednárika vážil aj ako divák. V pamäti mu utkvela napríklad inscenácia Šikuliáda, ktorú Bednárik spolu s Darinou Károvou v roku 1982 pripravil pre nitrianske Divadlo Andreja Bagara.
Spomienky na Jozefa Bednárika budú blednúť len pomaly. Napokon, takú stopu, akú práve on zanechal na slovenskom divadelníctve, azda ani nejde zmazať. Jeho tvorbu si svojím programom v týchto dňoch pripomína aj RTVS. Už dnes napríklad Dvojka odvysiela režisérov televízny film Dve duše aj reprízu talk show Strážni anjeli, v ktorej vystupoval. Zajtra si ho môžu diváci pripomenúť aj ako herca v hlavnej úlohe rozprávky Zlatá priadka.
Posledná rozlúčka s umelcom bude v piatok 30. augusta v historickej budove SND v Bratislave.
