„Ak chcete poznať príbeh, treba si prečítať román. Ale balet? To je trochu iná vec. Je to subjektívny pohľad režiséra, je to pokus o prejav vlastného názoru a svojho cítenia daného diela. Pokus preniesť príbeh cez plastiku pohybu. Keď čítame knihu, predstavujeme si to každý po svojom. Keď vidíme aj dobre spracovaný film, stále máme pocit, že to nie je tak, ako by sme to chceli vidieť. Preto by som aj to, čo vzniká v Košiciach, nazval skôr Anna Karenina dreams. A to je už iná štruktúra,“ povedal hosťujúci ruský režisér a choreograf Kirill Simonov.
Siahol po hudbe Rodiona Ščedrina, ktorý roku 1971 skomponoval balet Anna Karenina pre svoju manželku Maju Pliseckú. Primabalerína Veľkého divadla v Moskve sa zhostila aj titulnej úlohy (v Zarchyho filmovej adaptácii slávneho románu z roku 1967 si zahrala „len“ kňažnú Tverskú) a po prvý raz sa uplatnila aj ako choreografka.
„Mám pocit, že Ščedrinova partitúra je veľmi silná a dramatická. Je to európska hudba, hoci bola napísaná za sovietskych čias. Myslím si, že je naozaj súčasná a veľmi zaujímavá svojou štruktúrou. Obsahuje množstvo momentov, ktoré zobrazujú vnútorné stavy a sny Anny. Je to akoby sa ona pozerala na svoj život a svoj strašný príbeh zvonku. Akoby sme ju špehovali,“ pokračoval režisér a choreograf.
Kirill Simonov si do Košíc priviezol svojich stálych spolupracovníkov – ruského scénografa Emila Kapeliuscha, litovskú kostýmovú výtvarníčku Stefaniju von Grawrog a fínskeho svetelného dizajnéra Aleksandra Mustonena. „Každé Simonovovo predstavenie je exkluzívny originál, nikdy ich neprenáša z divadla do divadla,“ pripomenul scénograf Emil Kapeliusch. „Ťažký je predovšetkým pohybový slovník choreografa, plastické pohyby celého tela si vyžadujú dokonalú techniku. Prvýkrát sme sa pri práci stretli s tým, že sme nemali priestor na žiadnu kreativitu a voľnosť pri tvorbe pohybov. Kirill je veľký detailista a všetko musíme tancovať presne tak, ako to chce on,“ povedala predstaviteľka Anny Eva Sklyarová. Vo svojej doterajšej kariére vraj nič ťažšie ešte netancovala, napriek tomu sa do predstavenia Anna Karenina zamilovala.
„Pre mňa je Anna ako exponát v múzeu. Môže sa páčiť alebo nepáčiť, znervózňovať, môže vyvolať búrku nepochopiteľných, nepríjemných pocitov, môžeme ju ľutovať, ale ona trpí tým, ako ju stále sleduje spoločnosť. Vo veľkej miere ju zlikvidovala nielen láska, ale aj konzervatívnosť doby, pravidlá a zákony, pre ktoré celý tento príbeh nemohol dobre dopadnúť,“ dodal Kirill Simonov.
