Werichovi sa dá veriť

Úprimne pôsobila aj Werichova osobnosť: smiali sa mu oči, pôsobil ako niekto dôverne známy. Jeho fyziognómia bola sympatická ženám aj mužom – mal tvár druha, na ktorého sa dá spoľahnúť, „parťáka“ a kamaráta. Mal však aj inteligentný šarm a vďaka nemu veľa ctiteliek. Jeho dôvernou priateľkou bola herečka Jaroslava Adamová a nedávno sa objavil aj nepriznaný syn.

To sú však legendy zo súkromia, v jeho živote mali význam základné vzťahy – s manželkou Zdenou, dcérou Janou, so spolupracovníkom Jiřím Voskovcom a neskôr s Miroslavom Horníčkom. Wericha obklopovalo plno ľudí z hereckej profesie, z oblasti umenia. Povestné boli Vianoce, keď sa v jeho romantickom príbytku na pražskej Kampe stretávali, žartovali, debatovali a vytvárali si paralelný svet slobody. Režim si na Wericha v plnej miere netrúfol – bol príliš veľkou autoritou. V živote však prežil nátlaky ničivých ideológií – jeho umenie ich oslabovalo a, samozrejme, prežilo.

Werich sa narodil 8. februára 1910 v Prahe, už na gymnáziu spoznal Jiřího Voskovca. Študovali právo, ale kvôli divadlu štúdium zanechali. Už v roku 1926 vytvorili hereckú dvojicu a pridal sa k nim Jaroslav Ježek. Ich neuveriteľné pesničky a scénky poznajú ľudia dodnes.

Čas ich rozdelil: Ježek zomrel, Voskovec žil v USA, Werich v Európe. Ich tvorba znamenala veľa pre ľudí v okupovanom Československu. Werich nedokázal emigrovať, bol zemitejší, mäkší ako Voskovec, asi mal aj problém tvoriť v cudzom jazyku. Trpel s rodákmi. Jeho "hlášky“ boli domácke, kolovali medzi ľuďmi, posilňovali, bavili a aj vysmievali: "To je blbý, to se bude líbit. Šaty dělají člověka. Proti hlouposti se bojovat musí, ale vyhrát se nedá! Není-li tu ta, kterou mám rád, tak mám rád tu, která tu je. Já, když mluvím německy, tak si nerozumím. Jakmile se z mládí začne dělat zásluha, je to špatné. Protože každej starej blbec byl taky jednou mladej blbec.“

Základom Werichovej tvorby bola kombinácia vybrúseného intelektu so zdravým sedliackym rozumom. Bol cisárom aj pekárom. Ľudia mu rozumeli, či už išlo o jeho výroky, pesničky, alebo filmové a divadelné postavy. Jeho kráľ z filmovej rozprávky Bol raz jeden kráľ povie o ľudskom charaktere viac než rozsiahla psychologická štúdia. On sám je ako z rozprávky. A rozprávkový je trocha aj koniec dvojice Voskovec a Werich.

Stretli sa na Olšanskom cintoríne v Prahe, kde majú spoločný pomník na hrobe. Vytvoril ho sochár Vladimír Preclík z dvoch bielych kameňov v tvare dvojitého W. Ich mená napísané do oblúčika naznačujú úsmev. Náhrobok pripomína divadelné masky – biele tváre s klaunskými črtami. Vyzýva zaoberať sa ich dielom a životom: obaja museli svoj veľký talent prispôsobiť tomu, čo im naservírovala doba. Zvládli to so cťou.  

Foto: CSFD/ © Filmové studio Barrandov

Až príde kocúr Jan Werich s Emíliou Vášáryovou vo filme Až príde kocúr (1963).