Dušan Kovačević (1948) je u nás známy predovšetkým ako dramatik. Slovenské divadlá inscenovali od roku 1984 osem z jeho viac ako dvadsiatich divadelných hier. Tri z nich sa doma v Srbsku dočkali filmového spracovania (Maratónci bežia čestné kolo, Balkánsky špión, Profesionál). A podľa jeho predlohy vznikol aj film Emira Kusturicu Underground (1995). D. Kovačević je tiež autorom scenárov k televíznym seriálom a filmom. Od roku 1996 je riaditeľom divadla Zvezdara teatar v Belehrade. Bol srbským veľvyslancom v Lisabone. Je členom Srbskej akadémie vied a umení. Ako presvedčený monarchista prijal členstvo v kráľovskej Rade Aleksandra Karadjodjevića, následníka poslednej srbskej kráľovskej dynastie.
Foto: Tanja Nježić/Blic
V Srbsku Dušana Kovačeviča stále považujú za jedného z najvýznamnejších spisovateľov a často o ňom píšu ako o modernom Nušičovi (divadelník, dramatik a diplomat z prelomu 19. a 20. storočia, symbol modernej srbskej kultúry). Len v tomto roku otváral 40. ročník Medzinárodného festivalu monodrámy a pantomímy v Zemune, bol hosťom letného cyklu literárnych večerov Národnej knižnice Srbska a stal sa držiteľom literárnej ceny Zlatý kríž princa Lazara (27. júna 2015).
Prestupná stanica, očistec alebo sklad zbytočných ľudí?
V divadelných hrách Dušan Kovačević zachytáva život v jeho farebnej mnohorakosti. Odstraňuje ostré žánrové rozdiely a prelína komediálne prvky s drámou. Spája vážne s groteskným, štylizované s rustikálnym, tradičné s moderným. Takto skladaný obraz reality súčasného života sa stáva úplnejším a zložitejším. Okorenený konverzačne živými a vtipnými dialógmi plnými balkánskeho temperamentu aj divácky atraktívnejším. A autorovi dáva možnosť hovoriť o vážnych veciach s nadhľadom a pochopením. Aj preto sa v Zbernom stredisku svadbí a umiera súčasne.
Foto: Marek Zalibera
V hre Zberné stredisko autor vtipne využil tému klinickej smrti a vytvoril most medzi svetom živých a mŕtvych. Ako sprostredkovateľ informácií a odkazov po ňom prechádza vášnivý archeológ Mihajlo Pavlovič. Svet mŕtvych i svet živých je zaľudnený množstvom nejednoznačných postavičiek, ktoré sa mýlia a robia chyby a súčasne má každá z nich svoju ľudskú pravdu a pravdivosť. Hra nemá kladného hrdinu, jednoznačného arbitra a rozhodcu, lakmusový papierik správnych postojov. Má len ľudí snažiacich sa so svojimi omylmi pod nohami prežiť život čo najlepšie. Podaktorým sa podarí aj zmúdrieť a čo to napraviť.
Hra na verejné omyly a súkromné pravdy
Režisér Matúš Oľha inscenoval Zberné stredisko ako príbeh o kašírovanom živote. O ľuďoch ženúcich sa za spornými ideálmi, či už ide o majetok, poznanie alebo len pohodlný život. Zotrvávajú zacyklení vo svojich omyloch a postojoch. Ani prechod na druhú stranu pre nich neznamená precitnutie, neprináša automaticky schopnosť odpúšťať a posunúť sa ďalej. Možno aj preto ostávajú v tom podivnom starinárstve, kde sa o nich nikto nezaujíma. Len oni lipnú na svojich spomienkach a manuáloch. Ani ľudia z reálneho sveta na tom nie sú lepšie – pred pravdou zatvárajú oči a radšej prežívajú vo svojich dočasných pragmatických a milosrdných lžiach.
Foto: Marek Zalibera
Napriek vážnym témam a posolstvám, stále hovoríme o komédii. Režisér stavil na iróniu, nadsádzku, hru, hravosť a postupy inšpirované groteskou. Napriek pomalšiemu rozbehu nabrala inscenácia postupne živý temporytmus s dobrým frázovaním a zmyslom pre kontrast. Hercom dala možnosť odkryť na pozadí komediálnej rozmarnosti súkromné tragédie postáv. Škoda, že nie vždy sa snaha o vonkajšiu charakteristiku preniesla aj do vykreslenia ich vnútorného sveta. Do repertoáru divadla však pribudla ďalšia divácky zaujímavá inscenácia, ktorá je vo svojej výpovedi rovnako kritická ako spoluúčastná, krutá ako láskavá a rovnako smutná ako zábavná.
