Michal Vajdička: Vyhlasovanie cien som neprežíval

30.09.2014 13:03
Michal Vajdička
Michal Vajdička si prevzal ocenenie DOSKY za réžiu inscenácie Láskavé bohyne z rúk herca Juraja Hrčku. Autor:

"Na ceny si nepotrpím,“ povedal režisér Michal Vajdička. K dvom Cenám Alfréda Radoka a rôznym festivalových oceneniam pribudli DOSKY za réžiu Láskavých bohýň, ktoré získali aj DOSKY ako najlepšia inscenácia sezóny.

Čím vás oslovili Láskavé bohyne po francúzsky píšuceho amerického spisovateľa Jonathana Littella, žijúceho v Španielsku?

Daniel Majling (dramaturg SND – pozn. red.) mi odporučil, aby som si knihu prečítal. Je to román, ktorý vás nenechá chladným. Ostal som zaskočený najmä z emotívneho vnemu a druhého pohľadu.

Myslíte z pohľadu esesáka na druhú svetovú vojnu?

Nacistickí vojaci, ktorých teraz vnímame ako robotov či mimozemšťanov, ktorí nemajú ľudské city – tak sú vykreslení v každom filme – boli tiež ľudia. Inscenáciu sme urobili tak, aby sme si uvedomili, že aj oni boli ľudia. Vo vnútri každého z nás je niečo podobné schované, ale nikto si to nechce priznať. Je len otázka času, kedy to "nabobtná“ a vyvrie. A že by sme si mali dávať pozor, pretože ide o veľmi aktuálny problém.

Aký?

Sme súčasťou konfliktu Západu s Východom. Keďže sme presne v strede, mali by sme si zachovať chladnú hlavu. Nenechať sa zmanipulovať médiami, diktátormi, presadzovanými názormi, ale vypočuť si obe strany, nájsť rozumný kompromis a v žiadnom prípade netlačiť na násilie. Všetko sa dá vyriešiť za okrúhlym stolom.

Láskavé bohyne nie sú prvým predstavením, ktoré bolo nominované na DOSKY v kategórii najlepšia inscenácia. Verili ste, že po štvrtý raz by sa mohla premeniť nominácia na cenu?

Očakával som, že sa to skončí rovnako. Lebo ja som ešte nebol ani objavený (kategória Objav roka – pozn. red.), takže som si myslel, že ma najskôr objavia. A viete čo? Nijako som vyhlasovanie cien DOSKY neprežíval asi vďaka tomu, že mám veľa povinností a konečne svoje divadlo.

Ako syn režiséra ste k divadlu pričuchli odmalička. Vždy ste túžili ísť v otcových šľapajach?

Nebol som dobrý študent, takže rodičia hľadali školu, na ktorú nie sú prijímacie pohovory. Našli takú v Záhorskej Bystrici, takže som vyučený mechanik – opravár silnoprúdových zariadení. Keď sa stavalo Gabčíkovo, ťahal som tam káble. Po skončení školy som nastúpil do Slovenského národného divadla ako osvetľovač. V kariére som rýchlo postupoval. Nie vďaka svojmu otcovi, ktorý mi vždy nedôveroval, ale vďaka režisérom Petrovi Mikulíkovi alebo Romanovi Polákovi, ktorým som robil svetelný dizajn. Päť rokov som sedával na divadelných skúškach a potom som si povedal, že idem študovať ďalej.

Konečne réžiu?

Veľmi som chcel študovať scénografiu, som totiž scénograficko-architektonický typ. Dokonca si myslím, že raz ešte skúsim vyštudovať architektúru, aj si to zaplatím, lebo ma veľmi baví. Bol som vtedy na konzultácii u Jozefa Cillera, ktorý mi dal nakresliť portrét. Asi som ho nenakreslil dobre alebo podľa jeho predstáv, tak mi povedal: ešte dva roky kresli, možno potom… Tak hovorím, skúsim réžiu. Otec sa chytil za hlavu: ježišmária, nie! Načo? Peter Mikulík nás vtedy prijal dvoch.

Meno slávneho otca Ľubomíra Vajdičku vám dláždilo cestu?

Prvú inscenáciu po absolvovaní štúdia réžie som robil v Štátnom divadle v Košiciach. McDonaghovu Krásavicu z Leenane s Kvetou Stražanovou a Dankou Košickou. Obidve mali veľmi rady môjho otca a ten cit sa preniesol aj na mňa, takže som to mal jednoduchšie. Stáli nad nami hviezdy, ako to nazvala Kveta Stražanová.

Krásavica z Leenane bola nominovaná na DOSKY v troch kategóriách: réžia, inscenácia a ženský herecký výkon. Napokon vyšla naprázdno.

Bral som to ako krivdu. Nie, že som nevyhral, ja si na ceny nepotrpím, ale kvôli herečkám. Danka Košická s Kvetou Stražanovou mali DOSKY dostať. Veľa ľudí však inscenáciu nevidelo a od tej chvíle som riešil, ako by to malo fungovať. Dobré by bolo nájsť objektívnejší systém.

Kde vás objavil donedávna umelecký šéf Dejvického divadla režisér Miroslav Krobot?

Na festivale v Plzni, kde sme hrali predstavenie nitrianskeho Divadla Andreja Bagara Všetko za národ. Veľmi sa mu páčilo, tak ma oslovil na spoluprácu.

Dohodli ste sa na Čechovovej Čajke, nakoniec mal premiéru Welshov Ucpanej systém.

Počas skúšobného obdobia Čajky nastali technické problémy. Oslovili sme Danka Majlinga, či vie za dva týždne vymyslieť niečo iné, a prišiel s nápadom na Ucpanej systém Irvina Welsha.

Ktorý vám vyniesol Cenu Alfréda Radoka.

Nie Danovi Majlingovi, ale mne ako najlepšia inscenácia roka. Vtedy som sa dozvedel aj to, že Cenu Alfréda Radoka dostala aj inscenácia Všetko za národ.

Ako tá cena vyzerá?

Voľakedy to vraj bol vavrínový veniec z mosadze. Ja som dostal už len list z vavrínového venca. Je to dobré závažie. Inak, časopis Svět a divadlo chcel zmeniť systém hodnotenia, Nadácia Alfréda Radoka s tým nesúhlasila a ceny zrušili.

Ucpanej systém sa stal kultovým predstavením. Stále je vypredaný?

Stále, ale Dejvické divadlo má len 120 miest. Na čiernom trhu sa lístky predávajú za dvojnásobnú cenu. Ľudia si síce kupujú lístky na "srandu“, inscenácia má však posolstvo a ľudia si to uvedomujú. Na Danovi Majlingovi si vážim, že vie dramatizáciu napísať tak, že sa divák zabaví, čo je lákadlo, ale neodchádza z divadla naprázdno.

Na poste umeleckého šéfa Dejvického divadla ste vymenili Miroslava Krobota.

Aj keď mám problém sadnúť si na jeho stoličku a nikdy som nechcel robiť funkciu.

Ako vás berie súbor legendárneho pražského divadla?

Keď sa Mirek rozhodol opustiť miesto šéfa, predostrel svojmu hereckému ansámblu niekoľko možností. Buď vznikne umelecká rada, alebo sa nájde nový šéf, alebo Dejvické divadlo zanikne. Umelecký súbor si ma zvolil jednohlasne. To všetko mám len z počutia. Potom prišiel Mirek Krobot za mnou a povedal: Pozri sa, Michal! Buď zanikne Dejvické divadlo, alebo budeš robiť šéfa. Čo som mal robiť, keď to divadlo milujem?

Čím je pre vás výnimočné?

Je to spolok ľudí, s ktorými si rozumiem. Popierajú všetky princípy divadla na Slovensku. Sú to ľudia pracovití, chcú robiť len divadlo, ktoré povyšujú nad film a nad televíziu… Jednoducho divadlu sú oddaní, takže pre mňa je Dejvické divadlo ako domov.

Michal Vajdička (38) vyštudoval réžiu na VŠMU v Bratislave. Spolupracoval s mnohými významnými slovenskými i českými divadelnými scénami. Jeho inscenácie získali viacero ocenení. Je umeleckým šéfom Dejvického divadla v Prahe.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozhovor #Michal Vajdička #DOSKY 2014
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku