Ako sa vám pozdávajú tie dve osmičky, ktoré s vami práve týmto rozhovorom oslavujeme?
Hovorím, že sú to dvaja snehuliaci…
… tak potom ste Snehulienka, alebo tie dve osmičky budú skôr znaky nekonečna nastojato. Rozdávate rady k dlhovekosti?
To je jednoduché, je to len číslo – ale človek sa nesmie opustiť, to je jasné. Žila som vždy s radosťou a mala som veľa lásky. Mám jej do zásoby. Optimizmus mám vrodený a niečo je aj v génoch – mamička zomreli, keď mali 92, starenka mali 91, otec 84, tak ako môj muž.
Niečo prináša asi aj výchova – ako vás viedli?
Narodila som sa v úžasnej rodine. Boli to obyčajní maloroľníci, ale naučili ma dôležité veci. Napríklad – robiť dobro druhým. „Nie si na svete len pre seba, ale aj pre tých druhých!“ hovorili mi. Môj otecko bol komunista a mama nábožná "sviečková baba“. Obe idey, mamina aj otcova, na nás deti vplývali. Otec vždy hovoril: „Starenka a mama scú, aby ste sa mjeli dobre na druhém svjece, a ja, aby ste sa mjeli včileky dobre.“ Pamätám si, ako nám to hovorí, sedíme so súrodencami okolo stola. On išiel s nami do Šaštína či do Mariatálu na púť, my sme zasa išli s ním na prvého mája na manifestáciu a na veselicu.
Rodičia sa tak tolerovali?
Nie že by sa tolerovali, to bolo celkom prirodzené. My sme chodili skrátka spolu, celá rodina. Otec išiel aj do kostola s mamou, hoci on veril v niečo iné. A obaja do nás tú svoju vieru vkladali. Obaja nás učili, aby sme boli dobrí: "Musíš tetke pomôcť, keď ide s nošou. Musíš byť dobrá.“ V tom sa zhodovali. Ja som bola katolíčka a chcela som byť mníška.
Foto: Archív SND
Bavilo vás napríklad chodiť na spoveď?
Ja som na spoveď práveže chcela chodiť! To bola pre mňa psychoanalýza! Chodila som každý prvý piatok v mesiaci k farárovi. Hriechy som mala napísané. "Albínko, a koľko hriechov už máš ty napísaných?“ pýtala som sa pred spoveďou kamarátky. "Tridsať.“ Jej, ja mám iba dvadsať, tak si rýchlo musím ešte nejaké dopísať. Pretekali sme sa.
Aký bol napríklad taký väčší hriech?
No napríklad: Stretla som krstnú mamu v poli a robila som sa, že ju nevidím, lebo mala blato za pazúrmi. Keď som stretla krstnú mamu, bolo jej treba podľa miestnych mravov pobozkať ruku, a nie sa robiť, že ju nevidím. To bol hriech, ale ona išla z poľa, mala špinavé ruky a mne sa nechcelo jej ich bozkávať. Bolo očistné vyrozprávať sa potom z hriechov. Bola to taká rekapitulácia. Preniesla som si tento zvyk aj do ďalšieho života. Večer som sa vždy pýtala svojich detí, čo robili cez deň, čo zažili, s kým sa stretli, s kým sa kamarátia, zrekapitulovali sme si deň a objasnili sme si, čo sa udialo. Robili to potom aj moje deti so svojimi deťmi.
Aj dnes zájdete do kostola?
Do kostola idem raz za čas, pozrieť sa, čo je tam nové, ale na omšu nechodím. Idem si tam sadnúť pred premiérou, aby som porozmýšľala. Mám rada sakrálne prostredie, odmalička som milovala poéziu a tá tam je. Závidela som miništrantom – preto som chcela byť mníškou – páčili sa mi ich kostýmy, rúcha, ako aj oblečenie pána farára. Bolo to vlastne teatrálne prostredie. Na mňa mali veľký vplyv saleziáni, ktorí ma učili na meštianke v Šaštíne. Dôstojný pán Július Sečanský sa nám pekne prihováral: Ešte vám navarím čaju! Knižky nám dával, nikto nás neobťažoval. Rada som si čítala svätovojtešské kalendáre, stará mama odoberala Božské srdce Ježišovo, čítala som jej z neho, lebo ona už nevidela. A do všetkého som sa vžívala. Nielenže som bola Karkulka, princezná, žobráčka z rozprávok, vžívala som sa aj do básničiek. To som vedela precítiť!
Poézia je s vami celý život. Teraz sa hrá v SND Slovo Válkovo, vy z poémy Slovo ešte stále recitujete, viete ho naspamäť. Hra vzbudila diskusiu, prečo sa v básni striedajú krásne pasáže s obyčajnými, schematickými. Ako to vnímate vy?
Mne sa v Slove nič nezdá obyčajné. Záleží, akí ľudia verše čítajú alebo počúvajú a ako ich vnímajú. S akou skúsenosťou.
Vy máte skúseností naozaj dosť – vyskúšali ste napríklad všetky scény SND.
Začala som hrať v historickej budove, hrala som aj na Novej scéne (vtedy súčasť SND), otvárala som Hviezdoslavovo divadlo aj Malú scénu. V novej budove hrám momentálne na všetkých javiskách – na veľkej scéne činohry v Buddenbrookovcoch, v Modrom salóne v hre Leni, na malej scéne úlohu v Bačovej žene a v Popole a vášni a vo veľkej sále opery hrám excelenciu Hardeggovú v Lehárovej Zemi úsmevov. V historickej budove hrám v Chrobákovi v hlave. A to mi ešte riaditeľ povedal, že keď budem mať deväťdesiat, má vraj pre mňa prichystané špičky, lebo v balete som ešte nehrala.
Foto: Archív SND
Ešte stále rada chodievate pešo?
Mne to nič nerobí. Do Šaštína som chodila pešky štyri roky do školy. To je päť kilometrov. Vždy som do školy utekala, aby som neprišla neskoro, a domov som utekala, aby mi súrodenci všetko nezožrali. Neskôr som chodila do Bratislavy, kde som pracovala ako holička. Vstávala som o štvrtej ráno, aby som bola o ôsmej v meste. Takto som chodila od roku 1942 do roku 1945, keď ma zobrali do divadla. Stále som bola v pohybe.
Dnes je to frekventovaná cesta, na ktorej jazdí plno áut smerom na Kúty alebo na Senicu. Bola aj vtedy cesta rušná?
Chodili najmä Cigáni na roboty do Gbiel, Malaciek alebo do Bratislavy, často mi pomohli niesť ťažkú nošu. Niekedy som však bola na ceste sama. Niesla som vajcia alebo čerstvé kurence či vykŕmenú hus, ktoré som musela skoro ráno rozniesť v Bratislave po vilách. Predávali sme ich, aby nám mama mohla kúpiť topánky. Mala som síce krásne meno Kráľovičová, ale narodila som sa ako otrok. Nemusela som chodiť do fitnesu. Nemala som sa však ani s kým radiť, keď som sa prihlásila do divadla. Mama bola síce ochotníčka, no nevidela nikdy profesionálne divadlo. Mala som to šťastie, že som niekedy spala u tety v Bratislave. Bola uvádzačka v divadle a brávala ma tam. Tak som prvé naozajstné divadlo videla z prezidentskej lóže a bol to Luskáčik. Videla som vtedy aj Zem úsmevov s Mimi Kišoňovou a so Štefanom Hozom.
Čo vám dalo odvahu, keď ste sa rozhodli prihlásiť sa na inzerát do divadla?
Najmä som si pomyslela: „Aj keď ma neprijmú, v Čároch to nebudú vedzet!“ Bolo nás na skúške vyše sto. Boli to herci, ktorí už mali skúsenosti, hrali v divadlách, debatovali o Shakespearovi. Ja som si pripravila básničku od Maše Haľamovej: "Keď ma moja matka pod srdcom počala, žila veľkú tieseň…“ Potom som mala monológ, hoci som ani poriadne nevedela, čo to je. Ešte som nemala osemnásť rokov a mala som len meštianku. Povedala som niečo z Čechova a Gogoľa, a Bagar ma už posielal preč, no ja som povedala, že ešte mám vlastnú prácu. To bola scénka, ako Anička vyšíva, tatíčko číta noviny, mamička varí obed. Dunčo breše. Všetko som zahrala, potom prišla pani poštárka, doniesla poštu a Anička zakričala: Hurá, prijali ma do divadla!
Foto: Archív SND
A tak sa aj stalo. A umiestnili vás do Martina – to aby ste zabudli na záhoráčtinu?
Áno, začala som hovoriť spisovne – napríklad po prvý raz som v Martine povedala "mäso“. Ale najmä som tam spoznala ľudí, od ktorých som sa učila. Tam som stretla aj Štefana Krčméryho, ktorý ma nazval prvý Marínou. On ma vodil po Martine, na Národný cintorín, to boli moje lekcie z literatúry. Bol trocha čudák, ale mne to bolo jedno. Raz mi recitoval po nemecky, raz po taliansky, ja som rozumela akurát po záhorácky.
Tam ste stretli aj svoju prvú veľkú lásku Ctibora Filčíka.
Bol múdry a bol charakter. Všetky martinské paničky boli doňho zaľúbené, ja som im ho vyfúkla.
Nesklamalo vás nikdy herecké povolanie?
Herectvo je úžasné. Požičala som svoje telo a svoju dušu tisíckam žien! Veď len v koľkých dobách som sa narodila! Keď som dostala postavu, musela som sa nielen do nej prevteliť, ale pochopiť jej dobu.
Uľahčíte si niekedy rutinou, alebo je pre vás každá úloha stále niečím novým, s čím sa treba popasovať?
Vždy je to nové. Radievala som sa o postavách s mojím mužom, hovorili sme o nich. Boli sme spolu 56 rokov, zomrel pred desiatimi rokmi, ale ja sa s ním stále o rolách rozprávam. Presťahovala som sa do jeho izby – my sme nikdy nemali spoločnú izbu, bol vždy u mňa ako na návšteve – a vždy mu ohlásim, čo hrám. Ja v ničom nepoznám rutinu. Každá úloha ma poteší, lebo pre starých hercov sa roly nepíšu. Človek je vďačný, keď si môže na javisku uchytiť svoj priestor a keď si ho ešte aj všimnú. Herec nemôže hrať "do šuplíka“, musí byť na javisku.
Foto: Andrej Balco
Ako vás berú mladí herci? Máte ich rada? Majú také príležitosti ako kedysi vy?
Mám mladých veľmi rada. My sme boli kedysi v divadle ako rodina, dramaturgovia a režiséri vedeli, čo v nás je, a robili pre nás repertoár. Keď nedostane herec rolu v tom čase, keď je na ňu zrelý, premešká sa príležitosť. Dnes sa ľudia nepoznajú tak dobre, žije sa inak, a tak je to aj na iných pracoviskách. Všetko funguje inak.
Na začiatku pôsobenia v SND ste účinkovali v predstavení, ktoré bolo zo samých veršov. Uplatnilo by sa aj dnes niečo také ako hra Marína?
Každá doba potrebuje poéziu. To slávne predstavenie robil Jozef Budský, dramaturg bol Jožo Felix, jeho asistent bol Ivan Teren. Spolupracovali so Šaňom Matuškom. Maliar Jano Mudroch robil scénu, spolu s Deziderom Millym mi vymysleli kostým z 15 metrov tylu! Ku kostýmu patrila aj zamatka. Bolo to na vysokej úrovni a ja som odvtedy zostala Marínou. V Martine ma tak pokrstili, prídem do Bratislavy a hneď dostanem úlohu Maríny v rovnomennej hre! Básnika hral Vlado Pavlovič, herec a režisér, ktorý potom tragicky mladý zomrel.
Na výtvarnú stránku si tvorcovia v SND stále potrpia. Zaujímavá je napríklad Bačova žena, v ktorej hráte. Je tam šikmina, ktorá plní rôzne predstavy. Vy ste z nej vraj na skúške spadli?
Áno, zákulisie je tam tiež vyvýšené, veľmi malinké a je tam tma. Sedela som a čakala som na svoj výstup. Vedľa mňa bola glotová opona, nedomyslela som, že za ňou je jama. Oprela som sa o oponu a už som padala, stolička za mnou, na moju hlavu. Bolo to asi meter dvadsať! Kulisáci dobehli, dvíhali ma, bola som udretá, ale nebola to hlava, len kosť. Dohrala som aj tak, nosila som tácku s fľašami vína a pohármi a myslela som si: Nech len nedrisnem aj s tým! V noci som sa potom bála zaspať: Bože, možno sa nezobudím, a možno to bude tak lepšie, ako byť na vozíku alebo o barlách! Bola som potom na naliehanie dcéry Janky aj na röntgene, ale všetko bolo v poriadku.
Foto: Archív SND
Bolo niekedy tak, že ste sa v divadle necítili dobre?
Nie. Neviem si bez divadla predstaviť život, je to môj pevný bod.
Zostali vo vás postavy, ktoré ste hrali? Ako sa s nimi žije?
Hrala som Ofélie, Júlie, Čechovove postavy, Monreauovú, Sandovú, všetky sny sa mi splnili… Postavy sú vo mne. To nie je totiž len tak. Dva-tri mesiace som ich študovala, stále som rozmýšľala, čo by sa ešte dalo urobiť lepšie. To mám stále. Stále ma to budí. Mám pocit, že som postave niečo dlžná, zobudím sa a zrazu mi to príde! Postavy stále v sebe premieľam, tak je jasné, že vo mne zostanú.
Je v dnešnom živote dosť poézie?
Nie je, tak ako nie je ani dosť lásky.
Boli by ste radšej hrali v Hollywoode ako v SND? Bola vám Bratislava dosť svetová?
V mojom Národnom sa mi vrchovate ušli veľké herecké príležitosti. Už ako sopľa z konzervatória som hrala po boku majstrov. A v Bratislave sa hrali svetové tituly dokonca v európskych premiérach a za prítomnosti autorov ako Sartre či Arbuzov. Miloško Ruppeldt vymámil na Arthurovi Millerovi hru, čo práve dopisoval a ihneď nám ju preložil. Takže som si zahrala Maggie čiže Millerovu ženu Marilyn Monroe o dva týždne skôr ako v Ríme slávna Monika Vitti. Zahrala som si vo Viedni vo Volkstheatri, v Paríži, Moskve a všelikade po svete. Čo viac by som si mohla priať?
Ako sa zmenili od vášho detstva a mladosti Čáry?
Je to už iná dedina. Každý má už zvonček. Vtedy neboli všade vráta alebo bránky. Dvory boli z ulice otvorené a aj naši to tak mali. Až neskôr urobili vráta. V jednom takom dvore bývali viaceré rodiny, boli tam aj štyri hnojiská, lebo každý mal chliev a záhradu. Starý Kráľovič bol veľký sedliak, šprincle nám hovorili, ale mal deväť detí a keď sa majetok rozdelil, všetko to boli zrazu maloroľníci.
Bola na spoločných dvoroch nervozita? Hašterenie?
Na dvore sme mali veľkú morušu, ktorá zakrývala pol dvora. Pod ňou sa sedávalo, každý mal veľa detí, a tak bolo veselo. My deti sme vyliezli na strom a počúvali sme, o čom klebetia. Boli sme ticho, ale aj tak nás zbadali a kričali: "Vy potvore, vy ste tam hore a všetko počujete!“
O čom sa hovorilo?
Kto s kým niečo má a kde sa neumývajú…
Mali ste obľúbené jedlo?
Hlavné bolo zelé, ale obľúbené boli aj makové šúľance, ktorým sa hovorilo aj pánbožkove čuráčky.
Foto: Archív SND
Pamätáte sa na vojnu? Dotkla sa vás osobne?
Áno, a preto sa aj strašne vojny bojím. Na konci druhej svetovej u nás v záhrade ležali mŕtvi Nemci aj ruskí vojaci. Zrejme utekali cez záhradu do lesa, keď ich zastrelili. Boli v uniformách a ja som nemala ani osemnásť rokov. Veľmi sa ma to dotklo. Mŕtvoly som síce už videla v kostole alebo u niekoho doma, aj starú mamu, ale nie, aby tam tak ležali – v našej záhrade! Toho sa strašne bojím, aby sa niečo také nestalo. Je to najstrašnejšia spomienka.
A najkrajšia?
Ja mám úžasný život. Mnohí ľudia dlho žijú, ale trpia, sú chorí. Ja môžem hrať a ešte sa mi stáva, že niekto u mňa zazvoní, nejaká teta, a donesie mi kytičku, zabíjačku alebo ručnú prácu, ovčí jogurt, malého anjelika. Milé je keď na ulici počujem: "Ježišmária, to jste vy? Vubec se neměníte!“
Nikdy vás neobťažovala popularita? Všade vás poznajú, prihovárajú sa…
Keď chodíme na zájazdy po Slovensku, každý sa chce s nami fotografovať, a to je náročné. Keby to malo byť po jednom, sme tam až do rána, ale Janko Koleník vždy povie "urobíme si kolektívnu!“ a tým ma zachráni. Ľudia sú milí, ale my hráme niekedy dve predstavenia za deň, takže sa ponáhľame. V kultúrnych domoch máme plno, mimo Bratislavy je hlad po živom divadle.
Máte nejaký cieľ?
Ja som vždy rada cestovala, ale málo poznám severské štáty. Lákajú ma, hoci dnes je cestovanie ohrozené všelijakými nešťastiami a nechcelo by sa mi vrátiť sa v železnej truhle. No dcéra Janka ma povzbudzuje, vraj ešte pocestujeme – a ja som optimista!
Mária Kráľovičová
Narodila sa 7. júna 1927 v Čároch na Záhorí. Ako 15-ročná odišla do Bratislavy a striedala zamestnania, v rokoch 1947– 1950 študovala herectvo na konzervatóriu, začínala v Komornom divadle v Martine, od roku 1948 dodnes hrá v SND, momentálne v predstaveniach Buddenbrookovci, Bačova žena, Chrobák v hlave, Zem úsmevov, Leni, Popol a vášeň. Jej manželom bol novinár a básnik Miro Procházka, má dve deti.
