Dramaturgia Činohry SND v Bratislave Littellovým textom siahla po ďalšej súčasnej hodnotnej literárnej predlohe, ocenenej v čase vydania v roku 2006 hneď dvoma významnými cenami – Goncourtovou cenou a Veľkou cenou za román francúzskej akadémie. Tak dramatizácia, ako aj jej inscenačná podoba sú veľmi silnými výpoveďami o mechanizme nielen vzniku násilia, ale aj o príčinách jeho udržania sa v nás. Hlavný hrdina Aue (vynikajúci Ľubomír Kostelný), milenec vlastnej sestry v detstve, vynútený homosexuál, intelektuál, právnik a dôstojník SD, bez problémov vraždí nielen ukrajinských židov, ale aj vlastných rodičov a ochrancu.
Po skončení vojny sa dokonca stáva slušným občanom Francúzska. Jeho životné peripetie sú rozprávané ako temná fraška. Aue v epických predeloch (monológoch) vždy iba „stručne“ skonštatuje, ako sa dostal k SD ako homosexuál, ako sa mu oddelila ruka od tela pri dorážaní obetí masového vraždenia atď. Pointuje kruto-ironickým spôsobom krutosti, ktoré napáchal. Krutými pointami sa však „nekomentujú“ iba Aueho motívy, ktoré ho viedli do radov poslušných vykonávateľov neľudských príkazov. Pointa ako dôležitý výrazový prostriedok sa využíva aj pri iných postavách – Doktor Hohenegg (Maroš Geišberg) tak ukončuje spory „svedomia“ svojich kolegov dôstojníkov, pretože, ako hovorí, z filozofického hľadiska smrť nie je dôležitá. Veliteľ (vynikajúci Jozef Vajda) je v záverečnom výstupe „hodovania“ a úpadku už nesvojprávny, neovláda svoje útroby, zmýva svoje hriechy vo vani plnej vriacej vody – až ho nakoniec kolegovia zastrelia.
Krutými pointami je aj trhajúca a neodpúšťajúca hudba Mariána Čekovského (škoda, že iba z dramatizácie môžeme vyvodiť, že pravdepodobne niekde spodobovala antické bohyne pomsty Erínye). Krutou pointou je však samotný príbeh – Aue ho končí slovami, že to, čo je schopný spáchať on, sme schopní spáchať aj my.
Inscenácia je v prvom rade divadelným koncertom, v ktorom tvorcovia aj herci už pri jej vzniku zaujali rozhodujúci postoj k téme. Dôsledne profesionálnym prístupom vytvorili varovanie. Nie iba tým, čím katarznému rozuzleniu napomohol autor predlohy: jednotlivé postavy postupne – ako trest za svoje činy – zošalievajú. Ale aj herecky plne tvarovaným, pokojne ukazovaným, dôsledne odhaľovaným zločinom.
Jonathan Littell síce napísal fiktívne memoáre o nemeckom intelektuálovi, obraz o našom konaní počas vojen, ktorý sa s ich pomocou podarilo vytvoriť i na pôde Činohry SND, je nielen temný, ale aj alarmujúci. Hovorí totiž, že utešiť nás môže – ak nemáme srdce, ale iba rozum – len fakt, že predloha rozpráva fiktívny príbeh.
Hodnotenie Pravdy: 5/5
Jonathan Littell: Láskavé bohyne / réžia: Michal Vajdička / scéna: Pavol Andraško / kostýmy: Katarína Hollá / hrajú: Ľuboš Kostelný, Alexander Bárta, Marián Geišberg, Milan Ondrík, Táňa Pauhofová, Emília Vášáryová a ďalší / premiéra: Činohra SND 2. apríla
