Kto túto knihu čítal, asi bude zvedavý, ako v divadle inscenovanie zložitého deja zvládli. Dá sa povedať, že hlavnou postavou príbehu je pes, volá sa Žofka a práve toto vzbudzovalo otázky: ako asi dostanú na javisko jazvečíka a ako s ním budú herci hrať? Tvorcovia to vymysleli výborne – jedna z herečiek má dvojúlohu: hrá dievčatko a zároveň psíka. Viac úloh dostali aj ostatní herci – stelesňujú rôzne, často protichodné, postavy. Je obdivuhodné, ako rýchlo sa vedia preorientovať z jednej do druhej, ako pri všetkej úspornosti – pokiaľ ide o kostýmy alebo rekvizity – sa dokážu preinačovať. Ako živé sú aj farebné tulivaky, ktoré sú chvíľu nábytkom, chvíľu sa z nich zostaví potrebná konštrukcia a keď psík, vlastne sučka Žofka začne rodiť, zrazu je z dvoch poddajných vrecovitých lalokov pôrodná cesta a malé psíčatá sú z nej vyvrhované rovno na scénu. Samozrejme, zasa ich hrajú tí istí herci a zasa uveríme, že to sú šteniatka.
Námetom Šebestovho románu a tejto hry je rodina. Deti trpia, keď sa im rozpadáva pred očami, a snažia sa zachraňovať, ba aj usmerniť rodičov. V tomto prípade sa to podarilo – zablúdivší ocko sa vrátil a zasa sú všetci spolu – mama, otec, syn a psík. V jednoduchom príbehu je rozpracovaných viac motívov, napríklad aj prítomnosť smrti, alzheimera, naznačené sú rôzne banálne problémy. Vynikajúco vyšli postavy starých rodičov, o psíkovi ani nehovoriac. Keď herečka kýva nohou, dali by ste ruku do ohňa za to, že je to vrtiaci sa psí chvostík. Divadlo je ilúzia, v prípade Ludusu veselá a hodnoverná. Divadlo nájdete na Pribinovej 25 (Tower 115), neďaleko areálu Eurovea.
