Už od študentských inscenácií sa Lukáš Brutovský profiluje ako režisér s jasným názorom, špecifickou poetikou a s dramaturgickým príklonom k spoločensko-kritickým komédiám. Výnimkou nie je ani jeho Les. Aj tu nevtieravo upozorňuje na súčasné politické alúzie (obohacovanie sa, kalkulovanie, karierizmus), no ústrednejšou témou je pre neho divadlo. Na prázdnom javisku rozohráva mizanscény, v ktorých sa neustále pohráva s témou divadelnosti. Reflektory spustené nad javiskom a využitie opony len zdôrazňujú, že všetko je ilúzia. Ale zostáva tajomstvom, či o tom vedia aj postavy. Režisér správne zvýraznil motív, že práve tí najnormálnejší a hlavne najmorálnejší, herci Šťastlivcev a Nešťastlivcev, sú spoločnosťou odsudzovaní. Aj keď sú teatrálni a niekedy skutočne netušíme, či hrajú, alebo je to ich civilná poloha, sú stále skutočnejší ako sedliacka smotánka – na čele s lakomou statkárkou Gurmyžskou.
Pre Brutovského je nositeľom myšlienky herec. Gurmyžskú (Jana Oľhová) najčastejšie situuje do centra javiska, kde okolo nej všetci doslova pobehujú. Herečka v kreácii využila svoj typický cit pre nadhľad a situáciu. Nestála mimika, živé gesto, jasne modulovaná myšlienka z jej výkonu robili skutočný stredobod inscenácie (aj keď jej možno niekedy vyčítať nadužívanú expresívnosť). Daniel Heriban a Marek Geišberg ako Nešťastlivcev a Šťastlivcev zámerne vytvárajú absolútne herecké protiklady. Heriban ako seriózny a upätý tragéd, pri ktorom neraz ťažko určiť, kedy túto formu hrá a kedy nie (niekedy ho však režisér tlačil do nadbytočnej teatrality). Naopak, Geišberg ako uvoľnený komik, kde predviedol a opäť len potvrdil svoj zmysel pre rytmus a (slovnú aj pohybovú) pointu. Daniel Žulčák vynikol ako mladý karierista Bulanov, ktorého herec zo začiatku predstavuje úsporne, bez výraznej prepiatosti. No neskôr, keď sa postava dostane statkárke (doslova) pod sukňu, je to práve on, kto pevným gestom a povýšeneckým pohľadom diriguje všetkých okolo seba.
Dirigovanie a spievanie „ako niekto píska“ je totiž jedným z hlavných motívov, ktoré inscenáciou pretekajú. Notové pulty sú na scéne stále prítomné a postavy v nich často hľadajú oporu, aby vedeli „akú notu“ majú spievať/hrať. Opäť pripomínajú princíp, že v Lese je všetko divadlom. Brutovského inscenácia patrí medzi kvalitné diela, ktoré si zaslúžia pozornosť. Aj keď nedostatky v práci s tempom, jasnejším precizovaním niekoľkých situácií či presným určením žánru z nej nerobia udalosť sezóny, v každom prípade sa do martinského Lesa oplatí zablúdiť.
Hodnotenie Pravdy: 3,5 / 5
A. N. Ostrovskij: Les / réžia: Lukáš Brutovský / scéna: Jozef Ciller / kostýmy: Zuzana Hudáková / hrajú: Jana Oľhová, Dano Heriban, Marek Geišberg a ďalší / premiéra: SKD Martin 11. apríla
