Sopránová primadona, akých nebolo mnoho

16.03.2015 16:00

Sopránová primadona, stálica národnej opernej scény Mária Kišonová-Hubová, ktorej storočnicu si v týchto dňoch pripomíname, napĺňala svojou tvorivou interpretáciou a osobnostnou charizmou význam slova celebrita v jeho prapodstate.

Mária Kišonová-Hubová ako Tatiana v opere Eugen...
Mária Kišonová-Hubová ako Tatiana v opere Eugen Onegin. Autor: Slovenské národné divadlo

Patrím ku generácii, ktorá pred polstoročím už nestihla javiskový odchod prvého veľkého sopránu slovenskej opery, a prvého legendárneho tenora zažila len v rozlúčkových epizódach. O Helene Bartošovej a  Dr. Jankovi Blahovi by sa mi písalo ťažšie. Ďalšie dve sopránové primadony som od školských diváckych liet až po roky recenzentské zastihol ešte v mnohých dominantných postavách. Margitu Česányiovú (1911–2007) i Máriu Kišonovú-Hubovú (1915–2004).

Prečo ich spomínam jedným dychom? Nuž lebo či sa striedali v rovnakej úlohe, alebo stáli na javisku vedľa seba ako partnerky či sokyne (stávalo sa všetko), boli rozdielne charaktermi hlasov i typmi. Spoločné mali to, že obe boli sopranistky, a nadovšetko – patrili do kategórie prvých dám mladého slovenského profesionálneho divadla. Vtedy sme nepoznali celebrity, no dnes taký sprofanovaný význam slova práve ony napĺňali v jeho samej prapodstate. A teraz už len o Márii Kišonovej-Hubovej, ktorej storočnicu narodenia si 17. marca pripomenieme.

Presne a vybrúsene

Začnem takmer od konca. Od bodu, keď som pani Hubovú, krátko pred jej abrahámovinami a pred otvorením štvrtej dekády javiskovej činnosti, počul po prvý raz. Listujúc vo svojich starých bulletinoch zisťujem, že od prelomu rokov 1964/1965 až do konca jej aktívnej kariéry som mal šťastie spoznať približne pätnásť jej javiskových kreácií. Doslova kreácií. Mária Kišonová-Hubová totiž každej postave dala absolútne presné a charakterovo ostro vybrúsené črty.

Prvé zážitky z čarovného sveta opery si každý z nás uchováva v čírejších obrysoch ako tie neskoršie. Tak sa mi vynára jej krojovaná, lyricky zamilovaná, ale aj temperamentne vzdorujúca Marienka (poslovenčovaná Mařenka) z Predanej nevesty z Holoubkovej a  Gyermekovej inscenácie z roku 1961. Ale rovnako aj zasnená, bôľne ľúbiaca a bojujúca Rusalka (pretrvávajúca v iluzívnej réžii Oskara Linharta od roku 1953, ktorá dosiahla viac než pol druha stovky repríz!).

Zo slovanskej tvorby napríklad Čajkovského Tatiana, vyklenutá od dievčenskej prostoty až po elegantnú dámu, vnútorne trpiacu vyrieknutím ortieľu nad vzťahom k Oneginovi. Posledné dve úlohy alternovala práve s dramatickejšou Margitou Česányiovou, takže ich portréty mali aj po vokálnej stránke svoju autonómnosť a emocionálnu pravdivosť. V tom čase stvárňovala aj Jaroslavnu z Borodinovho Kniežaťa Igora, Alžbetu z Wagnerovho Tannhäusera. V nich som ju nevidel, zato si pamätám na jej koloratúrnu Eudoxiu z Halévyho Židovky.

Máriu Kišonovú-Hubovú sme v menšej postave nezažili. Prichádzala do veľkých a z nich aj odchádzala. Jedno, či boli z rodu klasicistických, romantických, alebo moderných. Do opernej tvorby dvadsiateho storočia sa v čase, keď dramaturgia nemusela zostavovanie plánu viazať tak prísne na obsadenosť diváckych kresiel, načieralo pravidelne. Neboli raritami, hoci neraz počet repríz neprekročil desiatku. Novinky domácej proveniencie však zotrvávali na plagátoch divadla dlho. Prvý Svätopluk dosiahol za štyri roky 65 predstavení, prvé Vzkriesenie vyše štyridsať, Krútňava z roku 1965 sa hrala 63-krát!

Zemitá Cikkerova Zuzka i obetavá Katka

Čím bola Mária Kišonová-Hubová? Vznešenou, v geste štylizovanou Opernou primadonou z detektívne nabitého Hindemithovho Cardillaca. Premiéra sa odohrala necelý rok po skladateľovej smrti (1963) a popri strhujúcom Bohušovi Hanákovi či Dr. Gustávovi Pappovi išlo o veľkú javiskovú štúdiu z nezabudnuteľnej Wasserbauerovej inscenácie v skvelom hudobnom naštudovaní Tibora Freša. Alebo „nohavičkovým“ Hudobným skladateľom v odvážnom počine naštudovania Straussovej Ariadny na Naxe (1966), kde popri Česányiovej Ariadne a objavnej koloratúre Jarmily Smyčkovej v debutovej Zerbinette tvorila pilier dámskej zostavy.

A čo aristokraticky noblesná, postaršia puritánka Lady Billowsová v brilantnej Brittenovej buffe Albert Herring? Nebola premiéra na Silvestra 1966 herecko-výrazovým skvostom najmä vďake nej? Do kapitoly 20. storočia, hoci len jej druhého roku, patrí aj Hubovej prvá slovenská Mélisanda v Debussyho opere z roku 1958.

Pôvodná slovenská tvorba bola vždy integrálnou súčasťou repertoáru umelkyne. Stála pri javiskovom zrode nejedného nového domáceho diela. Bola zemitou Zuzou v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi (1954), obetavou Katkou v jeho Begovi Bajazidovi (1957), v Holoubkovej dobovo poplatnej Rodine (1960) stvárnila svojráznu Zuzu Melišku, bola prvou Ženou (slovami kritiky „gracióznou a poeticky čarovnou“) v Udatnom kráľovi Alexandra Moyzesa z roku 1967. Z iného hudobno-poetického súdka ako táto epická inšpirácia Hollého eposom bol o sedem rokov starší Svätopluk Eugena Suchoňa. Ľutomíra Márie Kišonovej-Hubovej ostáva neprekonaná, a azda aj neprekonateľná. V každom výrazovom detaile rafinovaná, intrigujúca i falošne láskavá. Na triumfujúci smiech s koloratúrnymi behmi kňažnej z Panónie sa jednoducho zabudnúť nedá.

Keď sa písal máj…

Prenesme sa teraz presne o sto rokov späť. V záhorskej dedinke Láb sa do učiteľskej rodiny narodila 17. marca Mária. O pár rôčkov, po tom, čo vychodila základnú školu v Zohore, už sedela v laviciach bratislavského reálneho gymnázia. Z neho viedla cesta na učiteľskú akadémiu. Vrodená muzikálnosť mladučkej Kišonovej ju vzápätí priviedla k vychýrenému profesorovi Hudobnej a dramatickej akadémie Josefovi Egemovi, ktorý jej dával súkromné hodiny spevu. Zarábala si však učiteľskou aprobáciou na základných školách v okolí a na okraji Bratislavy.

Oficiálny diplom absolventky speváckej triedy získala až na Novom viedenskom konzervatóriu u Anny Schönwaldovej roku 1938. S ním sa v tomto pohnutom roku uchádzala o sólistické miesto v Slovenskom národnom divadle. Úspešne. Tým sa uzavrela Kišonovej učiteľská dráha. Nie navždy. Za katedru, ale už Vysokej školy múzických umení, sa v šesťdesiatke vrátila. Aby posledné desaťročie tvorivého života odovzdala výchove speváckeho dorastu.

Štart na doskách čerstvo „dospelého“ SND absolvovala v postave Ľubice z Dusíkovej operety Keď rozkvitne máj. Písal sa skutočne máj (1938), no situácia v čase pred vznikom totalitného vojnového Slovenského štátu vonkoncom nebola v rozkvete. Divadlo ešte viedol Antonín Drašar a opere už len pár mesiacov šéfoval Karel Nedbal. Mladej sopranistke však prialo šťastie. Debut bol viac než presvedčivý a po ňom sa začali hrnúť príležitosti jedna za druhou. Vďaka od prírody zvonivému, pružnému a aj na koloratúrny fach technicky pripravenému sopránu sa uplatňovala až do konca vojny v operetných a zároveň operných úlohách. Apartný zjav a hoci lyrický, no okrúhly a priebojný tón ju vpúšťali do ťažiskových partov.

Z operetných to boli napríklad Madame Pompadour z Fallovho rovnomenného opusu, Annina zo Straussovej Noci v Benátkach, Líza z Lehárovej Zeme úsmevov. A rovnako aj čerstvo zrodené slovenské operety Gejzu Dusíka. Alebo Bellarosa od majstra piesní, „slovenského Schuberta“ Mikuláša Schneidera-Trnavského.

Majstrovské zrenie

Mária Kišonová (od roku 1941, už ako manželka rovnako talentovaného herca, Hubová) sa chopila aj veľkých operných príležitostí. Hneď prvá sezóna ju preverila Máriou v Donizettiho Dcére pluku, po nej ešte v tom istom roku to bola Norina v inej buffe maestra z Bergama.

Obe, tak ako aj ostatné opery, sa hrali už v nových slovenských prekladoch. Dovtedy v českých. Bolo to totiž obdobie bezvýhradného, „dokonalého a definitívneho“ (citát z dobovej kritiky) poslovenčovania libriet. Do roku 1939 spadá aj Kišonovej prvá Musetta v Pucciniho Bohéme pod taktovkou Juraja Viliama Schöffera a v réžii Bohuša Vilíma. Jej premiérovými partnermi boli Helena Bartošová a Janko Blaho. Ďalšie hlavné postavy v lyrickom a koloratúrnom odbore prichádzali jedna za druhou: Thomasova Philina z Mignon, Mozartova Donna Elvira, Verdiho Gilda a Violetta Valery, Rossiniho Rosina i Pucciniho Liu.

Prvú povojnovú sezónu strávila v Bratislave, v tú ďalšiu neodolala ponuke stáť pri rozbehu Veľkej opery 5. mája v Prahe. Vhupla do inscenácií Traviaty (Violetta), Carmen (Micaela) a Hoffmannových poviedok (Antonia), naštudovala Gounodovu Margarétu, Mozartovu Donnu Elviru a opäť zabodovala svojou temperamentnou Musettou pod dirigentským vedením Karla Ančerla, ktorý neskôr doviedol Českú filharmóniu na svetové výslnie. S Prahou, jej Národným divadlom, neprerušila kontakt počas nasledujúcich pätnástich rokov. Vracala sa ako hosť či už do opier Mozartových (Únos zo serailu, Don Giovanni), do Predanej nevesty i Eugena Onegina.

Ťažiskom jej umeleckej činnosti však bola po plné štyri desaťročia Opera SND. Na jej doskách zrelo Hubovej umenie. Cizelovala si schopnosť uplatňovať nielen prirodzené farebné danosti hlasu a nadobudnutú zdatnú vokálnu techniku, ale predovšetkým majstrovstvo autentickosti charakterového a výrazového portrétu postáv. Z mimoriadneho talentu sa postupne stala charizmatická osobnosť.

Hrdinkám Márie Kišonovej-Hubovej, nech už boli akéhokoľvek štýlového či žánrového pôvodu, nikdy nechýbal záber do ich vnútra. Do psychológie postavy, do jej vzťahov k partnerom. A bolo jedno, či pracovala pod režijným vedením hosťujúcich českých režisérov Karla Jerneka (Margaréta, Pamina, Donna Elvira, Tatiana), Jiřího Fiedlera (Mozartova Blonda, Beethovenova Marcelina, Borodinova Jaroslavna), neskôr Miloša Wasserbauera (Jitka z Dalibora, Lišiak z Líšky Bystroušky, Ľutomíra zo Svätopluka, Primadona z Cardillaca), alebo bola v rukách legendárneho Rusa Nikolaja Dombrovského ako Čajkovského Tatiana.

Neskôr jej kreácie režijne formovali predovšetkým domáce inscenačné tímy, vedené Júliusom Gyermekom a Miroslavom Fischerom. No zabudnúť nemožno ani na košického Kornela Hájka (Tatiana, Giulietta z Hoffmannových poviedok, Zuza v Jurovi Jánošíkovi) či zo zakladajúcej generácie spievajúcich režisérov a dramaturgov Štefana Hozu. V jeho Bohéme striedala obe ženské postavy, Mimi i Musettu (tá svojím „valčíkovým“ vstupom v druhom dejstve naplno ovládla javisko) a v Tosce, v neskoršom veku tak trocha ako experiment v dramatickom teréne, doštudovala titulnú rolu. Profilová Ľutomíra ju neopúšťala dlho, vrátila sa k nej aj v režijnom stvárnení Branislava Krišku.

Bol tu, samozrejme, celý rad skvelých dirigentov, ktorých taktovka usmerňovala Hubovej vokálny vývoj. Počnúc Schöfferom, Vincourkom a Zunom, cez dlhoročnú spoluprácu s oporami Opery SND Ladislavom Holoubkom, Tiborom Frešom a neskôr končiac Gerhardom Auerom a Viktorom Málkom. Ale napríklad aj Zdeněk Chalabala, ktorý roku 1953 hudobne viedol jej prvú a v osobnom repertoári po dlhé roky udržiavanú Dvořákovu Rusalku.

Hlas, čo svietil jasom a očarúval

Ak si v slovenskej histórii dovolíme vytypovať mozartovské hlasy, tak Mária Kišonová-Hubová vlastnila jeden z mála takých. „Svietil jasom v Zuzanke i Donne Elvire, očarúval medovým mezza voce v Pamine,“ napísal Jaroslav Blaho. Mozartova Grófka z Figarovej svadby, na pôde „exilového“ Hviezdoslavovho divadla počas rekonštrukcie historickej budovy (dirigent Viktor Málek, réžia Július Gyermek), bola roku 1971 poslednou javiskovou premiérou umelkyne. Nezabudnem na jej slohovo presnú vokálnu linku, a najmä na herecký koncert, ktorý so svojimi partnermi v textovo zrozumiteľných pointách slovenského prekladu vyčarila.

Štyridsať rokov bola Mária Kišonová-Hubová jednou z mála skutočných „prvých dám“ slovenskej opery. Keď sa jej javisková činnosť prirodzeným pribúdaním veku chýlila ku koncu, neodolala pozvánke učiť na Vysokej škole múzických umení. Najskôr externe, no už od polovice sedemdesiatych rokov sa temer plné desaťročie oddala výchove speváckych talentov. Od roku 1978 už s profesorským titulom a vzápätí so záväzkom viesť Katedru operného a koncertného spevu VŠMU. Značnú časť kreatívnej energie vkladala do interpretácie piesní, najmä domácich autorov Kardoša, Jurovského, Moyzesa, Holoubka. A predovšetkým Schneidera-Trnavského, s ktorým osobne ich prednes konzultovala. Neostalo len pri interpretácii, plne sa roku 1971 vložila do rodiacej sa Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského a bola dlhoročnou predsedníčkou poroty.

Tak ako pre nedostatok peňazí či záujmu zhasla táto najreprezenta­tívnejšia vokálna súťaž, zabúda sa aj na zakladajúcu generáciu našich spevákov. Mária Kišonová-Hubová a jej rovesníci majú v rozhlasovej fonotéke dosť nahrávok. Čo z toho, keď vo vysielaní ich nepočuť, keď – na rozdiel od našich susedov z hociktorej strany – nik ich oprášené nevydá na CD nosičoch. Ak takto budeme pokračovať, postupne zabudneme nielen na Helenu Bartošovú, Blaha, Česányiovú a Hubovú. Príde i na mladších.

Storočnica narodenia vzácnej osobnosti je motiváciou k spomienkam a bilanciám. V prípade Márie Kišonovej-Hubovej je nielen o čom písať, ale aj z čoho sa poučiť. Ak však v stoprvý rok nastane opäť mĺkvo, bude to na škodu nás všetkých. Nestrácajme historickú pamäť. Žime prítomnosti, maľuj­me si budúcnosť, no nezabúdajme. Ani na našu najväčšiu Musettu či Ľutomíru. Na Máriu Kišonovu-Hubovú.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#opera #Slovenské národné divadlo #Mária Kišonová-Hubová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk