Dobrú náladu si viem aj prikázať

U nás znie slovo Libezňuk ako ľúbezný alebo miláčik – čo znamená v ukrajinčine?

No, dá sa to tak chápať, ale v ukrajinčine slovo libezňuk neznamená nič. Nestretol som sa ani s takým menom, má ho len naša rodina.

Ani vo svete?

Nie. V rodine sa hovorí, že meno pochádza z českého výrazu líbezný, čo je aj celkom možné, lebo tam, kde žijú Libezňukovci, bol koniec Rakúsko-Uhorska. Strýko aj dedko spomínali českých vojakov, českých žandárov aj českých železničiarov, ktorí tam boli. Nepátral som po tom, takže podrobnosti neviem.

V Čechách je známa herečka s ukrajinskými koreňmi Halina Pawlovská. Vy ste s ňou aj hrali vo filme Díky za každé nové ráno. Spojila vás práve Ukrajina?

Pred nakrúcaním toho filmu nás prišli vyberať do Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Je to rusínske divadlo a nebol som jediný herec, čo hral Ukrajinca, veľa kolegov tam účinkovalo. Hrali sme ukrajinskú rodinu, ktorá prišla na návštevu do Prahy. Potrebovali do filmu ukrajinskú reč.

Ste odvtedy s Halinou kamaráti?

Nemal som šťastie sa s ňou odvtedy stretnúť, ale keby sa to stalo, určite by sme boli spontánni. Pred dvoma rokmi som sa stretol pri práci s Ivanou Chýlkovou, pripomenul som jej, že sme spolu hrali, ona úpenlivo hľadala v pamäti, ale napokon vzdychla: nepamätám si. S Halinou by to bolo asi iné, lebo sme sa aj zhovárali po ukrajinsky.

Keď sa spomenie vaše meno, zasvätení sa začnú usmievať, šírite okolo seba pohodu, často vo veselých seriáloch. Je vám vždy do smiechu?

Snažím sa byť veselý. Prišiel som na to, že radšej byť aj nasilu veselý, než chodiť a nadávať. Šíriť zlú náladu nemá zmysel. Lepšie je byť pozitívny a naladiť tak aj okolie. Dobrú náladu si viem aj prikázať.

Sú takí všetci Ukrajinci? Podľa pesničiek sú skôr cliví a zádumčiví. Akú pesničku máte vy rád? Poznajú aj Slováci ukrajinské pesničky?

V tej pohraničnej oblasti, ktorá má aj spoločné dejiny (podobná je aj kuchyňa, namiesto halušiek sú síce pirohy, ale bryndzu máme), poznajú ľudia ukrajinské pesničky, ale ďalej do centra a na východ Ukrajiny je to už iné. Ja mám rád pesničku Oj letili dikie husi, môj nebohý otec ju rád počúval a z neho to prešlo aj na mňa. Spieva sa v nej o láske: "Oj leteli divoké husi, on odišiel, zbytočne sa ma teda nepýtaj, prečo som smutná.“

Čo pre vás znamená láska? Dva razy ste si našli manželku na Slovensku. Po prvý raz to bola spolužiačka na hereckej škole v Kyjeve, ktorá tam s vami študovala, a druhý raz ste ženatý s kolegyňou z Divadla Alexandra Duchnoviča. Vybrali si ženy vás alebo sa vám tak páčia Slovenky? Ste zvodca alebo verný?

Je to ako v Čechovovom Medveďovi – dvanásť žien nechalo mňa, dvanásť žien som nechal ja. Ale vážne, ja sa vždy s človekom zblížim na základe toho, že si ho veľmi vážim. A z toho vyplynie láska a všetko ostatné.

Vaša manželka je v Prešove, vy máte čoraz viac práce – nehnevá sa, že ste málo doma?

Viete, ako to je – behá s malou do škôlky, má toho veľa, našťastie babka pomáha. A ja často volám: "Vydržte! Ešte tri dni a som tam!“

Ako to potom vyzerá, keď na chvíľu prídete?

Vybavujem všetko, čo som zameškal.

Iste chýbate aj kolegom v prešovskom divadle, ale zrejme sú vám aj vďační, lebo divadlo vlastne reprezentujete. Sú na vás pyšní?

Sú veľmi milí, lebo porobili za mňa záskoky. Som im vďačný. Ja viem, je to ťažké, ale – darí sa im, a to je hlavné. Ja nechcem nasilu robiť kariéru, ale žiť treba.

Vraj si ľudia od vás pýtajú autogram ako od baču z reklamy. Poznávajú vás na ulici?

Skôr je to na rôznych akciách. Na ulici je to skôr také rozpačité. Dívajú sa a pátrajú v pamäti, odkiaľ ma poznajú… Takže to je ešte dobré.

Baví vás robiť reklamu?

Viete, že áno? Zišli sme sa dobrá partia, to sa nakrúca priebežne k rôznym sviatkom a nerobí sa to iba ako reklama pre reklamu. Myslím si, že je v jednotlivých pokračovaniach aj umenie a vynaliezavosť. Píšu to vtipne a režisér je veľmi prísny! Nakrúca sa celý deň, za deň je asi 30 záberov a druhý deň tiež toľko. Režisér potom strihá.

Na Novej scéne hráte v titule Aj muži majú svoje dni. Aj vy mávate? Čo to v mužskom svete znamená?

Znamená to, že chcú mať voľno! U mňa konkrétne to znamená, že idem na ryby. Mám lístok platný na celom Slovensku. Rád chodím na Domašu, ale bol som loviť aj na Dunaji.

Aj voľačo chytíte?

No dovoľte! Ale – pustím ich späť. Kapry neberiem vôbec, manželka chce len dravce. Mne ale ide najmä o tú chvíľu pohody – nahodíš a čakáš. Niekedy si pri tom opakujem texty.

Keby ste vylovili zlatú rybku, čo by ste si želali?

Ani neviem. Nemám síce všetky sny splnené, ale som spokojný s tým, čo mám. Roboty je veľa, hral som za tých tridsať rokov strašne veľa a prinieslo to aj plody.

Nevolajú vás hrať aj na Ukrajinu?

Nie. Informovanosť je obmedzená. Vidíte, ani mojich kolegov z divadla verejnosť nepozná, hoci sú to herci vysokej kvality. Nie sú v televízii a to je ten "prúser“. Niekto sa ukáže trikrát na obrazovke a je celebrita. Iný je veľký herec, odpracuje tridsať rokov na vidieku, kde nikto nechce pracovať, a je neznámy. Je to nespravodlivé.

Duchnovičovo divadlo je jediné rusínske divadlo na svete?

Jediné profesionálne. Ešte je jedno vo Vojvodine, ale to je poloprofesionálne. A už nikde viac.

Čím sa líši rusínske divadlo od slovenského?

Takisto sa pracuje, skúša sa od nevidím do nevidím, ale niekedy sa nám aj nechce skúšať… Je to všade rovnaké, ale predsa – možno sa líšime v tom, že my sa vieme dobre zabaviť. Každý, kto k nám prišiel, pýtal sa: "Preboha, u vás je taká dobrá atmosféra! Ako to?“ My sa tešíme ľuďom! Zabávame sa, tancujeme, spievame, rozprávame vtipy. To hýrenie, tie naše bakchanálie majú určitú formu. Je to zábava s obsahom.

Asi ste veľmi dobrý kolektív a v tom divadle sa cítite dobre, ale – pôvodne ste vraj ani nechceli študovať herectvo. Na čom sa to zvrtlo?

Chcel som byť letcom, chcel som letectvo študovať, ale mal som šelest na srdci, a tak mi zostalo herectvo. Kamarátka ma na to tiež nahovárala, ale rodičia dúfali, že predsa len budem inžinier. Vôbec nerátali s tým, že ma vezmú na herectvo. A vzali ma!

Pamätáte, čím ste zapôsobili na komisiu?

Asi tým, že mi praskli nohavice pri tanci hopáku. Musel som zastať a oni, že prečo nepokračujem. Hovorím, že by som potreboval ihlu a niť. Smiali sa a bavili sa na mne. Sedel som potom za scénou a zašíval som si nohavice. Prišla ďalšia adeptka, ktorá hrala, že uvidela v tráve hada. Skríkla, ale ešte viac zvreskla, keď ma zbadala, ako tam v prítmí šijem. Odohrali sme to potom ako etudy a prijali nás. Vraj mi to nikdy nezabudne.

Koho máte ešte na Ukrajine? Chodíte tam?

Mám tam mamu a sestru. Keď mám voľno, chodím, ale za posledné dva roky som tam nebol ani raz. Až teraz na Vianoce štyri dni. Mama plakala: Tak dlho si tu nebol a už ideš. Hovorím, mama, ty príď ku mne. Možno ma zastihneš doma, a keď nebudem doma, budeš s dcérkou. Ja sa určite tiež ukážem. Tak to je. Mama má 75 rokov a už je jej ťažko cestovať. Musí ísť do Ľvova, do Užhorodu, potom do Prešova. Nie je priame spojenie.

Vie o vašich úspechoch? Po kom máte vlastne talent, keď z vás chceli inžiniera?

Sestra sem chodí a aj na internete si nájdu niečo o mne. Talent mám po otcovi. On vedel pekne rozprávať príhody, mal sugestívny prejav. Raz sme sa vracali od rodiny a museli sme prejsť v noci okolo cintorína. Otec rozprával niečo strašidelné, až mi ritku sťahovalo! Vedel vyvolať atmosféru.

Bude sa u vás doma pozerať sitkom Kolabs, v ktorom budete hrať atraktívnu úlohu milenca kamarátovej mamy, ktorú hrá Jana Oľhová?

Televízor visel na stene, ale nemali sme signál. Malá si pozerala rozprávky z kľúča. Teraz máme nový televízor, tak určite, ale správy nepozeráme, to sa nedá pozerať. Myslím si, že svet potrebuje humor! Hoci aj v seriáloch. Okolo nás je veľa zlého a keď sa tomu budeme poddávať, ďaleko nedôjdeme.