Máme nízky prah citlivosti voči bolesti a trápeniu iných

04.08.2015 12:20
Iveta Skripkova, Iveta Škripková, divadlo na...
Iveta Škripková, riaditeľka banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí. Autor: ,

V Pravde pokračuje nový seriál s názvom To najlepšie, čo doma máme. Postupne prinášame rozhovory s osobnosťami slovenskej kultúry, ktoré majú mimoriadny talent a kus práce za sebou, nie sú však na mediálnom výslní. Ďalšie časti nájdete v Pravde počas prázdnin v kultúrnej rubrike každý utorok.

„Žiadne divadelné prázdniny. Pripravujeme novú sezónu. Produkcia a vedenie divadla odchádzajú len na pár dní dovolenky,“ hovorí riaditeľka banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí Iveta Škripková.

Hoci ste riaditeľkou byť nechceli, tento post zastávate už dvadsaťtri rokov. Čo vás "šéfovanie“ naučilo?

Podľa toho, čoho sa fungovanie divadla dotýka. Či personálnych otázok, alebo umeleckých, alebo riadiacich, vnútorných, či vonkajších. Hádam sa to dá zhrnúť do desatora: Všetko je vždy inak. Nikoho nepreceňuj a nepodceňuj, dôveruj, ale preveruj. Nikdy sa nikomu v takejto funkcii nezavďačíš. Každý človek jednu a tú istú vec vidí úplne inak. Vždy a za všetko nesieš zodpovednosť, preto sa nesťažuj. Ľudská zloba a nevedomosť sú nekonečné. Život a problémy treba brať s nadhľadom, všetko bude, len my tu nebudeme. Rutina je veľmi nebezpečná vec v práci. Po každých regionálnych voľbách sa pri zmene vedenia VÚC začína to isté od začiatku, nastupuje „základná alfabetizácia o divadle“. Neplatí, že každý je nahraditeľný, nie je – v umení zvlášť. A predovšetkým: Divadlo nie je inštitúcia, ale tvorba, ale bez inštitucionalizácie ťažko prežije, a to sa mnohokrát nezlučuje. Ak chceme byť tvorivými za podmienok inštitucionali­zácie, je to chodenie po lane.

Vyžaduje si veľkú dávku kompromisov?

Viesť ľudí si vždy vyžaduje istú stratégiu. Niekto to robí intuitívne, má dar, niekto poučene. Nenazvala by som to kompromismi. Je prirodzené, že naše očakávania sa odlišujú, nestačí mať vlastnú predstavu, keď na jej realizáciu potrebujeme iných ľudí… Treba ich vedieť počúvať, vedieť, na akej pozícií stojím, a skúsiť sa nepomýliť pri dohode obidvoch strán.

Kedy vám bolo ako riaditeľke najťažšie?

Keď ma zradili ľudia, ktorým som dlhé roky verila. Anonymy a neoprávnené udania na moju osobu a na môjho manžela.

Ocitli ste sa pred prekážkami, ktoré sa prekonať nedali?

Napríklad spomínané anonymy a udania. Rovnako ťažké je zmieriť sa s rozdielnymi ideologickými pozíciami medzi ľuďmi. V mojom prípade ide o témy rodovej feministickej verzus katolíckej ideológie. Ťažko sa prekonáva to, že pod zámienkou ochrany, pokoja a lásky sú ľudia rozdielnych presvedčení manipulovaní proti sebe. Však nič nového, poviete si. Rovnako sa nedá zmieriť s agresivitou a diskrimináciou, či osobnou, alebo systémovou. Ak niekto používa svoju moc na to, aby vás pokoril a ponížil. Napríklad preto, lebo ste žena (mladá – stará), alebo si myslíte niečo iné ako On. S tým sa nedá zmieriť. Dá sa to len vydržať. A dá sa naučiť – nebáť sa. Za to vďačím rokom praxe.

Ste aj autorka. Nezanedbávate kvôli písaniu niektorú z rolí riaditeľky, matky, manželky?

Určite zanedbávam, len neviem kedy ktorú. Nech mi všetci, čo tým pri mne prešli, odpustia. Najviac mi pomáhali rodičia, kým žili. A potom moje deti, keď boli malé. Boli sme taká zohraná trojjednotka. (Mám dvadsaťsedemročného syna a dvadsaťdvaročnú dcéru). To bolo veľké šťastie. Vtedy som si neuvedomovala, že moji rodičia „žijú môj život“ bez reptania. Možno som sa ich mala spýtať, či by nechceli niečo iné, než sa starať sa o moje deti? Pripadalo mi to normálne a asi aj im. Deti stihli vyrásť, rodičia odísť… Teraz už rozmýšľam inak. Píšem vždy v noci a ráno, kým všetci spia. Okrem toho, o čo ide, však ma to baví.

Vaše Fetišistky s úspechom hralo SND. Pohladí to dušu autora?

Po rokoch asi áno. V roku 2008, keď bola premiéra, to bol predovšetkým šok. Vôbec mi nenapadlo, že táto hra zaujme. A zase to bola skúsenosť. Zoznámila som sa s mechanizmom SND, so zaujímavými ženami, s herečkami Zdenou Studenkovou, Božidarou Turzonovou, Táňou Pauholfovou, s dramaturgičkou Darinou Abrahámovou a, samozrejme, s režisérkou Soňou Ferancovou. Osobné i umelecké priateľstvo so Soňou trvá dodnes.

Divadelný happening Holé baby z tvorby štúdia...
Divadelný happening Holé baby z tvorby štúdia T.W.I.G.A. Autor: DODO ŠAMAJ

Rodinné blues vám vynieslo druhé miesto v československej súťaži o Cenu Alfréda Radoka.

Hra stelesňuje štyri pohľady na tú istú situáciu v jednej rodine, na situáciu chronickej krízy medzi partnermi. Je o tom, ako rodina funguje z pohľadu matky, otca, dcéry a syna. Pomedzi to presvitajú rôzne rodinné tajomstvá. Pre mňa bolo podstatné slovo blues. Ako metafora, zástupný symbol pre vyjadrenie pocitov otrokov a otrokýň a súčasne nevídaná hudobná krása života… Každá časť sa mala hrať v inom rytme a je inak napísaná. Je to feministická hra, všíma si rozdelenie úloh v rodine, čo všetko pre nás vyplýva napríklad z toho, keď sa do rodiny narodíme ako mladšia sestra, starší brat a pod. Hra získala v tom čase aj cenu, citujem – „za výnimočné dielo v oblasti genderovej problematiky“.

Je to prestížna súťaž, ocenenie potešilo?

Potešilo. Ale povedané slovami klasičky Timravy, ani obloky sa nezatriasli a múry nepopadali… Genderové témy si zatiaľ hľadajú svojho diváka a diváčku a rovnako aj tvorivé tímy. Režisérov a ani režisérky v podstate nezaujímajú z rôznych dôvodov. Iné veci priťahujú dnes pozornosť, to je bežné. Na uvedení hry (aj jej ocenení) sa podieľa veľa neznámych a subjektívnych faktorov. Tým nechcem povedať, že v tom nie je niečo systémové, určite je, ale ťažko to odhadnúť konkrétne. Dobre, že väčšina dramatických súťaží je anonymných.

Dostalo sa Rodinné blues na javisko?

Uviedli ho 25. decembra minulého roka v rozhlase v réžii Júlie Rázusovej. Hra sa realizovala v Košickom štúdiu vďaka dramaturgičke Laure Petrassovitschovej. V divadle sa Rodinné blues nehralo.

Čím vás oslovil život Fridy Kahlo, o ktorej ste napísali hru Seňora?

Tip a námet mi ponúklo prešovské Divadlo Jonáša Záborského. Ako autorskú dvojicu nás s režisérom Mariánom Peckom oslovil umelecký šéf Michal Náhlík. Najprv ma trochu odrádzalo prostredie. Predsa len Mexiko je ďaleko. Nakoniec sme spoločne s režisérom našli kľúč k Fride. Jednoduchý, aké očakávania mala od života a čo z toho sa jej (ne)podarilo. Proste pozrieť sa na ňu ako na bežnú ženu, ktorá má tisícero vecí spoločných s každou z nás. Bola to veľmi protirečivá bytosť, preslávila sa ako maliarka, ale tvrdila, že nevie maľovať. Milovala život, ale úspešne si ho zničila alkoholom, liekmi. Mala smrteľný úraz, po ktorom nemala ani chodiť, a ona to prekonala. Túžila po jedinečnej láske – a striedala partnerov. Nehlásila sa k feminizmu, bola ľavičiarka a členka komunistickej strany, a pritom mnohé jej rozhodnutia boli feministické a antiľavičiarske atď. Myslím, že to bola neštandardná a inšpiratívna téma aj pre divadlo, aj pre Mariána Pecka. Režisér našiel oporu v hlavnej predstaviteľke Fridy v herečke Jane Jurišincovej, ktorá sa svojej roly zhostila výborne.

V hre Nostalgia ste sa pre zmenu venovali téme emigrácie.

Na počiatku bol podporený divadelný projekt Ženské úteky, ktorý sa v rozhovoroch s režisérom Mariánom Peckom vyprofiloval z monodrámy jednej ženy do rodinnej drámy viacerých členov a členiek rodiny, drámy o ich skúsenostiach so životom doma a v zahraničí. Čím dlhšie sme sa tomu venovali, tým viac sme si uvedomovali, že z aktuálneho problému sa stáva nástojčivý sociálny fenomén.

Čo prekvapujúce ste zistili autorským výskumom, ktorý ste robili?

V každej slovenskej rodine niekto odišiel alebo odchádza do zahraničia. Aj v mojej. Slovensko pravidelne zažíva migračné a emigračné vlny politické alebo ekonomické. Ďalším zistením bolo, že schopní mladí ľudia, s ktorými som robila rozhovory, čo študujú v zahraničí, sa nechcú vrátiť. To je bolestivé. Pretože na zmeny v spoločnosti treba súzvuk generácií, a, žiaľ, v rozhovoroch s nimi sa mi potvrdilo, že ak sa presadia na zahraničných univerzitách, domov sa už nevrátia. Nestačí poznanie jednej hrdinky z hry: „…nakoniec zistíš, že všade je to rovnaké, len doma tomu lepšie rozumieš.“ Na návrat domov to nestačí. A v štátnom sektore sa toho zmenilo málo. Ešte že sme v Európskej únii! Myslím, že bez EÚ by ťažko prebehli zmeny v štátom riadených rezortoch (školstvo, kultúra, zdravotníctvo, sociálne veci).

Ako autorka používate priezvisko Horváthová, s ktorým ste prišli na svet.

Menami odlišujem svoju autorskú dramatickú tvorbu od tvorby režijnej alebo od výskumnej, teatrologickej. Samozrejme, trochu sa na tom zabávam a provokujem, parafrázujúc Teréziu Vansovú (zase klasička): ačo ženská, však na mene nezáleží.

<OT>Naozaj je to u nás s celospoločenskou toleranciou násilia také zlé?

Nuž, je. A čím viac sa bude o tom hovoriť, tým lepšie. Má veľa foriem a prejavov. Zvykneme reagovať len na tie najkrutejšie – zabitie, údery, týranie a pod. Ibaže všetko sa začína od malého ponižovania a „práva na urážku“ alebo „pomstu“. Násilie je imanentne prítomné v každom vzťahu, je hierarchicky i priamočiaro formované vo verejnom i súkromnom priestore. Stačí uviesť päť druhov závislostí, ktoré umožňujú prejavy násilia: ekonomická, sociálna, psychická, sexuálna a fyzická. Z tohto vidno, ako ide násilie naprieč generáciami, vekom, rasami, sociálnym postavením atď. Je zakódované v reči, v jazyku, v umení a ani o tom netušíme.

Týmto otázkam sa verejnosť začala venovať práve vďaka druhej vlne feministického hnutia, ktorá prerušila tabu ohľadom pohľadu na týrané ženy v manželstvách a zastavila hlúpe otázky typu: Prečo od neho neodíde? Práve odhaľovaním neviditeľných mechanizmov závislostí v živote slabších (nemusia to byť len ženy) a mýtov o násilí. Na Slovensku utkvela v pamäti úspešná kampaň nevládnych ženských organizácií proti násiliu Každá piata žena. V našom divadle sme sa venovali tejto téme viackrát. V inscenácii Diagnóza: slovo (2013), kde sme skúmali prejavy násilia zakódované v jazyku, od banálnych posmeškov, nevinných žartov až po vulgarizmy a gestá jazyka, čo umožnia udrieť a zabiť. Projekt sa volal Lexikón sexizmu, ale názov vzbudil veľa negatívnych podozrení, tak sme inscenáciu pomenovali neutrálnejšie. Mohla by som pokračovať exkurzom do histórie našej civilizácie, ktorá je plná krvi, obetí a krívd v mene „dobra“ alebo za „rodinu, Boha, národ“.

Dá sa niečo zmeniť v spoločnosti, ktorá sa desaťročia zabáva na komédii Kubo, ktorej hrdinom je "zaostalý“ chlapík?

Táto hra nás pristihuje, demonštruje nízky prah citlivosti Slovákov a Sloveniek voči bolesti a trápeniu iných. Samozrejme, nejde o to, ako bola napísaná a či je vtipná, ale o model „humoru“, na ktorom sa dokážeme všetci svorne baviť, čo nás teší a zabáva. Ak sa však pozrieme na súčasné reality šou alebo TV seriály, veľa sa nezmenilo. Vraj národ to rád pozerá. Nuž, neviem, či sa niečo dá zmeniť, ale skúšať to musíme, kým neodídu všetky mladé individuality preč.

Viktor Sabo a Sláva Daubnerová v inscenácii...
Viktor Sabo a Sláva Daubnerová v inscenácii Ilona, Žena Hviezdoslavova, ktorú Iveta Škripková režírovala. Autor: DodoSamaj

Máte osobné skúsenosti s násilím?

Kto ich nemá? Ak niekto tvrdí opak, tak buď násilne koná, alebo o tom nevie, teda si neuvedomuje, o čo ide, a vydrží, lebo však zvyknúť sa dá na všetko. A ešte keď sa musí.

Z času na čas si priberáte aj "povinnosti“ režisérky.

V čase, keď som začala pracovať v divadle, začiatkom 90. rokov, sa konečne zrovnoprávnila tendencia autorského divadla ako bežný typ tvorby. Vtedy som sa veľa naučila, keďže scenáre v našom divadle vznikali na danú tému, podľa požiadavky režiséra alebo tímu hercov a herečiek. Pracovala som v mužskom tíme, mojím lídrom bol režisér Marián Pecko, ale po istej dobe sa naše názory na to, o čom hrať divadlo, začali rozchádzať a na istý čas sme sa celkom tvorivo oddelili. Ak som chcela hrať ženské témy, musela som sa ich ujať sama, nenašla som režiséra a režisérku, ktorých by to zaujímalo. A v tom čase na Slovensku neboli známe iné kultúrne feministické združenia alebo tendencie okrem Aspektu, tak som si povedala, skúsim. Pred dvanástimi rokmi som prijala ponuku Moniky Grochovej na réžiu textu Vagína monológov, hrali študentky, čo vtedy pracovali vo Fenestre. A bolo. Ako režisérka som pokračovala v spolupráci s Fenestrou, čo je krízové centrum pre týrané ženy v Košiciach, a neskôr s Aspektom Bratislava na projektoch, potom v domácom divadle. To všetko vyústilo do založenia štúdia T.W.I.G.A…

… ktoré je vašou "srdcovkou“ a zdobí ho aj cena Piata žena.

Theater women improvisation gender action, teda T.W.I.G.A., sa nevenuje len témam násilia. I keď cenu Piata žena sme dostali za site specific projekt s témou násilia. Vec: cesta č.¤5 sa konal v siedmich obchodných centrách po Slovensku, hrali sme v Banskej Bystrici, Poprade, Martine, Košiciach, Prešove, Michalovciach a v Bratislave. T.W.I.G.A. sa venuje rôznym témam súvisiacim so ženami, s našou socializáciou, dejinami a pod. Jej cieľom je narušiť tradičné vnímanie ženských a mužských rolí v živote i v umení a hľadať podoby rodovo citlivého jazyka v divadle. Hráme hry o zaujímavých že­nách z histórie alebo sa venujeme autorskej tvorbe, napríklad o živote v ženskej koži MOCADRÁMY. Teraz riešime tému poslušnosť a autorita, z nej má vzniknúť autorská inscenácia. Podstatné je, že v našom divadle sa po roku 2007 zišiel okruh herečiek a ešte študentiek, ktoré mali záujem o rodové témy. Spolu skúmali rôzne formy diskriminácie. Niektoré z dievčat vydržali dodnes, iné odišli a pôsobia inde. V divadle sa bez hereckého tímu nedá nič spraviť. Za túto náhodu som osudu a dievčatám vďačná.

V repertoári Bábkového divadla na Rázcestí sú inscenácie pre bábätká aj pre dospelé publikum. Vychovávate si Batoláriami budúcich divákov?

Samozrejme. A najmä sa tešíme zo stretnutí s bábätkami a ich mladými rodičmi. Pred zhruba štyrmi rokmi sme začali s týmto projektom ako prví na Slovensku, najprv sme pochybovali (aj ja, aj Marián Pecko), no rozhodli sme sa to skúsiť. Však tvorbe sa medze nekladú. Tendencie hrať pre batoľatá sú v západnej Európe staré už tridsať rokov. Majú pred nami poriadny umelecký náskok. Inšpirovali sme sa nimi, oslovili sme režisérku Moniku Kováčovú, ktorá pripravila tri Batoláriá (Batolárium, Akvabatolárium a Farbatolárium). Momentálne ideme realizovať piatu časť pod názvom Chňapkárium (o hmate) a tento rok vzniklo Čiarkolárium (o líniách). Ľudí to zaujíma, naposledy sme hrali na Pohode práve o čiarkach.

Ťahá divadlo tínedžerov?

Skôr nie. Detské publikum stráca kontakt s divadlom vo veku desať rokov. Čo je škoda. Často to riešime na dramaturgii v divadle. Snažíme sa o spoluprácu so základnými školami, s druhým stupňom, ale špeciálne predstavenia pre tínedžerský vek nám chýbajú.

Desaťročia prežíva v povedomí verejnosti spojenie bábky a deti. Darí sa tento stereotyp meniť?

Predsudok voči bábkovému divadlu ako divadlu len pre deti je veľmi hlboko zakorenený. Robíme, čo sa dá. Hrávame pravidelne pre dospelých, tvoríme zaujímavé inscenácie s domácim i hosťujúcimi režisérmi, účinkujeme na činoherných festivaloch, spolupracujeme s atraktívnymi hosťami a hostkami (Jana Oľhová, Slávka Daubnerová), ale zdá sa, že recept na zmenu tohto stereotypu sme ešte nenašli.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Bábkové divadlo na Rázcestí #Iveta
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku