Mohla by, veď má osemdesiatštyri rokov. "Nedokážem lúštiť krížovky alebo čítať knihy. Na to nemám nervy. Čo keby som zmeškala svoj ,koniec'?” pošepne so smiechom v zákulisí, zatiaľ čo pozoruje a chváli mladých sólistov, ako zvládajú technické prvky. Kedysi, pred takmer šesťdesiatimi rokmi, hrala Zlatovlásku v tom istom predstavení na scéne Baletu SND ona.
Debutovala v balete Rapsódia v modrom a v Petruškovi, odvtedy tancovala veľké množstvo postáv. Bola lesnou vílou v Rozprávke o Janovi, Zaremou v Bachčisarajskej fontáne, Laurenciou, Giselle, Aurorou v Spiacej krásavici, Odetou a Odíliou v Labuťom jazere, Swanildou v balete Coppelia, Popoluškou, Fadettou, či Júliou v Romeovi a Júlii. "V Made in Canada som sa ako osemdesiaročná vrátila na javisko. Predstavovala som matku hlavného sólistu, nebol to žiaden tanec na špičkách.“
Dlhoročná sólistka baletu SND dostala ponuku opäť si zahrať v balete Z rozprávky do rozprávky pred rokom. "Oslovil ma riaditeľ baletu, pán Jozef Dolinský. Aj mi to bolo zaťažko, a spočiatku sa mi veľmi nechcelo. Som už zvyknutá na to, že nemusím skoro vstávať, ale synovia ma nakoniec presvedčili. Vraj prečo by som sa na to nedala, aspoň ma na javisku uvidia vnuci aj pravnuci,” hovorí dáma, ktorej by ste hádali o pätnásť rokov menej.
Foto: Archív SND
Šaty z padáka
Keď má pani Gusta dopoludňajšie predstavenie, vstáva veľmi skoro, o siedmej ráno. „Som už pomalšia, všetko mi trvá dlhšie,” priznáva. Skôr, než vstane, na posteli si rozcvičí chodidlá, kolená, brušné svaly, chrbát aj ruky. "Takých dvadsať minút minimálne. Až potom si uvarím kávu, pripravím raňajky a utekám na električku, aby mi neušla pred nosom.“
Vraví, že bola divoké dieťa. Vyrastala v Bratislave na Žilinskej ulici a nebolo stromu, na ktorý by nevyliezla. "Bola som ako opica. Vo dvore sme mali dva krásne orechy, ktoré každý rok nádherne rodili. Prsty som mávala od nich celé čierne. Dodnes si dávam niekoľko orechov každý deň na raňajky.” V parčíku oproti domu robila s dievčatami špagáty aj cigánske kolesá, naháňali sa a hrali na schovávačku. Na neďalekom firšnáli, dnešnom Námestí slobody, rozkladal cirkus, ktorý pravidelne prichádzal do hlavného mesta, svoje šapitó. "Malé akrobatky mali ružové sukničky, mašličky vo vlasoch a cvičky. Páčilo sa mi to,” zasníva sa Gusta.
Prvý kontakt s baletom prišiel náhodou. Do "národného” ju zobrala suseda. Pekne oblečená sedemročná slečna nemala potuchy, kam smerujú ich kroky. "Myslela som si, že ideme na návštevu, ale skončili sme na predstavení Šeherezáda. Bola to nádhera! Celý čas som sledovala, či ten mŕtvy otrok dýcha, či sa mu ešte dvíha hrudník.”
Foto: Archív SND
Po tejto skúsenosti ešte neprepadla túžbe stať sa baletkou. Veď v ich rodine nikto nikdy netancoval. Na rozdiel od jej spolužiačky, ktorá už v piatej triede tvrdila, že chce byť primabalerína. „Pri-ma-ba-le-rí-na,“ opakovala si to čudné slovo Gusta dovtedy, kým ju kamarátka nepozvala na tréning do baletnej školy Elly Fuchsovej-Lehotskej, bývalej vynikajúcej primabaleríny SND a neskôr skvelej učiteľky tanečného umenia. Mala vo zvyku nechávať dvere do baletnej sály pootvorené… „Prišla som sa pozrieť a bola som nadšená. Od dvanástich rokov som začala chodiť do baletnej školy aj ja.“ Cestovali po Slovensku, naučili sa tancovať pred divákmi. Pani Lehotská bola nielen baletnou majsterkou, ale aj kostymérkou. „Kúpila biely hodvábny padák a ten potom spolu s krajčírkou farbili, strihali a šili nám krásne kostýmy.“
Čo všetko musí mať nádejná baletka? „Dievča by malo mať súmernú postavu, poddajné svalstvo, šľachy, pekný priehlavok, a príjemný vzhľad. Nemusí byť krásavica, maskérky divadla vedia robiť divy! Veľmi dôležité je, aby bola muzikálna a mala prirodzený prejav, bez ktorého by tancu chýbal život. "Niektoré baletky nohy dvíhajú až k nosu, ale chýba im výraz. Výborne tancujú, ale majú mŕtvu tvár, neusmievajú sa.“
Sadla si mu na krk
V čase, keď Augusta začala chodiť na osemročné gymnázium, rodinný rozpočet sa nebezpečne krátil. „Mama ma vychovávala sama a ja som musela pomýšľať na zárobok.“ Záchranné koleso svojej žiačke hodila pani Lehotská, ktorá bola od začiatku presvedčená, že sa stane profesionálnou tanečnícou. „Ty musíš tancovať,“ povedala jej, keďže práve čakala druhé dieťa, ponúkla Guste miesto svojej asistentky. V sedemnástich robila Gusta konkurz do baletu SND. Nechýbala riadna porota, ktorej predsedal Ivo Váňa Psota, známy a skúsený šéf baletu Štátneho divadla v Brne.
Do baletu ju angažoval národný umelec Andrej Bagar, o rok neskôr držala v rukách zmluvu riadnej členky Baletu SND. Nielen elévky. „V balete je istá postupnosť. Najprv sú elévky, potom členky s povinnosťou sóla, sólové tanečnice s povinnosťou účinkovať v zbore a až potom sólisti. Keď ma angažovali do Národného divadla, pripadala som si ako princezná. Mala som plat a v šatni vlastný šuplík aj s líčidlami!“ Na prvé sólo v predstavení Rapsódia v modrom nikdy nezabudne. Po boku skúsených sólistiek sa mladučkej tanečnici triasli kolená. Roztriasli sa jej kolená aj vtedy, keď do baletu prišiel Milan Herényi, jej budúci manžel? „Bol milý, sympatický,“ priznáva Gusta s úsmevom.
Milan pracoval pôvodne v Slovenskej obilnej spoločnosti a býval v prenajatej izbičke v Bratislave. Keď mu dcéra majiteľov povedala, že v baletnej škole, do ktorej chodila, by veľmi potrebovali chlapcov na piruety, promenády a zdvíhačky, skúsil to. K hudbe mal blízko, jedenásť rokov hral na husle. Dostal sa do rúk Ljubomira Pančeva, pedagóga v baletnej škole Mimi Vasilievy, bývalej primabaleríny SND. Ten ho zasvätil do základov mužského a partnerského tanca. A hoci už mal dvadsaťjeden rokov, keď začínal, balet mu išiel. Mal vrodenú eleváciu, ľahký skok. Na odporúčanie Pančeva sa Milan zúčastnil konkurzu do SND. Nemal čo stratiť. Keďže obilná spoločnosť sa v tom čase rozpadala, bola to príležitosť, ktorú sa oplatilo využiť.
Foto: Archív SND
S Gustou prvýkrát tancovali v Predanej neveste. „Robil takého šaša, ktorý si ma posadil na plecia. V divadle sa potom smiali, že som si mu sadla na krk a už sa ma nezbavil.“ Tancovali spolu ešte v Swanilde, aj v Popoluške. „Keďže mal dobrý výraz, choreografi ho neskôr začali obsadzovať do rôznych charakterových rolí.“
Baletky odkladajú materstvo v obave, že si pokazia kariéru a postavu. Nájdu sa však aj výnimky a niektoré výchovu dieťaťa spolu s baletom zvládnu. Jedného. Nie dvoch. A už vôbec nie dvojčiat. Guste sa synovia narodili, keď mala dvadsaťtri rokov. To, že sú dvaja, sa dozvedela až na pôrodnej sále. S manželom sa tešili, veď deti chceli. „Gusta má dvojičky!“ kričal inšpicient do mikrofónu, keď porodila.
Najskôr sa narodil Milan, o päťdesiat minút neskôr Gustík. Starší je dnes akademický maliar a grafik a mladší pracuje v opernej réžii SND. Niet sa čo čudovať. Odmalička vyrastali v spojení s baletom. Boli na každom predstavení, poznali hudbu, spievali si. V rekvizitárni boli počas prestávok ako doma, v parčíku za divadlom sa hrávali. „Aj po terajšej premiére baletu Z rozprávky do rozprávky vraveli, že hneď, ako počuli hudbu, vybavilo sa im detstvo,“ hovorí pani Gusta, ktorej s deťmi pomáhali mama aj svokra.
Zničené dvere
Za baletom sú spotené tričká, pľuzgiere na nohách a žiadne účesy. "V prestávke medzi tréningom baletka uteká do šatne opláchnuť sa, prezliecť do suchého a ďalej sa potiť.“ Po tréningu sa skúšajú repertoárové predstavenia a súčasne začína práca na novej choreografii. Do divadla treba prísť najmenej hodinu pred predstavením. Nechať sa nalíčiť, upraviť vlasy, nasadiť parochňu.
Tanečnice musia venovať veľa času špičkám. Ak sú dobré, znamenajú polovicu úspechu. Musia ich rozcvičiť, aby plátno a satén zmäkli. Niektoré vydržia len jedno predstavenie, napríklad Labutie jazero, v ktorom ženy tancujú hlavne na špičkách. Sólistky si ich väčšinou pripravujú už doma. Trošku si navlhčia tenučké ponožky, a začínajú: vyhupnúť a dole. Vyhupnúť a dole. X-krát, pokiaľ sa špičky nepoddajú. "Keď sme mali baletnú sálu v Redute, zničili sme tam jedny dvere, o ktoré sme si tie špičky prelamovali, zmäkčovali, aby sme si šetrili svoje nohy,” krčí pani Augusta previnilo plecami.
Foto: Peter Brenkus
Počas predstavenia sa občas prihodí nepríjemnosť. Napríklad sa odtrhne ramienko a tanečnica má čo robiť, aby všetko ostalo na svojom mieste. „Raz, v jednej sólovej scéne, som zdvihla ruku pred seba a uvidela som náprstok, pomocou ktorého som si predtým zašívala stužky na špičkách. Otočila som sa a zastrčila som si ho do výstrihu dúfajúc, že mi zospodu nevypadne.“ Stalo sa, že na javisko vybehla v štucniach, ktoré držia pred predstavením nohy v teple. „Prišla som na to až pri tanci. Našťastie sa to stalo len na generálke.“
Hoci na zdvíhačky baletným partnerom skákala ľahučko, Gusta nebola žiadne fifipierko. Pri výške 1,59 metra vážila 53 kíl, ale váhu si nikdy nemusela strážiť. Po predstavení si pochutnávala na kompletnej večeri a pred polnocou spokojne zaspala aj s plným žalúdkom. Všetko vytancovala a vypotila na tréningoch. Nevynechala ani jeden. „Len čo som sa postavila k tyči, zabudla som na každodenné starosti a užívala som si tanec.“
Nežiarlil
Po čom baletky túžia? Aká rola patrí k ich vysnívaným? Samozrejme Labutie jazero a dvojrola Odetta-Odília. V lyrickej bielej labuti je neha, čierna labuť je zákerná, obe sú technicky aj herecky náročné. Guste sa podarilo dvojrolu tancovať dokonca trikrát. V dvadsiatich troch, ako tridsaťročnej a poslednú príležitosť dostala v štyridsiatich dvoch. Vo veku, keď baletky odchádzajú do dôchodku. "Potom som mala úraz na tréningu. Hovorí sa, že baletky vedia, ako padať, ale ja som pri jednom veľkom skoku nešťastne doskočila a v priehlavku mi praskla kostička. Po takmer deväťmesačnej práceneschopnosti som už nemohla tancovať na špičkách a musela som prejsť na menej náročné postavy.“
Pokračovala ako asistentka choreografa Baletu SND a baletná majsterka. Na dva roky si vyskúšala aj vôňu Západu, presnejšie západné Nemecko. Atmosféra v socialistickom Československu sa začiatkom deväťdesiatych rokov uvoľňovala a ona dostala od riaditeľa dva roky neplateného voľna. Jazyk nebol problém, veď pochádza zo starej bratislavskej famílie, ktorá ovládala okrem nemčiny aj maďarčinu. V súkromnej baletnej škole v Štuttgarte viedla tréningy malých detí a dievčat do štrnásť rokov.
Foto: Ctibor Bachratý
„Keďže to bola súkromná škola, viac sa v nej tolerovali aj nedokonalosti žiakov. Po dvoch rokoch som sa vrátila. Predsa len, aj keď manžel pracoval, staral sa o seba sám. A dobre som urobila. Keď odišiel do dôchodku, zistili mu zhubný nádor na hrubom čreve. Myslela som, si, že je koniec. Našťastie, lekári rakovinu zachytili skoro, po úspešnej operácii nebolo treba žiadnu inú terapiu. Milan na svoju Gustu nikdy nežiarlil. "Bol to tolerantný človek, bývalý skaut a veľký gavalier. Bol na každom mojom predstavení a keď prišla jar, priniesol mi prvé snežienky a fialky.“
Augusta Herényiová-Starostová
Narodila sa 6. mája 1930 v Bratislave. Absolvovala baletnú školu Evy Fuchsovej-Lehotskej, od roku 1947 pôsobila tridsaťsedem rokov v SND. Debutovala v Gershwinovej Rapsódii v modrom a v Stravinského balete Petruška. Stvárnila herečku v Asafievových Plameňoch Paríža (1952), Popolušku v Prokofievovom rovnomennom balete (1951), Giselle v rovnomennom balete na hudbu Charlesa Adama (1956), Auroru v Čajkovského balete Spiaca krásavica (1957), bola Veronou v Jurovského Rytierskej balade (1960) a Júliou v balete Romeo a Júlia (1968). Hlavnú úlohu v Labuťom jazere tancovala v troch rôznych choreografiách (1953, 1964, 1972), naposledy ako 42-ročná. V roku 1957 bola na stáži v baletnom učilišti Boľšovo teatra v Moskve. Po ukončení sólovej kariéry pôsobila ako baletná majsterka a asistentka choreografie. Jej manžel Milan Herényi bol tiež sólistom Baletu SND. V roku 2010 účinkovala v balete Made in Canada Jamesa Kudelku, vo februári sa na dosky SND vrátila v balete Oskara Nedbala Z rozprávky do rozprávky. Začiatkom tohto roka si prevzala z rúk prezidenta Andreja Kisku najvyššie štátne vyznamenanie.
