Zrodila sa totiž v umelecko-estetickom súzvuku tvorivých zložiek. Režisér Marián Chudovský dôrazne odlíšil prchavú "módnosť“ od nadčasovej aktuálnosti a kľúč k výkladu našiel zvnútra partitúry. Z názorovej symbiózy vizuálnej a hudobnej zložky vzklíčila kompaktná a mnohovrstvová dráma. Žiaľ, v dvoch premiérach odvíjaná s rozdielnou intenzitou.
Nedeľný večer výrazne strácal na napätí. Dirigent Rastislav Štúr kreslil dramatický oblúk s veľkým zmyslom pre ťah celku i detail. V orchestri boli emócie, filigránska lyrika, búrlivé vlnenia. Každý obraz síce dýchal atmosférou, no v priamej závislosti od obsadenia. Bohatým, farebným a diferencovaným zvukom upútal zbor – žiadna statická kulisa, ale dejotvorný prvok. Výsadou Chudovského a jeho tímu je pokora voči predlohe. Neslúži jej však slepo, ale kreatívne pretvára Čajkovského tóny do divadelnej imaginácie. Nie do dobovej fotografie či realistickej drobnokresby. Ale ani do nedešifrovateľnej abstrakcie, odpútavajúcej pozornosť od hudby. Hudba bola primárnym a nespochybneným vodidlom.
Svetelná réžia, viacúčelové plastové scénografické prvky, v prvom obsadení aj prienik do duševných poryvov – to sú tri piliere inscenácie. Posuvné panely, situačne zužujúce hrací priestor, umožnili cieliť priamo na drámu postáv. V mnohom originálne a v pointách čitateľne. Miroslav Dvorský si múdro rozložil sily, takže jeho Hermann dosiahol dramatickú gradáciu. Jitka Sapara-Fischerová má ideálny timbre pre Grófku a v postave Tomského sa doslova našiel Sergej Tolstov. S pevnou vysokou polohou odspievala Lízu Adriana Kohútková a čaro timbru vložila do Poliny Terézia Kružliaková. Z alternujúceho obsadenia výraznejšie zaujala jedine hosťujúca Liene Kinča. Dva večery, dve tváre jednej inscenácie. Škoda, že nie rovnocenné.
Hodnotenie Pravdy: 4/5
