Bačova žena v SND nanovo interpretuje klasiku

Bez krojov a folklóru

Polák úplne dôveroval sile príbehu, v ktorom vytušil tragédiu v najčistejšom zmysle. Jeho úprava textu a následne aj réžia preto odstraňujú všetko folklórne, archaické a romantizujúce a zároveň sa nepokúšajú o žiaden posun smerom k súčasnosti či dokonca aktualizáciu. Celá inscenácia sa tak odohráva v priestore mimo konkrétneho času a priestoru.

Postavy sa pohybujú po tmavej strohej scéne Pavla Boráka s výraznou šikmou plochou bez popisných dekorácií a rekvizít. Hora je vyjadrená niekoľkými bielymi skalami, kaštieľ čiernobielymi fotografiami. Na stene visí televízna obrazovka a vysúvajú sa z nej železné kliny, ktoré jediné ozvláštňujú mizanscény. Čierne a biele kostýmy Petra Čaneckého jednoduchých strihov vo svojich detailoch skrývajú prvky, ktoré z nich raz robia staroveké rúcha, inokedy v nich badať náznak folklóru, ale aj moderného odevu.

Tragédia antického rozmeru

Ambivalentnosť formálneho a vizuálneho dojmu je súčasťou dômyselnej režijnej koncepcie, ktorá sa sústredí len a len na tragický príbeh Evy a jej neriešiteľnú situáciu. Vybrať si spomedzi dvoch mužov a dvoch detí pre ňu nie je možné. Režisér Roman Polák navyše ani v tomto prípade nedovolí žiadnej strane vzbudiť u divákov väčšie alebo menšie sympatie a z príbehu robí tragédiu antického rozmeru.

Minimalistická a zároveň náročná koncepcia stojí a padá na hereckých výkonoch. Inscenácia tohto typu neznesie žiadne rozptýlenie, žiadnu faloš a žiaden krok vedľa.

Najbližšie sa v tomto smere dostal Alexander Bárta ako bača Mišo a nemenej podarený výkon podala Diana Mórová ako Eva. Predovšetkým Mórovej sa podarilo skrotiť svoj prirodzený temperament a do postavy nevkladá žiadnu nadbytočnú energiu. Žiaľ, emocionálne prepätie zvíťazilo u Jána Koleníka ako Ondreja a Kamily Magálovej stvárňujúcu postavu jeho Matky. Vyslovene rušivo pôsobili scény, v ktorých dominovala groteskná poloha Márie Kráľovičovej.

Bačova žena v SND je zaujímavý divadelný počin, ktorý mohol posunúť inscenačnú tradíciu slovenskej klasiky o kúsok ďalej. Je preto škoda, že herecký komponent sa úplne nepodarilo očistiť od teatrálnosti, ktorá narušila inak čistú a precíznu koncepciu.