Luskáčik má medzinárodné obsadenie, tento rok v ňom účinkujú aj maďarská baletka Blanka Páldi a nový francúzsko-španielsky demisólista Thomas Aragones. Do SND prišli spolu s významnou taliansko-americkou sólistkou Michelou Paolacci v septembri 2014. Pýtali sme sa ich, ako sa im žije v Bratislave.
V Balete SND pôsobí vyše sedemdesiat tanečníkov. Okrem domácich sú v ňom umelci zo sedemnástich krajín – Talianska, Ruska, Poľska, Austrálie, Nemecka, Ukrajiny, Kanady, Bieloruska, USA, Rumunska, Moldavska, Veľkej Británie, Rakúska, Maďarska, Japonska, Španielska a Buriatska. Spoločným jazykom v súbore je angličtina.
„Baletní majstri Igor Holováč a Nora Gallovičová, ako aj ďalší hosťujúci pedagógovia a choreografi komunikujú so súborom v angličtine. Máme aj zopár tanečníc, napríklad Japonku Reonu Sato alebo Rakúšanky Sarah Millnerovú a Violu Marinerovú, ktoré sú tu dlhšie a naučili sa plynule po slovensky. Všetky súbory po celom svete majú medzinárodné zloženie, preto sa univerzálnym jazykom stala angličtina. Nikto to dnes nevníma ako prekážku či problém, všetci naši tanečníci ovládajú angličtinu,“ hovorí dramaturgička Baletu SND Eva Gajdošová.
Naturel, temperament alebo exotickejšia fyziognómia cudzincov ich niekedy predurčuje pri obsadzovaní určitých typov. „Ruskí tanečníci prirodzene účinkujú v Ruskom tanci, ktorý je napríklad súčasťou baletu Luskáčik. Japonci tancujú tiež tance s japonským či ázijským koloritom. Ale národnosť nie je pri obsadzovaní určujúca, dôležitejšia je tanečná technika a celkový prejav,“ vysvetľuje.
Balet zblízka
S tromi tanečníkmi z medzinárodného súboru sme sa stretli osobne až dva razy. Boli sme svedkami tréningu v novej budove divadla. Keď sme o dva týždne prišli na fotenie do historickej budovy SND v centre Bratislavy, sólistka Michela už trénovala v Palerme svoju rolu Júlie. V kostýmoch z Luskáčika nám preto pózoval demisólista Thomas Aragones a talentovaná mladá baletka Blanka Páldi.
Pri fotení tanečníkov sa dostávame aj na javisko. Vidíme zblízka textilnú kulisu vianočného stromčeka, kozub, rokokové kreslá, vezmeme do rúk drevenú bábiku Luskáčika. Hoci sa práve nehrá, je to vzrušujúce. Vidíme zblízka, ako Thomas aj Blanka šponujú svoje telá do pôsobivých pozícií. Musia mať pod kontrolou každý sval a keď sa im niečo na fotke nezdá dostatočne profesionálne vypnuté, ak šija nie je dostatočne vystretá, chcú sa fotiť znovu. Základom baletného umenia je dôslednosť, ktorá vedie k dokonalosti.
Bratislava ako dobrý štart
Michela, Thomas aj Blanka sú v Bratislave prvý rok, páči sa im tu. Tridsaťročná Michela, ktorá sa narodila v Ríme americkej matke a talianskemu otcovi, je už skúsenou sólistkou. Vyštudovala prestížne baletné školy v Ríme aj Londýne, v súbore Northern Ballet v britskom meste Leeds bola prvou sólistkou. Ako sa ocitla na Slovensku?
"V Leedse som tancovala jedenásť rokov, vlani som hosťovala v SND v Rómeovi a Júlii a potom som sa vrátila do Anglicka. Cítila som, že sa už potrebujem pohnúť ďalej a keďže sa mi v Bratislave veľmi páčilo, rýchlo som sa rozhodla prísť sem. Vlastne som tu bližšie k domovu v Ríme, ako keď som tancovala na severe Anglicka. Moja rodina má do Bratislavy priamy let z Ríma, čo je fajn. A môj brat je teraz v Bratislave so mnou, snaží sa tu nájsť prácu.“ Vianoce však u nás Michela sláviť nebude, lebo 23. decembra tancuje v sicílskom Palerme Júliu. Ako vidno, tanečníci – ako mnohé iné povolania v modernom svete – pendlujú z miesta na miesto.
V Leedse tancoval aj 27-ročný Thomas a práve tam spoznal Michelu, s ktorou v súkromí tvorí pár: "Po siedmich rokoch som už tiež mal chuť zmeniť baletnú spoločnosť a krajinu. Netancovali sme tam všetko to, čo tu. Na Slovensku mám viac možností. Moji rodičia žijú vo Francúzsku, v Toulouse, väčšinou sa vidíme v lete, ale aj na Vianoce. Sestra žije v Nemecku.“
A čo najmladšia z trojice? Dvadsaťročná Maďarka Blanka Páldi, pre ktorú je to prvé zamestnanie po skončení školy, považuje SND za veľmi dobrý štartovací bod. Blanka vystúpi ešte vo vianočnom Luskáčikovi a potom tiež pôjde na sviatky domov, do Budapešti.
Nemožno tancovať len víly
Traja mladí umelci zatiaľ zamýšľajú v Bratislave pokračovať. "Všetci budeme tancovať v pripravovanej novinke – balete Z rozprávky do rozprávky,“ rozpráva Michela. "Ja budem tancovať vílu a potom niečo ako ježibabu, nie som si celkom istá, lebo ešte neviem po slovensky a poriadne som si to neprečítala.“
Je ľahšie účinkovať v balete pre deti? "Mali sme už niekoľko skúšok, je to klasický balet pre deti – ale ani tu sa nedá oklamať technika,“ hovorí Blanka. Všetci traja sa zhodujú v tom, že balet je pre deti dôležitý, môže ich priviesť k umeniu. Mali by chodiť na balet už v útlom veku, lebo to nie je iba o vílach: spoznajú tam všestrannosť života aj zlo, ale v rozprávkovej podobe. Pýtame sa, či platí aj v balete to, čo v činohre, že negatívne postavy sú umelecky vďačnejšie ako pozitívne. Michela má rada negatívne, až diabolské postavy: "Treba byť všestranný. Najlepšie roly pre baletných tanečníkov sú v tragédiách. Nedá sa celý čas tancovať len víly, človek musí objavovať aj svoje zlovestné stránky. To je výzva!“
Mladučká Blanka, ktorú asi ešte obsadzujú len do úloh krásavíc, si myslí, že na negatívne postavy treba dozrieť. A čo je najstrašnejšia postava v baletnom svete? Thomas odpovedá otázkou: „Tybalt?“ Na dohad nadviaže Michela: "Áno, Tybalt Capulet z Romea a Júlie je dosť zlý, zlomyseľný. A zo ženských postáv? Tam si nie som istá, možno Odille z Labutieho jazera.“ Sme zvedavé, či videli film Čierna labuť a čo naň hovoria. Michela: "Je veľmi zveličený. Film nás zobrazuje ako frivolných, lenivých ľudí, pritom balet je naozaj ťažká práca!“ A Thomas dodáva: "Ale aspoň vidíme, čo si ľudia o balete myslia!“
Tancujú z vášne
O tom, ako vyzerá bežný deň baletných tanečníkov, sa rozhovorí Blanka: "Ranný tréning je od desiatej do druhej, potom je hodinu pauza a od tretej do piatej je popoludňajší tréning. Ak máme večer predstavenie, odpadá nám popoludňajšia skúška.“
Michaela dodáva, že dni vyzerajú podľa toho, čo skúšajú – aký balet a akú rolu. Niekedy majú ľahší, inokedy ťažší deň. A pre koho to vlastne robia? Je balet umenie pre súčasný neromantický svet? "Balet sa nikdy nestane staromódnym, je to krásna forma umenia, ktorá nikdy nezostarne,“ hovorí Michela. "Najkrajšie na balete je to, že vidíte na javisku dušu tanečníka. Verím v to dobré na svete. Balet bude žiť dovtedy, kým mu budú ľudia veriť. Balet však aj tak najviac robí tanečník pre seba, vychádza zo svojej vášne a nie z toho, čo si myslia iní.“
Poďme na to konkrétne – koľko ľudí v ich rodných krajinách chodí na balet? „Hoci mám talianske korene, v Taliansku som nikdy netancovala, takže môžem porovnať iba situáciu v Anglicku a u vás,“ hovorí Michela. "Leeds a Bratislava sú na tom podobne, veľa ľudí tu balet oceňuje, v Anglicku publika pribúda, divadlo je väčšinou plné – presne tak, ako v Bratislave. V Taliansku je to inak, musíme ľudí na balet všelijako lákať. Je to trochu hanba, máme toľko krásnych divadiel a akoby sa do nich nikomu nechcelo. Balet má dlhú tradíciu, ale kvôli politike a byrokracii sa musíme snažiť dostať financovanie divadiel na podobnú úroveň, na akej je zvyšok Európy. V Anglicku je publikum skôr staršie, ale aj deti chodievajú občas na školské predstavenia do divadla. Ale tu v Bratislave akoby chodili na balet ľudia každého veku, to nás teší. Ja som ako prvý balet videla Luskáčik, ktorý deti často vidia ako prvý.“
Thomas doloží: "V Európe je kríza, čo sa prejavuje aj v tom, že ľudia majú menej peňazí a menej chodia do divadla. Vo Francúzsku sa to považuje za trochu snobskú vec a do divadla sa nehrnú všetky spoločenské vrstvy. Divadlo je aj drahé – vo Francúzsku aj v Anglicku. Lístok stojí minimálne 30 eur, častejšie 50 eur, ale lepšie miesta aj viac ako 60 eur. Lístok do Londýnskej opery stojí minimálne 80 eur. Pokiaľ ide o balety pre deti, na Slovensku ich máte viac ako inde vo svete – Luskáčika, Z rozprávky do rozprávky, Popolušku, Popolvára, dokonca je tu aj moderný balet Snehulienka a 7 pretekárov. Myslím, že vo Francúzsku ani nemáme produkcie pre deti, ale v Anglicku nejaké boli. Deti chodili na matiné a krátke, 40-minútové balety. Vo Francúzsku som o ničom podobnom nepočul. Ja som ako prvý raz v živote videl balet videl Giselle a, samozrejme, Luskáčika.“
Blanka má pocit, že v Budapešti je situácia podobná ako v Bratislave, ľudia často chodia do všetkých druhov divadiel: „Keď som bola malá, brali ma na Luskáčika, ale prvého som videla Onegina. Ja si stále rada pozerám aj predstavenia iných súborov. V Maďarsku však na balet chodia skôr starší.“
Strach patrí k baletu
Tancovať v balete nie je bežné – ako reagujú ľudia, keď niekde v spoločnosti či na úrade povedia, čím sú? "Väčšinou sú nadšení,“ hovorí Michela. "Pýtajú sa, či tancujeme v televízii, či sa vieme postaviť na špičky a chcú, aby sme im ukázali baletné pózy. Je to milé. Najlepší pocit na svete, nikdy nás to neomrzí!“
A čo je pre nich najdôležitejšie – hudba, balet, režisér, choreografia, kostýmy, scéna? Zamyslia sa a konštatujú, že všetko dokopy tvorí unikátny celok, ale hlavne – diváka to musí dojať! V balete sú dôležité aj kostýmy. Bývajú krásne, ale skúša sa skôr v legínach a tričkách. Špeciálnu kapitolu tvoria baletné topánky – špičky. Sú rôzne, závisí to od výrobcu – niektoré sú z manufaktúr, robené ručne. Vnútro je plastové alebo môže byť drevené – ako aj špic – a sú potiahnuté saténom. Treba sa však o ne starať!
Pýtame sa, aké majú talizmany či rituály pred predstavením. Thomas si vraj len pred predstavením urobí vlasy a mejkap. Michela sa smeje, že keď sa pri robení mejkapu nudí, preruší to, a s jedným okom namaľovaným si dá kávu. Domaľuje sa až potom. Inokedy si do vlasov dá ozdobu a dúfa, že jej prinesie šťastie. Blanka nemám žiaden talizman, ale aj ona sa bojí toho, čoho sa obávajú všetci tanečníci: že si zlomia nohu, spadnú, pokazia choreografiu… Blanka sa počas predstavenia bojí aj toho, že si zrazu nespomenie na správne kroky!
Je vôbec možné zabudnúť baletný pohyb? Čo potom? „Potom treba pokračovať a dúfať, že si to nikto nevšimol,“ hovorí Blanka. „Ale nikdy nezabudneme všetko, len kúsok. Stačí sa pozrieť na ostatných tanečníkov a chytíme sa.“ Scenár pohybov vlastne neexistuje, takže baletný majster musí byť veľmi inteligentný, neexistuje ani šepkár pohybu: „Musíme byť stále kreatívni, aj preto nás balet stále baví a je pre nás zaujímavý,“ prízvukuje Blanka.
"Dievčatá sa boja, že sa im rozviažu stužky na špičkách a potknú sa, preto si ich niekedy radšej prišívajú. Alebo sa bojíme technicky náročných prvkov, či všetko dopadne tak, ako má. Ak sa aj pomýlime, jednoducho musíme pokračovať. Niekedy sa bojím, že spadnem, hoci sa mi to ešte nikdy nestalo,“ dodáva Michela. "Asi by to bolo strašné. Najslávnejšie svetové baleríny zažili pády – aj Sylvie Guillem.“
Thomas tiež už spadol, ale bolo to v detskom balete, zaimprovizoval a nikto nič nepoznal. O balete nepoznajú žiaden vtip, je to asi veľmi seriózne umenie. Baleťáci musia byť veľmi disciplinovaní a sústredení. To však nevylučuje, že sa stále usmievajú. Ako sa vlastne zabávajú? Čítajú napríklad temné škandinávske detektívky?
"Milujem thrillery,“ hovorí Michela. "Rada čítam, chodím na dobré filmy a keď tu mám psy, chodím s nimi von. Aj rada varím, prechádzam sa v meste. Mať hobby je pre tanečníkov dobré, aby sa na chvíľu odreagovali. Po tréningoch sme väčšinou veľmi unavení, nemáme veľa voľného času a nesmieme sa zraniť. Potrebujeme dostatok spánku. Podľa toho žijeme.“
Veľa tanca v novom roku!
Už sme spomínali, že baletné súbory sú dnes bežne medzinárodné. Tanečníci sa dohovárajú po anglicky, ale čo vedia po slovensky?
Michela priznáva, že by sa po slovensky rada naučila. "Zatiaľ si viem po slovensky objednať kávu s mliekom. V balete máme tréningy v angličtine a slovenčine.“ Thomas: "Viem po slovensky povedať prosím.“ Blanka: "Po slovensky viem ďakujem, dobrý deň. A prepáč. Mala som pár hodín slovenčiny, ale vaša gramatika je celkom iná ako maďarská a anglická. Snažím sa.“
O Bratislave sa vyjadrujú tanečníci v superlatívoch. Pochvaľujú si budovy divadla, starú aj novú, vraj sú to dobre riešené pohodlné objekty. Blanka hovorí, že Bratislava je malá, ale sladká a milá. Thomas priznáva, že najlepšie z nej pozná letisko a trocha centrum. A páči sa mu Dunaj. Michela sa pridáva, že Bratislava je malá, ale sympatická. A sú v nej dobré reštaurácie.
Bratislava je pre tanečníkov v tomto smere nebezpečná: Dobre sa tu varí a oni musia byť štíhli, ale jedia radi. Chutia im bryndzové halušky a guláš. No Michela neľúbi bryndzu: "V zime mám stále chuť na teplé jedlo, horúcu čokoládu. Som zvyknutá na dobré jedlo, mám však alergiu na lepok a mám laktózovú intoleranciu, takže si musím dávať pozor na mliečne výrobky. Ale nijaké diéty nedržím.“
Všetci traja hovoria, že balet je estetické umenie, takže si musia udržiavať telo nie vychudnuté, ale vo forme – silné a zdravé. Ak priberú, bude sa im ťažšie tancovať a skákať. Musia sa dobre cítiť a podľa toho budú aj sviatkovať. To je príklad pre všetkých nás a okrem toho nám do nového roku želajú dobré zdravie, šťastie, pokoj, lásku. A veľa tanca!
Blanka Páldi
Narodila sa 8. októbra 1994 v Budapešti, absolvovala maďarskú Tanečnú akadémiu a Tanečnú akadémiu Zürich. Členkou Baletu SND je od septembra 2014. Účinkuje v predstaveniach Angelika, Bajadéra, Z rozprávky do rozprávky, Korzár.
Thomas Aragones
Narodil sa 13. apríla 1987 v Toulouse španielskemu otcovi a francúzskej matke. Absolvoval Centre des Arts et de la Danse v Toulouse a Terpsi Danse. Pôsobil v súboroch Ballet David Campos, Opera National de Bordeaux, English National Ballet a Northern Ballet v Leedse. Demisólistom Baletu SND je od septembra 2014. Účinkuje v predstaveniach Angelika, Z rozprávky do rozprávky, Korzár.
Michela Paolacci
Narodila sa 2. novembra 1984 v Ríme americkej matke a talianskemu otcovi, jej rodina žije v Taliansku. Absolvovala Kráľovskú baletnú akadémiu v Londýne, Národnú akadémiu tanca v Ríme a Národnú baletnú školu v Londýne. V roku 2000 získala ocenenie Prix de Lausanne. Ako prvá sólistka pôsobila v Northern Ballet v britskom meste Leeds, od septembra 2014 je sólistkou Baletu SND. Účinkuje v predstaveniach Rómeo a Júlia (tancuje Júliu), Z rozprávky do rozprávky, Korzár