Po abrahámovinách idú BHS plnou parou vpred

Vlaňajšie exkluzívne zavŕšenie polstoročnice najvýznamnejšieho kultúrneho podujatia svojho druhu na Slovensku, Bratislavských hudobných slávností, pôsobí ako hnací motor do ďalšieho ročníka.

28.09.2015 14:00
Dimitri Jurowski Foto:
Dirigent Dimitri Jurowski.
debata

Zreteľná snaha po "abrahámovinách“ nepoľaviť, sa premietla už do prvých koncertov 51. ročníka.

Je potešením, že latku kritérií nastavila Slovenská filharmónia otváracím večerom. Veľmi vysoko. Vďaka hráčskej vášni na čele s Emmanuelom Villaumeom i vďaka hosťujúcej sólistke Olge Borodinovej. Šéfdirigent je osobnosťou nielen obnažujúcou jadro partitúr, požadujúcou technickú disciplínu, ale najmä schopnou inšpirovať súbor k radosti z muzicírovania.

V piatok bolo potrebné koncentráciu rozdeliť až do piatich skladieb. Prvá polovica bola v dielach Richarda Wagnera a Modesta Petroviča Musorgského dramaturgicky zomknutá témou smrti, zakaždým v inom programovom a hudobno-poetickom kontexte. Predohra k 1. dejstvu a Izoldina smrť z lásky z Tristana a Izoldy obsahovala vrstvy túžob, emócií, bezútešnosti a kulminovala premenou smútku v zmierenie. V Musorgského Piesňach a tancoch smrti upútala Olga Borodina farebnosťou, objemom a prieraznosťou svojho bohatierskeho mezzosopránu, ale rovnako majstrovstvom výrazovej drobnokresby. V trojici kratších skladieb od Paula Dukasa (Čarodejníkov učeň), Clauda Debussyho (Jar) a Mauricea Ravela (Bolero) preukázali Villaumeovi filharmonici, že vedia filigránsky farbiť zvuk, modelovať atmosféru, kúzliť s témami a vo finále strhnúť gradáciou Ravelovho Bolera.

Ruská filharmónia, pravdepodobne najmladší z moskovských orchestrov, vznikla na prahu nového tisícročia. A moderná je aj jej zvuková poetika. Pod taktovkou Dmitriho Jurowského neponíma Čajkovského Klavírny koncert č. 1 b mol v zaťažení nadmerným pátosom (fenomenálny talent s brilantnou technikou ponúkol mladý Alexander Sinchuk), ale orchester i sólista vedia básniť vecne, triezvo, a predsa s citom. Gigantická Symfónia č. 7 C dur Leningradská od Dmitrija Šostakoviča v podaní Moskovčanov na čele s hĺbavým, koncepčne do najmenšieho detailu preniknuvším Jurowským, bola vystavaná ako monument plný vnútorných poryvov a zároveň ostentatívnych, z hudobnej poetiky vyvierajúcich zásahov do vnemu diváka. Dva silné večery, to je devíza výnimočných sviatkov hudby.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #BHS #51.ročník