Ľahostajná svetová vojna
Rodák z amerického Texasu pôsobí na divadelnej scéne od polovice šesťdesiatych rokov a odvtedy úspešne napĺňa koncept vizuálne uchvacujúceho a štylizovaného divadla. Kým jeho najslávnejšie zrelé inscenácie spájali v rovnakej miere formu i obsah, v projekte 1914 dominuje forma. Libreto inscenácie pritom vychádzalo zo sľubných zdrojov. Hra Karla Krausa Posledné dni ľudstva a slávny román Jaroslava Haška Osudy dobrého vojáka Švejka mohli vytvoriť výborný celok.
Konkrétne divák istotne rozpozná Haškovho prostého vojaka, ktorý sa svetovou vojnou preplieta. Spolu s ním aj mnoho iných bizarne komických dôstojníkov, lekárov či servírok. Krausov koncept optimistického a pesimistického pohľadu na svet zas dáva libretu intelektuálnu rovinu. Žiaľ, celé toto nádejné spojenie zostáva len na povrchu. Komické mravčenie sveta sledované cez ďalekohľad z bezpečnej vzdialenosti. Zdá sa, akoby sa Wilsona téma prvej svetovej vojny vôbec nedotýkala. To korešponduje s viacerými situáciami v inscenácii. Informácia o atentáte na Františka Ferdinanda zanikne v čítaní bulvárnych noviniek a jediná obeť vojny na javisku je zastrelená servírka. A napokon aj veta, ktorú v závere vyriekne Pesimista, „zabudne sa, že sa vojna prehrala, zabudne sa, že sa začala, zabudne sa, že sa viedla“, je z toho hľadiska významná. Nadhľad nad tému samozrejme nie je zlý, lenže bez silnejšej výpovede sa akákoľvek štylizácia stáva samoúčelná. Aj tá Wilsonova.
Dívať sa je na čo
Ak sa však diváci chcú iba dívať, majú na čo. Po formálnej stránke ide o neobyčajné dielo. Wilson je skvelý choreograf, ktorý spolu so svojim tímom vytvára ohromujúce obrazy. Herci podchvíľou vyzerajú ako v zrýchlenom filme, inokedy zas ako postavičky vystrihnuté z papiera. Niekoľkonásobné svietenie zadných horizontov, využitie projekcie a dômyselné rozvrhnutie priestoru robia z divadla živý obraz. Farby, svetlo a siluety sú dôležitejšie ako individuálne herecké výkony. Často len bystré oko a veľká chuť spoznávať známe tváre pomôže identifikovať špičkových hercov ako Václav Postránecký, Vladimír Javorský, Taťjana Medvecká či Eva Salzmannová. Používanie materinskej reči bezpečne pomáha rozpoznať Jána Koleníka a Enikő Eszenyi. Každý pohyb hercov či herecká akcia sú strojovo presné.
Divadlo Roberta Wilsona je skutočné „dívadlo“. Záplava farieb, svetiel, hudby a štylizácie je ohurujúca. I tak však bude väčšina divákov odchádzať s rozpačitým pocitom.
Hodnotenie Pravdy: 3/5
1914 / réžia: Robert Wilson / námet: Aleš Březina, Soňa Červená / libreto: Marta Ljubková / hudba: Aleš Březina / kostýmy: Yashi / hrajú: Soňa Červená, Václav Postránecký, Vladimír Javorský, Filip Rajmont, Ján Koleník, Taťjana Medvecká, Eva Salzmanová a ďalší / dátum premiéry 30. apríl 2014 Národní divadlo, Praha
