Valéria Schulczová: Holokaust ani revolúcia nie sú pre mňa tabu

Valéria Schulczová, režisérka a scenáristka
Valéria Schulczová, režisérka a scenáristka Autor: ,

Valeria Schulczová píše – v tandeme s Romanom Olekšákom - zaujímavé aktuálne hry. Najnovšia, Doktor Macbeth, mala nedávno premiéru v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave. Predtým napísala pre Zdenu Studenkovú hru Leni o "Hitlerovej režisérke“, teraz písala pre Mareka Ťapáka a dej zasadila do dní tesne pred nežnou revolúciou. Názov hry naznačuje podobenstvo so Shakespearovou hrou, v ktorej sa bojuje o moc. Tak je to aj v novej hre Valerie Schulczovej. Revolúcia prináša nádej, ale pre niekoho je ohrozením. Takým strašným, že sa neštíti ani zločinu.

Napíšete hru na telo každému, kto vás o to požiada, ako to pred časom urobil Marek Ťapák?

To nie. S Romanom Olekšákom sme však už dávno plánovali, že napíšeme politickú hru – nie v zmysle straníckej politiky, ale s určitým presahom. Spojilo sa nám to s Marekovou prosbou, čo je ideálne. Najlepšie sa píše, keď máte konkrétnu objednávku a viete, že vec sa zrealizuje v dohľadnej dobe. Na písanie do šuplíka nie je čas, pretože človek sa niečím musí aj živiť.

Tak ako keď ste napísali hru Leni o Hitlerovej režisérke Leni Riefenstahlovej pre Zdenu Studenkovú?

Áno, ale vtedy nás oslovilo Národné divadlo, nie Zdena. Dramaturgia divadla nám ponúkla možnosť napísať hru na telo a vzápätí ju aj inscenovať. Takže to hneď bola veľmi konkrétna objednávka.

Hercov do najnovšej hry Doktor Macbeth ste si vyberali vy či divadlo?

Všetkých hercov sme si zvolili my. S Marekom Ťapákom sme sa zhodli a pomerne rýchlo sme hru s Romanom Olekšákom napísali. Najlepšie sa nám píše hneď a s jasnou predstavou obsadenia. Postavy môžete formovať podľa hercov, ich naturelu a možností. Vždy je to inšpiratívne, keď viete, kto bude danú postavu hrať, čím asi ju naplní.

Koľko trvá, kým napíšete hru? Ktosi sa zmienil, že hra začala vznikať v období slovenských prezidentských volieb. Ide to tak rýchlo?

Doktor Macbeth vznikol rýchlo, pretože sme „vycepovaní“ z televízií a zo seriálov, hoci toto je samozrejme úplne iný druh písania. Dôležité je, aby vás potiahla téma, príbeh. Sme však schopní prinútiť sa a písať denne sedem, desať i pätnásť hodín, až kým práca nie je hotová. Niekedy v decembri sme sa o Doktorovi Macbethovi začali baviť, v januári sme hru začali skladať. My si nesadneme a nepíšeme hneď dialógy, ale najskôr si postavíme bodový scenár, takú osnovu hry. Až potom, keď máme úplne jasnú predstavu, začneme vytvárať repliky, hrať sa s jednotlivými situáciami a podtextami. Takže vo výsledku sme Doktora Macbetha písali asi mesiac.

Keď si teda porovnáte hru Leni a Doktora Macbetha – je ľahšie písať o období druhej svetovej vojny, ktoré si už dnes veľa ľudí osobne nepamätá, alebo o revolúcii v novembri 1989, ktorú majú mnohí stále v živej pamäti?

Nedá sa povedať ľahšie či ťažšie. Je to iné. Pri Leni sme si zvolili formu televíznej talkšou, ktorá nám dala rámec fungovania deja. Zvolili sme si to preto, že literatúra, filmy a televízia už obdobie holokaustu spracovali na tisíc spôsobov. My sme chceli ponúknuť niečo zaujímavé, čo by vytvorilo herecké príležitosti a inú optiku na túto bolestnú skúsenosť Európy. Zároveň sme nechceli byť didaktickí. Pri Doktorovi Macbethovi sme zasa hľadali silný príbeh, cez ktorý tému podáme. Primárne sme sa snažili pomenovať si, čo sú to za postavy, kto sú a ako žijú a do akých vzťahov ich pustíme. Politika bola pozadím a až postupne do toho príbehu začala prerastať, čo však bolo vedomé.

V čase nežnej revolúcie ste mali 15 rokov, čo si z nej pamätáte?

Pomerne veľa, ja som ten hlupák, čo vždy nabehne do prvých šíkov. Som z Bratislavy, o to to bolo jednoduchšie. Niekedy v ôsmej triede základnej školy som sa dostala do silného rozporu s pionierskou vedúcou a užila som si tie nadávky, že som kapitalistické hovno a protištátny živel a ona zariadi, že ma vyhodia z gymnázia, na ktoré ma prijali. Bola to bývalá eštebáčka a všetci sa jej báli, ja som si jej moc neuvedomovala, a tak som s ňou mala konflikty. Tam ma prvýkrát zasiahla doba takýmto osobným spôsobom. Na gymnázium som nastupovala s odhodlaním, že do SZM nevstúpim. Len som nestihla byť hrdinom, lebo doba to vyriešila za mňa. Ale stála som na tom námestí a až teraz som si uvedomila, že som na ňom stála sama. Keď sme tam aj šli so spolužiakmi, dav nás rozdelil a človek to vôbec neriešil. Cítila som spolupatričnosť s ľuďmi okolo – podobne, ako keď má v úvode Doktora Macbetha Gabika Marcinková monológ o tom, aké to bolo na námestí úžasné a všetci boli šťastní, keď spievali spolu hymnu. To bol možno môj pocit z tej doby, bola som tak adekvátne naivná v tom pocite. Aj keď možno to nie je naivnosť. Nechcem podľahnúť skepse, že sme boli len akési bábky a niekto rozhodol za nás. Isteže, dav nerozhoduje, pokiaľ nejde o nejakú ozbrojenú revolúciu, ale aj tá je vždy niekým riadená. Ale nechcem prepadnúť tomu, že to bolo márne, zbytočné a že my sme boli len tlupa idiotov, ktorá tam mrzla, a všetko sa rozhodlo inde. Svetová spoločenská situácia bola taká uvoľnená, že to bolo možné, ale ÚV sa zľaklo ľudí.

Boli ste z disidentskej rodiny?

Nie, len som si otvárala hubu a nosila som krížik pod pionierskou šatkou. Mala som také obdobie, keď som cítila, že teraz by som sa mohla stať katolíkom. Bola som taký hľadač a mudrlant. Moja mama vedela, že nemá zmyslel mi niečo prikazovať, alebo zakazovať, že ju aj tak nakoniec zlomím svojou tvrdohlavosťou a „rozumnými“ argumentmi. Ale moja mama mala vždy osobnú odvahu, taká tichá sila. Stála síce v pozadí, ale stála za mnou. Ale nie, disidenti sme neboli.

Podarí sa touto hrou priviesť mladých do divadla? Majú o historické udalosti záujem? Aká je vaša skúsenosť?

Moja skúsenosť s mladými ľuďmi je minimálna. Myslím tým s nejakými väčšími skupinami mladých ľudí. Nikdy sa nedá presne predvídať, aký divák do divadla príde. Aj pri Leni mali v divadle obavu, že teraz prídu do divadla šíky kotlebovcov – práve vtedy vyhral voľby. Ale ja si myslím, že kotlebovci si nenájdu cestu do divadla, lebo ani nevedia, že divadlo existuje. Chcem ale veriť, že v Bratislave žije dostatok mladých ľudí, ktorí majú záujem o divadlo a že si hru nájdu. Aj ja som sa v šestnástich zaujímala o divadlo a hľadala som si inscenácie, ktoré chcem vidieť.

Chodili ste aj do Divadla P. O. Hviezdoslava, kde sa Doktor Macbeth hrá?

Áno. Pre mňa je česť skúšať a inscenovať v tomto divadle, aj keď už je to mestské divadlo. Tu som videla slávne inscenácie a dnes som tu mohla režírovať! To je skvelé. Videla som tu toľko vecí, ktoré ma ovplyvnili – možno aj my našou hrou niekoho ovplyvníme. Písať hru pre toto divadlo je splnený sen, ktorý som vlastne nikdy ani nesnívala.

Pre akú generáciu najradšej píšete alebo režírujete?

Takto si to človek asi nepovie, prianie je, aby do divadla prišli všetky generácie. Nešpecifikujem si to. Túto otázku si človek viac kladie asi vtedy, keď robí pre televíziu.  

Ale predsa – ktorá vaša hra bola najbližšia mladým?

Asi keď som robila v Prahe, v Divadle na Zábradlí. S Ivou Klestilovou sme napísali text Barbíny. Bolo to v období, keď sa objavila prvá séria SuperStar a všetky televízne šou tohto druhu mali divácky ohlas. Hru sme napísali v kontexte s týmto boomom a vtedy naozaj chodila do divadla najmä generácia dvadsiatnikov a mladších. Barbíny prijímali s obrovským smiechom. Až sme boli v šoku z toho, akým spôsobom tí diváci fungovali. Takže to bolo asi najviac cielené na mladých. Ale inak človek nemá presnú predstavu, kto na hry chodí.  

Valéria Schulczová písala scenáre aj pre seriál...
Valéria Schulczová písala scenáre aj pre seriál Odsúdené. Autor: TV Joj

Ste aj spoluautorkou hry, ktorá vychádzala z Mináčovej knihy Dúchanie do pahrieb. Bola to už predzvesť vašich projektov o konkrétnych ľuďoch či udalostiach, ktoré vznikajú na objednávku?

Áno, hra Dúchanie do pahrieb bola venovaná 150. výročiu revolúcie v rokoch 1848–49. Inicioval ju myslím divadelný ústav SAV. Snažili sme sa vytvoriť skôr takú vizuálnu fresku, mali to byť obrazy, ktoré sa vzťahujú k štúrovcom, ale tým, že išlo o Mináča, bol to neštandardný pohľad na meruôsmy rok. Ale v skutočnosti bola prvou hrou – takou už naozajstnou – Stačí povedať, nie. Písala som ju s Petrom Kubom a bolo to protidrogové predstavenie v Divadle Ludus. To bolo úplne pre mladých.

Je nejaké obdobie, o ktorom by sa vám zle písalo, lebo je vám úplne cudzie?

Myslím, že také obdobie nie je. Zatiaľ mi nenapadá. Žiadna téma nie je pre mňa tabu. Asi sa dá písať o všetkom, keď človek nájde kľúč. Ale – nemusí ho vždy nájsť.  

Máte predstavu, čo by ste chceli robiť najbližšie? Bude to niečo náročné, k čomu sa ťažko hľadá kľúč?

Asi by sme chceli niečo také napísať… Asi by nás zaujímala v tejto chvíli katolícka cirkev.  

Ako by ste na to išli? Bolo by to o Robertovi Bezákovi?

To ešte nechcem vyzrádzať, ale ono je to vždy tak, že najprv človek presne nevie tú vec pomenovať, je to len v podobe impulzu, pocitu. Ten nápad sa neviaže len k jednej konkrétnej veci alebo človeku. Téma musí byť vnímaná v komplexnosti a v kontexte – až vtedy sa stáva zaujímavou. Niekedy je to tak, že témy visia vo vzduchu, len ich stiahnuť za nohy. Niekedy sa vám to podarí ako prvému, niekedy nie.

Je písanie takýchto divadelných hier lahôdka oproti písaniu scenárov televíznych seriálov?

Je to lahôdka, lebo musíte písať a myslieť úplne iným spôsobom. Je to iné, ale pomáha nám tá "vypísanosť“ z televíznych seriálov. A potom – sú seriály, ktoré vás bavia veľmi. Len v televízii je to beh na dlhú trať. Musíte uvažovať inak. Príbeh rozkladáte do veľkého času. V hre treba príbeh prispôsobiť tomu, aby sa dal vystavať dejový oblúk v krátkom čase, inom tempe rozprávania, s inou štruktúrou. A je dobré myslieť i na to, že v hľadisku bude živý divák.

Ako funguje písanie v tandeme? Ste už s Romanom Olekšákom na seba zvyknutí?

My najprv spoločne hľadáme tému. To býva pri káve a ja vyfajčím aj veľa cigariet. Potom staviame bodový scenár, kde je napísané veľmi presne a trefne, čo sa v každom jednom výstupe odohrá. Potom si už sadneme k počítaču – mám zimnú záhradu, kde sedíme – a tam to celé napíšeme. Takže, naozaj píšeme spolu.

Ako sa líšilo písanie hry Leni a Doktora Macbetha? V hre o roku 1989 je jazyk úsečnejší a hutnejší…

Tu bolo práve ťažké, že sme zvolili ten veľmi strohý jazyk. Je to takmer jednovetný purizmus, repliky sú krátke. Herci sa až zľakli, lebo to je najťažšie. Na takej ploche zahrať tak, aby to znelo autenticky a pravdivo. Naozaj sme veľmi komplikovane hľadali každú repliku, rozoberali sme, čo tou vetou chce postava povedať, ako to myslí, ako to vnímajú ostatné postavy, kto kedy klame a kto tomu vtedy verí, aký tam bude podtext? Bolo to trochu ako skladačka detektívky. Hra Leni bola predsa len iná – tam sme vedeli, aké historické fakty do nej chceme dať a museli sme nájsť spôsob, ako ich budeme vyjadrovať, akú emóciu text ponesie.

Mal Marek Ťapák právo do textu hovoriť? Ako presne vznikla vaša spolupráca?

S Marekom Ťapákom sme sa poznali osobne, robili sme spolu v televízii seriály Odsúdené a Horúca krv. Keď ste s niekým na pľaci dlhé hodiny, tak sa bavíte o všetkom možnom. Jeho objednávka vyplynula asi aj z debát, ktoré sme tam viedli. Ale nešlo o obsah textu. O téme, ani o deji hry Marek nemal žiadnu predstavu. Tú sme si sformulovali s Olekšákom my. Dôležité bolo, že vôbec našiel odvahu – to je síce hlúpe a nepresné slovo, možno skôr odhodlanie – navrhnúť: stretnime sa a skúsme sa o tom pobaviť naozaj vážne.

Dal podnet. Hneď ste vedeli, že on bude aj hrať? A čo tam bude hrať?

No, keď si herec objedná hru, je ťažké mu povedať: A ty tam nebudeš! My sme im úlohy písali na telo všetkým. Marek stvárňuje primára komunistu. Na Anne Javorkovej v role jeho manželky sme sa zhodli okamžite, lebo s pani Javorkovou som už dlho chcela robiť. A Majo Mitaš s Gabikou Marcinkovou boli tiež naša prvá voľba. Vlastne sa to poskladalo veľmi rýchlo. Sme radi, že všetci herci ponuky hneď prijali.  

Ako reagovala Anna Javorková na úlohu Nade Makovcovej, televíznej redaktorky Aktualít a dcéry člena ÚV KSS?

Mlčanlivo, ale v pozitívnom zmysle, keď už ani netreba viac slov. A myslím, že je v tej postave bravúrna, vdýchla jej strašne veľa. To, že je to typ herečky, ktorá hrá fatálne ženy, bolo pre nás výzvou. Bavilo nás dostať do jej postavy aj sarkazmus a cynizmus, pre ňu možno nezvyklý. Ona ho v sebe má, aj keď ho často neukazuje. V tejto hereckej polohe je úplne famózna, aspoň pre mňa.

Diváka trochu mätie, že sa dej odohráva vo vile, v miestnosti, ktorá pôsobí ako prízemie, nanajvýš prvé poschodie. Dej však naznačuje, že terasa je vysoko, veľmi sa zdôrazňuje nebezpečné uvoľnené zábradlie… 

Nie je to prízemie, je to poschodie v rodinnom dome. Nemusí byť príliš vysoko. Stačí, že tá výška je životu nebezpečná.

 

A nebojíte sa lekárov, že sa urazia? Pod tlakom udalostí sa správajú kruto.

My nehovoríme o lekároch ako takých vo všeobecnosti. Mohli to byť aj smetiari, keby sa nám hodili do príbehu. Lekárov sme zvolili preto, že majú vo svojich rukách naše životy. Preto by mali byť etickí. To, že naše postavy také nie sú, neznamená to, že si to myslíme o každom lekárovi. V hre nie je nič osobné, je metaforou stavu našej spoločnosti. My sa zaoberáme rivalitou a mocou, ktorá sa pravdepodobne vyskytuje vo väčšine profesií.

Ešte povedzte niečo o sebe – kedy ste začali uvažovať o divadle?

Keď som mala desať rokov, začala som spievať v Bratislavskom detskom zbore. Spievali sme aj v opere a ja som asi do pätnástich rokov chcela byť opernou režisérkou. Ale potom som objavila činohru a tá ma fascinovala. Povedala som si, toto je to, čo by ma naozaj bavilo. Mala som také drobné odbočenia, keď som chcela študovať históriu alebo medicínu, ale v zásade ma držalo divadlo. Potom ma prijali na VŠMU.  

Činohru ste objavovali práve v tomto divadle, kde teraz uvádzate Doktora Macbetha?

Áno. Úplne prvá činoherná hra, ktorú som vo svojom živote videla – mala som asi dvanásť, bolo Výnosné miesto. Pamätám si, že tam hrali Magda a Milka Vášáryové, Zdena Studenková, pani Grúberová a pán Filčík. Bola to Vajdičkova inscenácia a on bol potom mojím ročníkovým vedúcim. Jedno z mojich milovaných predstavení, ešte na gymnáziu, bolo S vylúčením verejnosti. S mojou najlepšou kamarátkou sme ho videli asi 15-krát. Poznali sme ho skoro naspamäť. Ani vo sne by mi vtedy nenapadlo, že Emíliu Vášáryovú, Joža Vajdu a Annu Javorkovú budem raz poznať osobne, či dokonca s nimi budem môcť pracovať. Emília Vášaryová ma potom učila. A Anne sme napísali postavu. Je úžasné, ak sa vo svojom živote stretnete s takto talentovanými ľuďmi, ktorí vás môžu formovať. Pred dvadsiatimi rokmi ste ich obdivovali a teraz sa z vás pri práci stanú partneri. Ja si nesmierne vážim takéto stretnutia. Pri skúšaní Doktora Macbetha bola Anna Javorková veľkou inšpiráciou.

Marek Ťapák a Anna Javorková v hre Doktor Macbeth.
Marek Ťapák a Anna Javorková v hre Doktor Macbeth. Autor: Braňo Konečný

Ako sa s ňou robí?

Výborne.

Podľa čoho posudzujete, či sa s hercom dobre robí?

Nájdete sa s ním na jednej vlnovej dĺžke – to ľudsky, a ďalšia vec – vyhovuje vám spôsob, akým on ponúka podnety, ako myslí, aké prináša rekcie… Je sen každého režiséra, mať takú herečku ako ona.  

Akým spôsobom ona ponúka svoju invenciu?

Je ťažké povedať to jednou vetou. Ja chcem herca rešpektovať a zároveň do neho trochu vidieť. Nie kvôli manipulácii, ale aby som pochopila, ako myslí. Potom sa dá nájsť cesta na vytvorenie postavy. Ak ste s hercom ešte aj na rovnakej vlnovej dĺžke – myslím ľudsky – dokážete ho lepšie vyprovokovať k tomu, aby šiel vašim smerom. Vychádzate z toho, čo vám ponúka, ale presne viete, kam ho vediete. Dobrý herec vás inšpiruje, objavuje pre vás rozmery postavy, ktoré ste dovtedy nevnímali, alebo o nich ani netušili. S takým hercom vás baví aj vstúpiť do konfliktu. Tí najlepší herci, podľa mňa nikdy nestratia pokoru. Herečka ako Javorková presne chápe, čo od nej chcete, ale zároveň vás neustále prekvapuje.

Nechceli ste byť aj vy herečka?

Nie, nikdy.

Zdá sa, že máte talent…

To som vám len zdá, lebo veľa hovorím. Mali sme herectvo na škole ako jeden z hlavných predmetov a aj som hrala v nejakých predstaveniach, bavilo ma to, veľa som sa naučila, ale herečkou by som naozaj byť nechcela. Nemám na to povahu.  

Valeria Schulczová

Režisérka a dramatička sa narodila v roku 1975 v Bratislave. V rokoch 1994–1999 študovala na katedre réžie a dramaturgie na VŠVU v Bratislave. Pracovala ako dramaturgička v brnianskom HaDivadle, v sezóne 2003/2004 bola jeho umeleckou šéfkou. Od roku 2004 bola dramaturgičkou Divadla Rokoko v Prahe. Režírovala na VŠMU v Bratislave, v HaDivadle v Brne a v Divadle Petra Bezruča v Ostrave, v Divadle Na zábradlí v Prahe, v SND a v mestskom divadle P.O.Hviezdoslava v Bratislave. Je spoluautorkou hier Stačí povedať: nie!, Dúchanie do pahrieb, Leni, Doktor Macbeth atď.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Valeria Schulczová #rozhovor #Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava #Doktor Macbeth #divadelná režisérka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk