Foto: Archív Andreja Petroviča
Ako ste sa dostali k Akramovi Khanovi a spolupráci s ním?
Bolo to v roku 2006, keď pripravoval predstavenie Bahok v spolupráci s Národným čínskym baletom. Mali v ňom tancovať štyria čínski tanečníci, ale zhodou okolností sa jeden z nich musel vrátiť do rodnej krajiny. Vtedy si na mňa spomenula členka súboru, s ktorou som sa poznal. Na jej odporúčanie som sa zúčastnil na kastingu, ktorý som napokon vyhral. Dostal som ponuku účinkovať v novom projekte a odvtedy je môj život spojený práve s Akramovým súborom.
Odmalička ste inklinovali k modernému súčasnému tancu?
Ako dvanásťročný som tancoval ľudové tance, potom som sa dostal na konzervatórium v Banskej Bystrici. Vedúca tanečného odboru Zuzana Hájková, ktorá ma učila, organizovala festivaly a volala veľa súčasných choreografov. Hoci pôvodne som sa orientoval na balet, postupne som pozornosť obracal stále viac k súčasnému tancu a napokon som sa mu celkom oddal. Presvedčil ma aj fakt, že v prípade súčasného tanca existuje vo svete množstvo súborov, o miesto v ktorých sa tanečník môže uchádzať. Najprv som z konzervatória odišiel do Bratislavy, ďalšia zastávka bol Brusel a z neho som pendloval medzi Veľkou Britániou a Talianskom. Popri práci v Londýne prišlo na stretnutie s Akram Khan Company. Dostal som ponuku na dvojročný kontrakt. Neváhal som a prijal.
Dnes už je to siedmy rok, čo pôsobíte v AKC. Je vôbec možné, že by ste odišli tancovať do iného súboru?
Možné to asi je, ale nechcem. S Akramom sme si vytvorili veľmi dobrý vzťah na profesionálnej, ale aj na kamarátskej úrovni. Jeho práca je ustavičné objavovanie a hľadanie niečoho nového. Nedrží sa v mantineloch, stále sa snaží rásť a toto s ním prežívam aj ja. Veľa umelcov má tendenciu skĺznuť k uvažovaniu – toto sa ľuďom páči, toto sa dobre predáva, tak v tom budeme pokračovať. Pri práci s Akramom som to nezažil. Každá produkcia má nové prekážky, a hoci má svoj rukopis, snaží sa posúvať. Zatiaľ som nenašiel skupinu, ktorá by ma tak oslovila, že by som bol ochotný ísť znovu sa trápiť na konkurz. Možno si niekto povie, že som spohodlnel, ale hovorím, že som sa vyformoval, – mám svoj názor, predstavu o tanci. Chcem fungovať kreatívnejšie, nielen pre niekoho interpretačne pracovať. V Akram Khan Company som dostal veľký priestor.
Stal sa z vás asistent choreografa. Ako vnímate taký posun?
Z profesionálneho hľadiska je to skvelé. Mám rodinu na Slovensku a teraz mám väčšiu časovú slobodu. V rámci súboru som postúpil akoby na vyššiu pozíciu a mám možnosť komunikovať s ostatnými svoje plány a uplatňovať ich. V neposlednom rade je to však pre mňa pozitívne aj ako pre umelca – Akram má množstvo kontaktov a pracuje so širokým záberom, spoluprácou s ním sa môžem dostať k novým príležitostiam aj ja. My dvaja sme si sadli a už viackrát mi naznačil, že ma radí do svojho blízkeho tímu a bol by rád, keby sme s ním ako jeho blízki spolupracovníci zostali čo najdlhšie. Viem, že čo projekt, tam ma zavolá. Nehovoriac o možnosti realizovať sa stále viac kreatívnym spôsobom ako pri predstavení iTMOi.
Aký je váš vklad v predstavení, ktoré je variáciou na život skladateľa Igora Stravinského a jeho slávne dielo Svätenie jari?
Akram pri nácvikoch iTMOi trávil veľa času prácou na ďalších projektoch a skúšky prebiehali pod mojím vedením a kolegu Josého Aguda. Mali sme choreografickú voľnosť, dávali sme tanečníkom zadania a postupne vyberali jednotlivé pohyby, ktoré nám predvádzali. Kombinovali sme ich, menili dynamiku a následne ich prezentovali Akramovi na schválenie. On je typ choreografa – čím viac materiálu, tým lepšie. Aj preto sme mohli predvádzať množstvo nápadov, občas aj prvky či tanečné čísla, ktoré nesúviseli s témou predstavenia, a on si následne vyberal. Podchytávali sme detaily, veľa komunikovali, upozorňovali na to, čo si on nevšimol. Bola to dynamická komunikácia.
Je dobré, ak tanečníci rozumejú téme, ktorú predstavenie spracúva? Alebo stačí, ak sa do tanca vložia intuitívne?
To vždy závisí od choreografa. U Akrama sa nedá hovoriť o prehnanom plánovaní. Má tému. V tomto prípade to bolo Svätenie jari. Spravil rešerš na život Stravinského, vypichol nejaké body, niečo nám o nich povedal. Ale to, čo bolo prezentované na začiatku, je vo výslednej podobe často celkom iné, posunuté. Je intuitívny. Necháva otvorený priestor, čo môže byť pre niektorých tanečníkov frustrujúce, pretože nevedia, kam majú smerovať. Ale viesť sa necháva Akram a keď ho niečo zaujme, upozorní na to a rozvinie ďalej. V tomto projekte bolo veľa otázok. Tanečníci hovorili, neviem, čo robím, neviem, kam idem. Som správne nasmerovaný, pýtali sa. Ale Akram sa neuzatvára do štruktúr, pretože tak vraj môže prichádzať o jednotlivé východiská. Chce, aby sme ich objavili spoločne.
Aká je životnosť tanečníkov v prestížnom súbore, ktorý so záujmom sleduje celý svet?
Ako som už povedal, v Akram Dance Company nie je choreograf ten, kto vymýšľa celý pohyb. Tvorba je na pleciach tanečníkov. Je to však aj pozitívne – tanečník môže urobiť a ponúknuť pohyb, pri ktorom nie je limitovaný. Ak niekto nespraví fyzicky náročný pohyb, nebude ho predsa tancovať v predstavení. Ak tanečný materiál vychádza z tanečníka samého, on dobre vie, čo si môže dovoliť a potom pohyb môže opakovať a neublíži si. Podobný spôsob práce funguje aj u ďalších choreografov a v takýchto súboroch je životnosť tanečníkov omnoho dlhšia.
Foto: Jean Louis Fernandez pre Akram Khan Company
Vy sám ste v predstavení iTMOi už nechceli tancovať. Napokon vás javisko predsa len zlákalo?
V prípade slovenského uvedenia projektu iTMOI, kde sa objavím v predstavení, je to symbolické – Slovák na slovenskej pôde. Tancoval som však v predstaveniach aj pred pár týždňami v Rakúsku na festivale súčasného tanca. Tam bola dôvodom trochu smutná situácia, keďže jednému z mojich kolegov tanečníkov zomrela mama. Musel som ho zaskočiť. V blízkej budúcnosti budem viac v tvorivej spolupráci, ale javisko ešte neopustím.
Rakúšania vás prijali pozitívne, čo očakávate od slovenského publika?
Divácke reakcie vo Viedni boli skvelé. Verím, že Viedeň a Bratislava sú si podobné a oslovíme aj slovenských divákov. Predstavenie ponúka uhrančivú hudbu, krásne nasvietenie a kostýmy, skvelé tanečné výkony a to by mohlo chytiť slovenské publikum. Slováci súčasný tanec stále nazývajú avantgardou, tvrdia, že je len pre určitú sortu ľudí. Ale predstavenie iTMOi je spravené až tak operne, je veľkolepé, tanec je štylizovaný a charakterový, to by mohlo prilákať do divadla aj slovenských divákov, ktorí sú zvyknutí chodiť predovšetkým na balet a operu.
