Na začiatku bol geniálny nápad legendy českého divadla Sone Červenej a skladateľa Aleša Březinu vytvoriť mimoriadne divadelné predstavenie, ktoré by pripomenulo sté výročie začiatku 1. svetovej vojny – osudového momentu, ktorý uzavrel starú a otvoril novú epochu európskej histórie. Všetko sľubovalo veľkorysý zážitok okorenený takou potrebnou reflexiou našich moderných dejín. Podarilo sa prehovoriť presláveného amerického režiséra – scénického mága Roberta Wilsona, s ktorým mali Červená aj Březina blízke vzťahy z niekoľkých nadmieru úspešných projektov, produkcia získala niekoľkanásobne vyššiu finančnú sumu, zaručujúcu pokrytie režisérových veľkorysých plánov. Skvelé literárne predlohy, režisér, unikátna hudba v živom predvedení, vynikajúci herci, osobnosť divadelnej pamätníčky Červenej, ktorá sa narodila len sedem rokov po konci 1. svetovej vojny. A navyše zhmotňujúci sa prízrak vojny na Ukrajine, ktorý priamo vyzýval na zasadenie reflexie vojnového šialenstva a absurdity do aktuálneho kontextu. Zdalo sa, že sa rodí nevídané predstavenie.
Optimista, Pesimista a Čas
Začiatok sa odohral – presne podľa očakávaní – predstavenie plné hudby, farieb, tanca, baletu, ohromujúcich scénických a svetelných efektov vo veľkom štýle. Po scéne, tvorenej bodovými svetlami, ktorými sú vybodkované obrysy panorámy starej Prahy, pochoduje groteskným maršom celá herecká spoločnosť v dokonale štylizovaných maskách, ktoré nezaprú inšpiráciu nemeckým kabaretom. Samopašný úsmev zmrzne divákom na perách v okamihu, keď sa na dosah, priamo pred nimi, zjaví bielo nalíčená tvár osemdesiatosemročnej dámy Sone Červenej, pomaly sa vznášajúcej z hlbín orchestriska v uhrančivej úlohe všemocného a neodbytného Času. Jej málovravné, ale o to pôsobivejšie repliky prednášané s výslovnosťou a noblesou starej hereckej školy krúžili v mozartovsky veľkolepom interiéri Stavovského divadla ako zlovestné čierne havrany.
Od počiatku zaujme poctivá divadelná hudba. Podmanivé melódie, farbisté harmónie a „treskuté“ rytmy živého orchestra oscilujú medzi názvukmi barových šansónov, vojnovou vravou a experimentálnou vážnou hudbou – všetko s ľahkosťou a nadhľadom skomponované Alešom Březinom. Tým bol však bohužiaľ nadhľad a ostrovtip vyčerpaný.
Snová vidina sa končí rovnako náhle, ako sa začala – strihom čiernej opony. Na predscéne sa objavujú dvaja klauni – optimista a pesimista, evokujúci zlaté časy Oslobodeného divadla Voskovca a Wericha. Srdce diváka si už už túžilo poskočiť pri pohľade na „dvoch intelektuálnych klaunov, ktorí si v duchu pohadzujú farebnú loptičku abstraktných predstáv“ (citát z predscény V+Werich) a odvážne glosujú aktuálne politické dianie. Ale ejha! Nezáväzný dialóg Wilsonových klaunov je taký kŕčovite prehraný, že miesto smiechu vzbudzuje u väčšiny divákov pocit trápnosti. Ten je umocnený absenciou akejkoľvek pointy. Ako nepodarený hollywoodsky remake francúzskej tragikomédie.
Svieži Ján a Enikő
Nádeje divákov lačných po senzácii sa postupom času a monotónnym opakovaním efektov, prázdnych gagov a príhovorov zaburinených ošúchanými klišé beznádejne rozplývajú a po hlbšom ponore či britkom presahu ani pamiatky. Občas síce vyniknú brilantné herecké výkony, nespútaná architektúra meniacich sa farieb, lenže náznak skrytého spodného prúdu divadelnej energie vysychá skôr, než sa vynorí.
Iskrička nádeje na oživenie páčivo „načančanej“, ale mŕtvej výtvarnej a rytmickej dokonalosti sa rozhorí pri autentických slovenských replikách Jána Koleníka zo Slovenského národného divadla a šarmantných maďarských kreáciách Enikő Eszenyi z budapeštianskeho divadla Čo narobíme?
Každá návšteva divadla je risk. Sviatočný večer plný očakávaní sa buď rozžiari ako betlehemská hviezda a urobí z vás užasnutých svedkov zázraku vrcholiaceho orgazmom katarzie, alebo oťažie šeďou nudy a zatuchne pachom trápnosti. V prípade Wilsonovej inscenácie 1914 možno len smutne konštatovať, že zázrak sa navzdory nesmiernemu úsiliu a dobrej vôli všetkých zúčastnených nekonal. Divadelný boh skrátka nebol doma.
