Recenzia: Na počiatku bolo slovo

Na tepe doby

Už dlhé roky dokáže nitrianske divadlo zaujať najmä dramaturgickým výberom. Nešpecializuje sa totiž len na divácky lákavú klasiku, ale často pre slovenské publikum objavuje doteraz neuvádzaných autorov. Tak je to aj v prípade naštudovania hneď dvoch hier od súčasného rakúskeho divadelníka Ewalda Palmetshofera.

Hamlet je mŕtvy (stav bez tiaže) a Faust je hladný a zabehla mu Grétka nie sú jednoznačnými parafrázami slávnych hier, ako by napovedali ich názvy. Týchto titulov sa držia skutočne len okrajovo. Autor vo vlastných príbehoch upúta nielen zobrazením deviácie dnešnej spoločnosti, ale najmä špecifickým divadelným jazykom.

Postavy totiž medzi sebou už nedokážu komunikovať, vyjadrujú sa vo fragmentoch, v rytmických polovetách, často prechádzajú do dlhých filozofických monológov. Dramatik tým výstižne vyjadril krízu identity súčasníka i krízu dnešných spoločenských vzťahov.

Dve hry, dvaja režiséri, dvanásť hercov

Keďže drám sa ujali dvaja poetikou odlišní režiséri, inscenáciu tvoria dva osobitné celky. Hamlet je mŕtvy v réžii Svetozára Sprušanského je koncentrovaným prienikom do problémov nefunkčnej rodiny, ktoré stavia predovšetkým na silnom hereckom pretlmočení. Herci pomerne úspešne (i keď nie vždy) nachádzajú vo vetných konštrukciách a „filozofizmoch“ podstatu a presvedčivosť. No priveľmi ilustratívne situácie a málo zhutnené jadro výpovede javiskový tvar niekedy zbytočne splošťujú.

Prvú inscenáciu s nasledujúcou – Faust je hladný spájajú najmä hudobné motívy, ktoré tvoria známe nemecké šlágre. Tie obe inscenácie dynamizujú a dodávajú im určitý odstup. Režisér Braňo Holiček súčasne pri interpretácii naplno zužitkoval ponúkaný komediálny nadhľad. Jeho inscenácia tak oproti tej pred prestávkou pôsobí rytmickejšie a ucelenejšie.

I keď sa náhodou stratíte v príbehu, nahradia vám to vynachádzavé mizanscény. Pritom príbeh o šiestich kamarátoch a dvoch cudzích elementoch na ich všedných večierkoch režisér vybudoval „len“ na rozprávaní do statických mikrofónov. Herci však dokážu cez detailnú prácu s gestom, hlasom či mimikou presne vystihnúť situáciu, charakter, vzťah či ideu textu. Minuciózne pohrávanie sa s podtextom, štylizáciou, zvukom, pomlkou – všetko má význam a rytmizuje „bežné“ klebetenie na oslavách, ako aj kruté dôsledky nerovného vzťahu dvoch ľudí.

Dvojinscenáciu treba určite vidieť. Ale pripravte sa, že to intelektuálny odpočinok určite nebude.