"Keď neviem nájsť správne slová a jazyk mi zdrevenie, začnem sa hýbať a spievať,“ povedala Dorothée Munyaneza. Potrebovala dvadsaťročný odstup, aby sa dokázala pozrieť démonovi do očí. Speváčka, tanečnica, choreografka a režisérka inscenácie Sobota s rozhlasom, ktorou včera večer vyvrcholil 24. ročník medzinárodného festivalu Divadelná Nitra.
"Nenazývam to, čo sa stalo v 1994 v Rwande, genocídou, ale najhroznejšou katastrofou, ktorú som zažila. Normálny život sa náhle zmenil v peklo,“ spomína dcéra pastora a novinárky. Mala dvanásť, aj s rovesníkmi patrila k pravidelným poslucháčom obľúbenej hudobnej relácie Sobota s rozhlasom. "Vždy v pondelok sme sa stretávali a vymýšľali choreografie na pesničky, ktoré sa nám páčili. Veľa z tých, čo sme sa takto zabávali, onedlho zavraždili,“ pokračuje v spomínaní. "Trojnožka patrí ku každodennému životu v Rwande. Sedíte na nej, keď varíte alebo umývate dieťa. Aj preto som inscenáciu postavila na troch pilieroch – tanci, hudbe a posolstve. Aby bola v rovnováhe,“ vysvetľuje režijnú koncepciu, ktorou oživila svoje radostné, no najmä bolestné spomienky tínedžerky. Výsledkom je elektrizujúce, poetické a silné predstavenie.
Saxofonista slov a improvizácia
"Keď mi lekár povedal, že mám cukrovku, nahnevalo ma telo, ktoré mi roky dobre slúžilo. Som síce muž slova, ale niekedy mi slová prekážajú. Hudba je niečo iné,“ vysvetľuje zrod hudobno-poetickej performance Starý Monk Josse De Pauw. "Bol to najľahší projekt, ktorý som s ním robil. Čistá improvizácia,“ usmieva sa skladateľ a klavirista Kris Defoort. Týždne presedeli s flámskym hercom a režisérom (belgický film Everybody Famous!, v ktorom hral De Pauw hlavnú postavu, získal oscarovú nomináciu v kategórii najlepší cudzojazyčný film) pri klavíri, napísali desiatky scenárov (každý sa im vraj páčil) a vytvorili energiou nabité predstavenie, ktoré si okamžite podmaní diváka. Rozprávanie starnúceho muža o vášni mladosti, banálnej všednosti stredného veku i chorobách prichádzajúcich s rokmi, ktoré však nepotlačia túžbu "ešte aspoň raz zažiť niečo úžasné“, vedie dialóg s hudbou "tancujúcej“ džezovej legendy Theloniosa Monka. "Saxofonista slov“ Josse De Pauw tancuje, rozosmieva, "džemuje s rytmom jazyka“ a Kris Defoort so svojím triom sa originálne "pohráva“ s Monkovými slávnymi skladbami. Zážitok, ktorý ostáva hlboko a nadlho.
V hanbe sme neostali
Suroví sedliaci, krvilační vojaci a zatrpknutá starena, u ktorej nechala synov dvojčatá jej nenávidená dcéra s nádejou, že ich dedina uchráni pred vojnou. Skúpa, krutá a nevzdelaná "Bosorka“ si však na vnukoch vylieva zlosť za vlastný nevydarený život. Chlapci rýchlo pochopia, že ak chcú prežiť, musia sa naučiť odolávať bolesti, krutosti, zime aj psychickej trýzni.
Dramatizácia knihy Agoty Kristof Veľký zošit, ktorá sa hneď po vydaní v Paríži stala bestsellerom, patrí k tomu najlepšiemu, čo uviedlo nitrianske Divadlo A. Bagara na sklonku sezóny. A "zahviezdila“ na Divadelnej Nitre.
"Zaujímajú ma historické udalosti ako katastrofy či vojny, v ktorých sa ľudstvo dostáva do situácie, že morálka sa mení len na ekonomickú výmenu,“ vysvetľuje autor dramatizácie Daniel Majling.
Na jednoduchej scéne pomenúva režisér Ján Luterán realitu kruto, priamo a presne. Divák dokáže pochopiť správanie zvieraťa, na ktoré sa mení človek, keď sa zbaví posledných stôp ľudskosti. Dokáže sa vcítiť nielen do jeho kože, ale aj do postavenia každého dieťaťa vystaveného krutosti historických zvratov.
"Chaos, v ktorom si divák musí urobiť poriadok sám,“ hovorí o Mojmírovi¤II. alebo Súmraku ríše režisér Rastislav Ballek. Inscenácii o úsvite našich dejín aj ich rýchlom súmraku. O konflikte Západu a Východu, ideálov a pragmatizmu, ktorá získala päť prestížnych cien DOSKY. Zahraniční hostia netajili, že v nich vyvolala nemálo otázok. Nečudo, veď nevedia nič o slovenskej histórii. Ale vyvolala aj uznanie.
"Nedávno sme boli na troch zahraničných festivaloch. Raz nás uviedli ako bábkové, raz ako etnické a raz ako experimentálne divadlo,“ vtipkuje Andrej Kalinka. Pod scénické dielo Domov, Eros, Viera (termín inscenácia odmieta), pohybujúce sa na hranici výtvarnej performance, bábkového divadla a koncertu, sa podpísal s Ivanom Martinkom. Výrazne im asistuje výtvarník Juraj Poliak. Namiesto príbehu ponúka zoskupenie Med a prach sled obrazov, rámcovaných zrodom a smrťou. "Nie je dôležité pochopiť či porozumieť. Najdôležitejší je impulz, ktorý v v divákovi zarezonuje,“ zhrnul Kalinka tvorivé krédo zoskupenia.
Provokatívna výzva na dialóg
"Je zábavné sledovať staršie dámy, ako vášnivo diskutujú a hádajú sa o problémoch, ktoré inscenácia Spiatočka nastolila,“ vraví dramaturg košického Divadla Thália Miklós Forgács.
Príbeh stroskotanca a večného smoliara, prežívajúceho svoj banálny osud na pozadí premien Košíc od roku 1953, rezonuje vraj medzi mladými do dvadsaťpäťky a divákmi od šesťdesiatky vyššie. Režisér József Czajlik, túžiaci robiť európske divadlo, oživil repertoár zájazdového súboru, ktorému dominujú jednoduché žánre a operety, o avantgardnú a provokujúcu inscenáciu.
"Vedľa budapeštianskeho Katona József Színházu je podchod, v ktorom prespáva veľa bezdomovcov. Povedali mi, že keď tadiaľ prechádzajú diváci z predstavenia Spiatočka, inak sa na nich pozerajú. Aj im dávajú viac peňazí, lebo sa dokážu vcítiť do ich kože,“ pripomína autor rovnomennej knihy István Kerékgyártó, ktorého Spiatočku hralo aj slávne divadlo v Budapešti. Dramatizáciu pre Tháliu "ušil“ na košické prostredie. Zamieril presne.
Foto: Ctibor Bachratý
Prevaha "päťhviezdičkových“
Divadlo koncert, divadlo tanečná performance, divadlo rozhlasové vysielanie, dokonca aj divadlo prednáška. Pri interpretácii autorských textov, ktoré vyjadrujú postoj (nielen) k aktuálnym spoločenským problémom, siahajú tvorcovia najmä po menej tradičných scénických formách. Raz sú objavnejší, inokedy aj trošku nudia.
Kolekcia deviatich zahraničných a štyroch slovenských inscenácií, ktoré uviedol festival v hlavnom programe, ponúkla viac "päťhviezdičkových“. A každá naplnila tohtoročné motto: Empatia – zdieľať a dávať. Či hovorila o sovietskom gulagu, násilnostiach izraelských osadníkov voči Palestínčanom, morskej chemickej ekológii, bezdomovcoch, starobe, inakosti…
Potvrdila slová riaditeľky Divadelnej Nitry Dariny Károvej: "Empatia je najzdravšie éčko.“ Slovenské publikum by potrebovalo aj častejšie dávkovanie.
